Upside-down

Prednedávnom mi na domovskú adresu prišiel list. List v belostnej, nepriestrelnej obálke, na poťažkanie nabitý podozrivým hlukom. Keby to však bol iba list, to by som hádam ešte dokázala stráviť, hoci priznávam – nie na posedenie, lež ono to bola vypitvaná a zakonzervovaná ľudská dušička. List som opatrne otvorila, aby som nenarušila krehkú štruktúru papiera a neaktivovala pritom organickú výbušninu. Žiadna exotermická reakcia na počudovanie nenastala, namiesto toho sa o slovo prihlásila živočíšna chémia, bo v okamihu, keď som bedlivo odškerila zalepený okraj, ma zvnútra ovanul silný prievan nikotínu a neumytej pokožky. List bol napísaný červeným perom, na štvorčekovom, zle poskladanom papieri, sám od seba vypadával z dlaní, akoby sa hanbil za svoj obsah a túžil sa kvôli tomu zahrabať hlboko pod čiernu zem. Prečítala som ho hádam desaťkrát, nedržal sa ľahko, z oboch strán stihol nasiaknuť zvláštnym druhom smútku, takým, čo nebolí. A to dokonca ani vtedy, keby ste doň štuchli palicou, aby ste sa presvedčili, či ešte dýcha.

Bol to list od mojej kamarátky, od dievčiny, ktorej od nepamäti chýbal návod na život a kde mohla tam urobila nevďačný prešľap. Od Denisy.

Denisa je maliarka, maľuje, aby sa zdôvodnila.

Vždy som bola presvedčená, že okrem farby a plátna pre ňu nič mohutnejšie neexituje. Farba bola od nepamäti kľúčovým činidlom jej bytosti, svet absorbovala výlučne cez farebné plôšky. Dokázala sa celé kilometre prechádzať, pričom úzkostlivo pozorovala ako sa farby okolo nej chvejú a menia, ako sa jedna v druhej rozplývajú, vždy podľa toho, aká vrstva vzduchu a svetla obklopuje predmet. Nasávala ich pachy, očami šacovala ich nepravidelné obliny, v mysli im pridávala rôznotvaré vlastnosti. Michal, Denisin priateľ a milenec, sa neraz zasmial, že namiesto mozgu má pootvárané tuby s temperami.

Denisu poznám od základky, od dievčatka; vlasy nosievala ledabolo upnuté gumičkou, bo v gumičke sa pomalšie mastia. Zato prerastená ofina jej v dlhých zlepených cencúľoch nenapraviteľne padala do očí a kazila zrak. Denisa bola už od malička rodená experimentátorka a to celkom bez toho, že by sa o to aspoň za náprstok usilovala. Žiadna vynútená originalita, kdežeby..! Ona vždy experimentovala prirodzene a so živým materiálom, testovala si kamarátky a spolužiakov, aby vyzvedela, či si ju zaslúžia.

Cez veľkú prestávku si na lavici rozložila bohatú desiatu, dva maslové rožky a orieškový jogurt, v ktorom si kúsky polámaného pečiva nezameniteľným spôsobom namáčala. A keďže rožok sa jej neľahko kĺzal dolu gágorom, zapíjala ho vychladnutou bielou kávou, béžovou a báječne aromatickou, ktorej na hladine plávala kožka, mláčka zrazenej smotany. Ani to ju však neodradilo, aby sa plnými dúškami nepočastovala tekutinou z plastovej fľaše. Stolovanie zakaždým okorenila historkami od výmyslu sveta, rozprávala o strýkovi, ktorý si veľkosť prirodzenia dorovnával naškrobenou gázou, spomínala trinásťročného brata a jeho nočné návštevy ich žalostne vymódenej susedky, žienky vyhasnutých pôvabov a dobre skrytej vášne. Denisa sa zo všetkého najradšej zaoberala sexualitou, prvotnými a druhotnými pohlavnými (prí)znakmi. Keď vyprázdnila zásobáreň príbehov, so zasnívaným zrakom sa zaborila do čiernej tabule, ba čo, zavŕtala sa ešte hlbšie, cez stenu a ihrisko z tehlovej škvary až kamsi ďaleko, kde si odvážne a v priamom prenose odžívala erotické fantázie s Angelom Kellym alebo s Mirkom Kuchtíkom, fešáčiskom, čo chodil o ročník vyššie a ktorý pravidelne miništroval v kostole u nás na sídlisku. Koľko sme sa len nachodili na chórus a z vtáčej perspektívy zízali na dengľavého mládenčeka, ktorý od toľkej pozornosti zabúdal kaplánovi obracať strany v evanjeliu..!

Denisa patrí medzi ľudí-kúzelníkov, o tom niet pochýb.

Patrí medzi ľudí, ktorí nič nevysvetľujú a bez okolkov čarujú vždy vtedy, keď si to chvíľa vyžaduje. A to výlučne v správnom pomere. Veru tak, vždy som bola presvedčená, že v tele mojej kamarátky, ako v živom náhrobku, odpočíva smrteľne zranený zázrak. Ona sama mi moju domnienku potvrdila jedným zo svojich vnútrosrdečných vyhlásení, azda trochu pateticky, ale o to viac úprimne: „Vieš Jozefína, niekedy mám dojem, akoby tento život.. myslím ten, ktorý aktuálne žijem a ktorému sa i ty teraz prizeráš, akoby nebol ten pravý. Jednoducho cítim, že sa za ním, ako za paravanom, ukrýva iný život, paralelný svet, taký, čo oveľa lepšie pristane mojej náture. Územie s množstvom barokových oltárikov a veľkých gest, s miestami, kde možno dýchať potuchnuté dejiny, z dôb okázalých podvodov, kedy sa jed miešal z tinktúr schovaných za živôtikom a kde sa nevraždilo tupým nožom, pretože to bola otázka cti. V tomto svete sa odievam do inej kožušiny, padne mi ako uliata. Tu sa mením nepoznanie, nespoznala by si ma. Noc je deliacou priečkou, v noci sa na tie miesta vraciam. Do svojej Zóny.

Myslíš, že je to hlúposť, všakže..? Nie je, ver mi, zaručene žijem aj inú realitu, tisícpercentne..! Lebo niekedy, keď sa uprostred noci zobudím a v zrkadle skontrolujem svoju tvár, s počudovaním zisťujem, že je to celkom iná tvár, mladšia, krajšia, a taká zrelaxovaná, akoby som vyliezla z postele po dávke dychvyrážajúceho sexu. Nie je možné, aby som takto opeknela iba zo spánku..! Myslím, že v noci.. niekde tam v Zóne.., myslím, že tam žijem svoj Originál.

Ako nespravodlivo to pánbožko zariadil, že sa musím každé ráno budiť z toho blaženého sna, sem, medzi tieto ošumelé tapety..! (rukou panoramaticky opísala polkruh okolo miesta, kde sme ten deň sedeli)

Denisin patetický príbeh sa mi páčil, pravdaže som jej verila.

Keď rozprávala, tvár jej zhnedla slnkom, ktoré v Zóne neúprosne pražilo a v očiach sa rozprestrel priestor pre oceán. Azda i preto sa dlho a úspešne vyhýbala všetkému, čo už zďaleka zaváňalo polovičatým charakterom. Pasovala sa za zarytú vyznávačku života na plný plyn, svoj šarm kompletne odvodila z obrovskej túžby po živote. Napriek tomu si s touto výnimočnosťou nikdy nevedela rady, nečudo, že sa pritom dopustila mnohých pochybení.

V doručenom liste písala o sebe, akože inak..? Vždy si bola stredobodom vlastného sveta.

Tentoraz však písala odlišne, vety vyslovovala zvädnutým hlasom. O sebe a ošumelej realite, v ktorej uviazla, sa rozpísala bez okrasy, nadovšetko pravdivo a v jednoduchých súvetiach. Jej list bol práve tým druhom vyznania, ktoré podáva pochmúrne svedectvo o tom, ako sa duša mení na púšť, čo dávno stratila zmysel pre humor. Pretože Denisa, hrdinka môjho ďalšieho rozprávania, postupne prestala preciťovať maličkosti a na život myslí zásadne bez syntetického prikrášlenia. Bohatý zásobník vetných členov v myšlienkach preventívne okresala na podmet a prísudok. Z čírej prevencie, aby sa vyhla ďalšiemu sklamaniu.

To, s čím sa mi v liste zdôverila, bolo iba smutné, vylíčila mi, ako v nej odumrela Túžba.

Pritom to nebola len jedna z túžob-túžbičiek, ktorými si pravidelne kolorujeme deň, táto túžba bola výsadná, takých je v živote skôr poskromne, a ktorú preto nemožno zatvoriť do klietky, lebo by sa zadusila na nedostatok kyslíka. Tok jej slov rámovaných štvorčekmi nadobudol zmätený a nesúvislý spád, Denisa písala freneticky, a to najmä v noci alebo tesne pred svitaním, keď z nej vyprchala fľaša slivovice a vedomie ostalo zázračne dezinfikované, akoby vydrhnuté savom. Zvykla si pritom zapáliť vonnú sviečku a vyfajčiť škatuľku cigariet.

Viem si ju dokonale predstaviť, spôsob, akým píše, ako nenarieka a ráno prichádza o zuby: V okne sa odráža pouličná lampa, ona si sadá za stôl, zo zásuvky vyťahuje hrubý, štvorčekový zošiť a otvára ho uprostred. Pero má pevne zakliesnené medzi palcom a ukazovákom, aby neomylne a rázne zaznamenalo jedno veľké ľudské zemetrasenie. Píše dlho a bez prestávky, hrotom extaticky tancuje po papieri, akiste pod tlakom naliehavej emócie. Vyzátvorkovaná od okolitého sveta, na mieste láskavom a mlčanlivom, kde možno bezpečne vysypať myšlienky.

Denisa je maliarka, nikdy nepísala.

Tento list napísala hádam preto, bo tentoraz sa nazdáva, že jednoduchšie ako samého seba namaľovať, sa dá sám zo seba vypísať. Jej vety nechutia dobre, pália ako chilli v majonéze. Denisa píše, aby si pritom vyzametala vo vnútri, podstupuje odtučňovačku v nádeji, že sa večer vyberie na promenádu ľahká ako balónik. To, čo napíše, nikdy neopravuje, nikdy sa k tomu nevracia. I ja som sa preto rozhodla ponechať jej list v pôvodnom znení, so všetkým, čo k tomu patrí. S dvojbodkovými prestávkami a so živelným oduševnením.

„Najdrahšia Jozefínka..,

To som ja, Denisa, spomínaš si ešte na mňa..? Azda si už nespomínaš, je pravda, že sme sa dlho nevideli, dlho som sa ti neozvala. Na človeka sa beztak nespomína, spomína sa na jeho symptómy, na jeho diagnózu a na to, koľkými zázračnosťami nás dokázal naštepiť. Po tejto vete si na mňa hádam trošíčku jasnejšie spomenieš.

Zažili sme spolu toľko príhod..!, spomínam na ne s láskou, zvykla som o nich kdekomu rozprávať, ale dnes to už nerobím, už nie. Raz som sa totiž prichytila pritom, aký je môj vlastný exhibicionizmus trápny.

Neozývala som sa aj preto, že som sa necítila dobre, sama neviem čo sa to so mnou deje, skutočne neviem. Chcela by som ti o tom napísať, o tom, čo sa vo mne odohráva, myslím, že to potrebujem. Neviem však, či si môžem dovoliť.. či sa patrí na priateľov vylievať kýble čiernej smoly. Ale asi si nepomôžem a napíšem ti.. skôr dlhšie ako krátko a nie inak než tak, ako to cítim. Vopred ťa upozorňujem, že v okamihu, keď toho budeš mať vyše krku, zroluj môj list do gundže a nekompromisne hoď do kúta..!, alebo rovno z okna, aby si sa k nemu viac nemohla vrátiť.

Vieš.. mám dojem, že som sa ocitla v poslednom ťažení, čo bude ďalej, netuším. Asi začnem tým, že opustím Michala, na Michala nemám právo.

Som mu veľmi zaviazaná a vďačná, ostalo mi po ňom niekoľko užitočných návykov. Naučil ma variť obilné kaše na všetky spôsoby, aj počasie už čítam z grafov na shmu.sk. Keď som zistila, ako veľmi a skutočne úprimne sa ma snaží počúvať, prestala som rozprávať. Michal je skvelý, je to  dobrodinec, ale ja už v posteli viac neznesiem tie jeho misijné skutky. Miluje sa so mnou.. neviem ako to vysvetliť.. tak nejak.. tak príšerne profánne..! Áno, tak bezkrvne; cítim pritom svoju priemernosť. Všetko je až odpudivo prirodzené, naše telá zahryznuté jedno do druhého, voňavé obliečky, všetko je navlas tak ako má byť, aj posteľ, aj žalúzie v okne, poskrúcané vlasy v kefe na nočnom stolíku.. také prirodzené, akoby sme sa ani nemilovali, ale zachovávali zákon zachovania hmotnosti. Michal je misionár, miluje ma nezištne a s nepredstieranou láskou k blížnemu, i ja ho milujem. Mám pritom rozmazané oči.

Je mojou povinnosťou, aby som ho už konečne prepustila na slobodu.

A potom.. predstav si, veď ja vôbec nemôžem spať. Nespala som poriadne už niekoľko dní. Nemôžem zaspať a keď už konečne zaspím, zobudím sa uprostred noci, alebo veľmi skoro nadránom, v hodine, kedy najviac ľudí vypúšťa dušu, krútim sa v perinách, v noci mi je všetko zrazu tesné, všetko ma omína. Tlačí ma vankúš, aj kus prikrývky, čo som si podložila pod hlavu, tlačí ma srdce, hoci spím na pravej strane. Nespomínala by som to, keby to bola iba taká obyčajná nespavosť, ale moja nespavosť ma.. fakticky bolí, mňa tie noci vysávajú z krvi, keby si vedela, čo všetko sa mi vtedy honí hlavou, aký mám strach..! Je to zakaždým tortúra, prechádzka vlastným obludáriom. Cítim, ako mi pri pohľade naň puchnú viečka, kožu mám napnutú na prasknutie. Cítim i to.. a to ma vždy zaručene vystraší, cítim, ako vo mne udierajú hodiny.

Apetít som zatiaľ nestratila, takže to nebude duševná nemoc, ešte stále mi chutí jesť. Ráno si najradšej odrežem krajec ražného chleba a natriem si ho pravým kravským maslom. Na to sa teším celú noc.. na ten chlieb s maslom. A úplne najviac sa na to prikazujem tešiť, keď mi koža stvrdne a oči najväčšmi opuchnú.

Nemám prácu, pokúšam sa niečo si nájsť, niečo, v čom by  som sa aspoň trošku našla, pretože energia, ktorú som s najlepším presvedčením investovala do portrétov, o ktorých som bola od samého začiatku skalopevne presvedčená a ktoré sa javili byť také sľubné, bola zrejme zbytočná. Verila som v svoju prácu, verklíkovala som si, že stačí vydržať a nepoľaviť, že sa mi vynaložené úsilie zaručene vráti, ale už pridlho prechádzam obdobím sucha, to sa nedá znášať.. a myslím, že už ma to ani nebaví. Zakaždým, keď sa pustím do maľovania nadvihne sa mi žalúdok, prsty ma neposlúchajú.

Mám strach, čo bude nasledovať po tom, keď tomu prestanem veriť úplne.

Nie je to pekné, ale keď niekde vidím, alebo počujem o ľuďoch, ktorým sa podarilo v maľbe uspieť, bodne ma to ako žihadlo. Neraz som sa prichytila pritom, že im závidím, že na nich a ich úspechy vedome, no nedobrovoľne žiarlim, rada by som si hovkala na ich mieste.

A potom.., keď si ráno opäť pripomeniem, že by som mala hľadať prácu.. stabilnú, s pevným rozvrhom, najradšej by som si mažiarom rozdrvila hlavu..! Nemám však viac sily, aby som donekonečna a s čistou mysľou.. a pred priateľmi a pred Michalom znášala ten útrpný pohľad na maliarku bez talentu a bez perspektívy. Pritom Michal workuje ako kôň, domov sa vracia s vyplazeným jazykom.

Ja viem.. mojim omylom je, že som vždy očakávala pomoc zvonka.. že mi niekto poradí, podá ruku, že ma proste niekam nasmeruje.. ja som si nedokázala pripustiť, že pomoc zvonka neexistuje. Samu seba som nasmerovať nedokázala, na to som v sebe nikdy nenašla dostatok odvahy. A týmto činom som sa tiež.. obávam sa, že týmto zmýšľaním som sa nadosmrti poranila. Proste zlý vzorec, konám vždy podľa zle zadefinovaných premenných: Hľadím pred seba, skoro ráno, tesne pred východom slnka sa dívam na horizont, dívam sa naň s takou obsesiou, akoby práve tam malo byť čiernou fixou napísané odporúčanie, čo robiť.. dnes a zajtra.. a pozajtra, čo robiť o týždeň. A tak idú dni, a nikde žiadny bohatier, ktorý by mi priniesol kráľovstvo na bielom koni.

Akože by som sa potom mohla cítiť dobre vo vlastnom tele..? Navyše som stratila menštruáciu. Menštruáciu strácam pravidelne už od strednej školy, zastaví sa zakaždým, keď sa mi v hlave urobí neporiadok. Už ani neviem, či som ešte vôbec žena. Necítim svoje prsia, necítim svoju vagínu. A keď sa maľujem, radšej sa nedívam do svojej tváre.

Michal ma ani nepočuje, ani nevidí, v slovách ma obchádza. Som rada, že sa ma nedotýka, aspoň mu nemusím odpovedať, nemusím predstierať, že som jeho milenkou. Pravdaže, sú ešte chvíle, keď sa na mňa večer vyrebrí a ja rozkročím nohy a.. a cítim, ako sa do mňa naváža, vtedy sa zapriem o rám postele, aby som si pritom neudrela hlavu. Dívam sa do stropu, dívam sa na ornamenty, ktoré kreslí svetlo z ulice.

Keď sa ráno zobudím zjem chlieb s maslom, otvorím si čokoládu a priberám. Mohla by som si ísť radšej zabehať, ale bolia ma kolená a ja nebehám rada. Namiesto obeda zjem dva balíky keksov a smotanový jogurt. Je mi zle z toho, že mám tučné brucho a slaninu namiesto zadku.

Ozaj mi prepáč, že ťa tým toľko zaťažujem.. moja tragédia bola vždy taká hlúpa..!

Vždy som chcela maľovať.. dýchala som vo farbách, je to škaredá irónia, že Boh vloží niekomu do duše toľko vášne a ani za náprstok ozajstnej zručnosti..! Ja myslím, že je to od neho nechutné, že je to podvod. Prísť o svoju túžbu.. o svoju vášeň, to je to isté, ako podstúpiť amputáciu, akoby mi odrezali časť zo mňa. Odkedy nemaľujem, stratila som chuť rozprávať, nedokážem komunikovať a témy, ktoré sa vôkol mňa pretriasajú sa mi zdajú nedôležité a zmysluprázdne. A to i napriek tomu, že mám okolo seba fantastických ľudí, ktorí ma ľúbia. No i tak ma vyčerpáva večer vítať manžela, už dávno som mu neuvarila večeru. A do slova a do písmena ma obťažuje, keď vidím, ako všetku svoju psiu lásku, lásku misionára, preštelúva na dcéru, zbožňuje ju ako blázon, jeho láska k nej je miestami až chorobná.

Ráno, to Michal ešte spí, hoci cez žalúzie už presvitá svetlo a v nepravidelných prúžkoch mu šrafuje tvár. Nakloním sa k nemu a dlho, ozaj dlho sa naňho dívam. Počúvam ako nerušene odfukuje. Sledujem jeho tvár, ktorú som sa dlho nemohla prinútiť milovať a napriek tomu, že som opäť celú noc nespala a myšlienky ma gniavili, nezostarla som ani o jedinú vrásku. Ráno sa budím unavená, s očami ako špendlíková hlavička a predsa nevidím to množstvo stratených minút na svojej tvári. Ale keď sa podívam Michalovou stranou vidím, že on, že Michal zostarol. Je to podivuhodné, ale mám dojem, že starne namiesto mňa. Moje starnutie by sa dalo nahmatať – na jeho tvári..! Jemu pribúdajú vrásky, ktoré si v noci vyrezávam okolo očí, vysýcha mu koža, keď sa v posteli prevráti na druhú stranu, na vankúši nachádzam jemné odlúpnuté kúštičky pokožky. Michal starne, počujem to v slovách, ktorými ma od rána častuje, nesie sa to bytom ako ozvena. Nikdy by som nedovolila, aby mu niekto ublížil, a pritom je ako ten obraz Doriana Graya. Michal, taký pokojný a rozumný..! V práci si ho nevedia vynachváliť, na ňom môžeš dreva narúbať a on si to ani nevšimne.

Musím ho prepustiť, jednoznačne, po smrti predsa nechcem ísť do pekla..

A potom.. niekedy, keď sa mi život javí byť najmenej krásny, vtedy si výdem na prechádzku, iba v tielku. Dovolím, aby mnou prenikla zima a kráčam.. a vnímam svetlá okolo mňa, je ich ohromné množstvo. Kráčam, až kým nedôjdem na prechod. Je jeden špeciálny prechod, neďaleko miesta kde bývam. Tam zastanem, aby som počkala na zelenú. V rukách omínam cigaretu. Myslím na zelenú a na to, že za okamih by som mala prejsť na druhú stranu. Myslím na to nadovšetko triezvo; aby som si nakoniec opäť raz pripomenula, aká vďačná som za tú červenú.. Fakticky, normálne ma pri tom mojom poťahovaní z cigarety teší, že furt svieti červená.. a že zelená nie a nie nabehnúť, bo takto si aspoň pekne v kľude dofajčím tú svoju cigaretku. A to je radosť, to ti poviem, to je pokoj.

Zelená ma vlastne ani nezaujíma.

Potom sa vrátim domov, zažnem svetlo v chodbe a zadívam sa do svojich očí.

Opäť si pripomeniem zelenú, ale myslím aj na iné veci. Napríklad na miesto, kam by som práve v tej chvíli odišla a prikryla sa perinou. Predstavujem si miesto, ktoré je svojim charakterom nesmierne spravodlivé.. a dobrotivé a láskavé, kde sa najväčšieho šťastia dočkajú vždy zúfalci. Myslím na Zónu, na priestor nadovšetko empatický, nadovšetko citlivý.. na jediné miesto na svete, kam by som ešte mohla prísť a zhlboka sa vyspať.

Čumím si pritom do očí, vážim ich objem, meriam ich tvar, pretože viem, že mi ich vytvarovali pochované želania, všetky tie úžasnosti, ktoré som nikdy nepriviedla na svet a dovolila som si na ne zabudnúť. Niekedy sa obávam, či budem mať dosť sily a dôvodu, aby som si naozaj, bez planej útechy a dopodrobna odpustila.“

S Denisiným listom som prešla k oknu, čelom som sa oprela o ťažký záves. Ulica bola pustá a tichá. Na budove oproti blikal neónový nápis nočných potravín. Pri dverách večierky postávali dve ženy, mladšia blondína v širokom tmavomodrom klobúku, so spoločníčkou, ľahostajnou vo svojich pohyboch a fajčiacou štíhlu cigaretu. Striedavo sa k sebe nakláňali, okato zdôrazňujúc zaliečavú  blízkosť v rozhovore.

List je starý dvanásť dní, aspoň  podľa dátumu pečiatky. Čo by asi mohla podniknúť? Denisa nikdy neretušovala to, čo urobila.

Určite sa začala znovu predávať - predáva sa nahlas: sedí v krčme a všetkým, čo sú len z malej časti ochotní ju počúvať, rozpráva zle pozliepané príbehy bez toho, že by sa ich len trošku namáhala domyslieť. Vymýšľa si vlastný osud.. aby z hrobu vyvolala mŕtvy Originál, rozpráva kadejaké výmysly a ozajstné nehoráznosti a veľkohlasne, s ústami od piva, ich porcuje tlupe umastených flanelových košieľ a hrubých nepremokavých gatí.

Keď je Denisa najbezradnejšia začína spomínať, a pretože jej to nikdy nestačí, spomienky sú málokedy natoľko zaujímavé, aby spoludiskutéra vtiahli do tepny, vymýšľa si popritom absurdné príbehy bez akejkoľvek súvislosti. A vyslovuje ich zásadne na verejnosti. Sedí tam, v nejakom špinavom roláku a rifliach za sedem euri, hrudky z maskary má roztrúsené pod očami, začmudené kruhy ešte viac vystúpia a v tom okamihu ju navyše niekto prekukne! Niekto ju rovno do očí obviní z toho, že jej Originál je skrz-naskrz vymyslený..! Život vie byť ozaj nespravodlivý. Nedáva jej ani najmenší dôvod na dobrý pocit. Niet div, že každý jej nový čin je čoraz zúfalejší. Je obyčajným.. a predsa rýdzo ľudským volaním po vzkriesení.

Denisin list vyžadoval profesionálnu reakciu, to nepochybne. Ale ja nie som profesionál.

Niečo som však predsa len urobiť mohla.

Mohla som ju uprostred noci zavolať von, zišli by sme k železnici, tak ako kedysi, tam by sme si vyhliadli miesto medzi prázdnymi koľajnicami, do úst strčili malborku stofku, zrak upli na oblohu a na hviezdy a čumákovali do tmy, na nedostupné civilizácie, čumákovali na ne ako o dušu a vôbec by sme pritom nevnímali ani tmu, ani tie hviezdy .. len to, ako nám práve v tejto chvíli bije srdce. Tak by to bolo správne. To by bola radosť, to by bol pokoj..! Medicínka na zakrpatenú imunitu. Pretože ľudia ako Denisa, ľudia-kúzelníci, sú nesmierne krehkí.

Mohla som ju uprostred noci zavolať von, ale neurobila som to. Priveľmi som sa obávala zdvihnúť mobil a vytočiť číslo. Obávala som sa, že ani jedna z nás by už nemerala cestu až k železnici, ale svorne, v rúčke malborka stofka, by sme sa zastavili na prechode a nepočkali na zelenú.