Hádzala po ľuďoch úsmevmi

V ten podvečer
stála  v okne
a hádzala po ľuďoch úsmevmi
Ja som jej na chvíľku uveril
že chcela trafiť mňa
Bol som tak mlado dôverčivý
Tí starší sa mi smiali
vraj nech sa preberiem zo sna
či neviem
že úsmevmi sa ona živí?

Vídal som ju
v tom okne veľakrát
a často len svetlo spoza závesov
Tí, čo ju poznali
vravia, že sa nesmiala
hoci jej úsmevy
boli známou adresou

Časom som lásku
k jej úsmevom zradil
iné mi dámy vchádzali do sna
No občas zbadám okno
a v ňom za hrsť úsmevov
a okamžite spoznám
aké to bolo
Byť
tak dôverčivo mladý...