príspevok do súťaže Básne 2009

RUKÁÁÁ

 

Ide básnik tvrdo na vec:

na ruke je jeden palec!

 

Tvrdo tvrdí tvrdé slová:

na ruke je ukazovák!

 

Už netvrdí, spustí krik:

na ruke je prstenník!

 

Vrieska – Kurva! Do piče! –

na ruke je malíček!

 

Nevyjde mu slovko z úst:

píše si sám ako prst.

 

ŤAŽKOSŤ

 

I

 

Stratil som ľahkosť

a cítim tu – v krvi – olovo.

 

Ale nechcem sa vzdať

sťažujúcej sa básne,

ktorá pri naťahovaní padá zo skrehnutých kĺbov,

kŕčovito sa vztýči 

v celej paráde  

ťažko dopadne ako slonia noha.

 

II

 

Básne o básňach sú úbohé,

únavne osobné, aktuálne

zrkadielka za rohom

parazitujúce na jednej strane

a na druhej strane matné

a vlastné ako slepé oko

vyvrátené dovnútra.

 

III

 

Napríklad na túto báseň

sa okamžite prisávajú slová

a cicajú z nej zmysel

a čím viac cicajú,

tým je ich viac

a nakoniec

ju celkom vycicajú

a ukojene odkväcnú

sem.

 

Prichádza kanibal.

 

IV

 

Alebo: prichádza kanibal

a pýta si, čím bude –

voňavú plachtu mávajúcu

vo vetre záchvaty trhania

slnečnej polevy.

 

Kanibal nedopovedá.

 

TEN POCIT

 

Mohlo by to byť dočasné

a bežné

ako hnitie skaly

či premenlivé počasie.

Načo. Len okamih je stály.

 

Mohlo by to byť dočasné,

no keď ho napísaním zvečním

a odfotím sa

do básne,

bude sa mi zdať nekonečný.

 

Mohlo by to byť… zelené.

Či biele –

podľa farby steny.

Alebo len tieň na stene

a ešte k tomu roztrasený,

mohlo by to byť---

 

Ale dosť,

kým trvá táto dočasnosť.

 

20 MINÚT SLÁVY

 

Je čas na báseň.

Je bez nálady.

20 minút ticha.

Mohlo by byť počuť, ako potichučky dýcha...

 

...zrazu na mňa ziape: zabi zlodeja

(aby mohla skočiť do deja)

ú

skokom

 

vypúšťa ma z úst, okomentuje

vo vzduchu pľúca prisaté,

až napokon stojí, je len po skok,

utiera sa – čo bolo vyliate,

 

bola to

stojaca päť minút v koncoch,

čo teraz – krik, krok, krik, krok,

kým jej slovo uschne na pere.

 

Na pokraji slova

sama to

vyserie.

 

VLASTNÍCKA

 

Tak veľmi túžim, nech je moja,

zbaviť sa pochýb, nepokoja,

neistôt,

čo ma stále dusia.

 

Mať aspoň jej časť,

aspoň prsia.

 

Obraciam v prstoch peniaz zlatý –

viem,

zaplatím jej implantáty.

 

KRÍŽOM

 

Ukazujem cestu krížového

skrutkovača, ktorému sú ľahostajné

skrutky a klince

miluje.

 

MLIEČNA CESTA

 

Vedeli sme, že raz to mlieko skysne,

tak to chodí.

 

No liali sme ho potokmi

a potokmi ho pili;

nech,

cirkulárka rozumu nech kvíli.

 

Keď nás prešla chuť na čisté,

tak sme pili hnedé;

no a čo,

aj tak vôľa záleží na smäde.

 

A predsa časom na jazyku zvláštna chuť,

človek už ani nad tým nenarieka,

veď sa nedá celkom zabudnúť

na to, že celý svet je z mlieka.

                

          REVOLVER

(pred spánkom)

 

1

 

To je ten láskavý výsmech:

 

nádherný deň na 10 básní

sa rozplýva na jazyku –

 

len sa vysmrkať.

 

2

 

Hovorí muž:

mám vlhko medzi nohami –

 

môže to znamenať čokoľvek.

 

3

 

Som krutý, tupý,

dalo by sa pokračovať

vo výpočte situácií a pocitov

obyčajného človeka.

 

4

 

Je neskoro na písanie:

nadchlo ma to –

a tak ide o nádchu.

 

Dojemný dojem dojal

dojatého.

 

Je nadojené.

Dobre to padne

do trávy a odkotúľa sa

preč.

 

Obraciam sa

tomu chrbtom.

 

5

Hrám sa na piesku

na piesok, presúšam sa,

vlhnem,

červené muškáty v hnedých črepníkoch

stoja medzi nami

nezúčastnene a predsa

si spomínam už len na ne.

 

6

 

Neviem, načo je to dobré –

dá sa zaobísť aj bez gumeného kladiva,

ktoré má zmysel

len pre tých, čo potrebujú

pobúchať

gumeným kladivom.

 

7

 

Plachta sa trepoce vo vetre

a to trepanie

je sekundu fascinujúce –

niečo pripomína, či vyvoláva;

 

je jedno čo,

prítomnosť aj tak hneď končí.

 

8

 

Veru, škoda, ale,

jednoducho, neviem,

možno, mimochodom,

idem spať.

 

Spánok najviac posúva

preč z absolútnosti.

 

SÚRADNICE

 

Dni ako okná

rýchliku

jedným dnu druhým von

dlhá úzkosť

štvrtí

 

Dni v liehu

znehybnené pod perinou

ohrievané teplom

vlastným cudzím

 

Dni ako voda splývajúce

brehy obhryzené

ujo na hladine

 

Dni na šachovnici

poprevracané prehrané

 

Vajcovité dni

 

TENOS

 

Už sa tu nikto nepochová,

cintorín klesá do zeme.

Miznúce tváre, skaly, slová –

zabudnuté a studené,

 

zbytočné, trápne, bezvýznamné,

prekrásne, milé, príjemné,

šibnuté, smiešne, hlúpe, márne,

inteligentné, dojemné.

 

Prasiatko, prasa, brav a sviňa,

pes, mačka, krava, kobyla,

kokot, kokotský, kokotina,

Kingkong, Superman, Godzilla,

ojeby, finty.

 

Bez pointy.

 

VEČER

 

Sekera padá, sekera seká.

Sekera.

 

Pes.

Šteká do tmavého večera,

na tmavý les.

 

Pes.

Sekera.

 

Preťaté ticho mrazivého večera.

 

KUKLÁČ

Som tu za zviera,

čo je vo mne, vyletí do vzduchu.

Prežratý listov papiera,

žihľavy a ľuľka tŕpnucich v jazyku

už to chcem mať v suchu.

Je tam toho

dosť: vlastná noha, užitočný vtáčik, pesticíd

boha,

čakám na zázrak už roky!

 

Budem pávooký?

Smrtihlav?

Furt nič.

 

Len ten kokot Jozef Hrickovič.

---