Eva

Eva mala šťastie. Ako jedna z mála židoviek, prežila koncentračný tábor. Vychudnutá na kosť ledva prepletajúca nohami kráčala na vlak. Ešte stále nedokázala zabudnúť na hrôzy, ktoré zažila. Zdalo sa jej to príliš neskutočné, že už je koniec tej tmy, v ktorej sa na dlhý čas utopila. V hlave neustále počula zlovestný krik dozorcov miesiaci sa s krikom chorých a zomierajúcich hlasov žobrajúcich o smrť. Často krát sa pristihla, ako stojí ponorená v spomienkach, ktoré sa jej zaryli hlboko pod kožu a pálili ako nôž, ktorý svojim ostrým pretne hebkú pokožku. Tie záblesky ju budili zo snov, nedokázala spať, nedokázala oddychovať, nevedela si predstaviť, ako sa zaradí naspäť do života.

„Húú!“ zahúkala siréna. Vlak sa konečne pohol. Plný zdevastovaných osôb túžiacich po návrate na miesto, ktoré kedysi nazývali svojim domovom. Ľudské schránky dúfajúce, že stretnú aspoň niekoho zo svojich blízkych. Eva sedela pri obloku a pozorovala krvácajúcu krajinu. Premýšľala, kto by z jej rodiny mohol byť ešte nažive.

„Možno niektorým bratancom alebo sesterniciam sa podarilo ukryť a vyhli sa tak odvlečeniu do lágru“ dúfala. Bála sa pomyslenia na rodičov a sestru.

Eva bola dcérou úradníka Fleischmana. Spolu s rodičmi a sestrou bývala v malom domčeku na predmestí. Viedla pomerne šťastný život. Otec ako úradník zarábal slušné peniaze a mohol tak svojim dcéram dopriať kvalitné vzdelanie na kvalitnej škole. Eva sa snažila spomenúť si na rodný kraj, no ten obraz akoby jej ktosi vymazal z pamäte. Možno to bolo spôsobené tou tmou, v ktorej ju skoro dva roky držali. Zatvorenú ako dáke zviera. Zmyslela si na matkin prívetivý hlas, na otcove okuliare, ktoré neustále zvieral v rukách a napokon, na sestrin smiech. No ani za boha si nedokázala vybaviť ich dom. Vzápätí tento pokus o spomienku nahradil iný bolestivý obraz, ktorý jej do očí vtisol slzy. Vybavila si, ako ich fašisti násilím rozdelili a  naložili do vlaku smrti smerujúceho do Osvienčimu. Vtedy videla naposledy svojich najbližších. No neprestávala dúfať, že ich tváre ešte niekedy uvidí. 

Po dlhých hodinách jazdy vlak konečne zastal. Eva sa pomaly pretlačila davom vystupujúcich ľudí a kráčala smerom za mesto. Vedela, že tam kdesi bývala.  Železničná stanica sa zdala byť taká istá ako pred dvoma rokmi, len mesto bolo akési iné. Plné smútku, ktorý sa vznášal mestom ako hmla. Kráčala pomaly. Ťažko si rozpamätávala názov ulice. Napokon si predsa len spomenula. Keď uvidela rozvodnený potok, vedela, že kedysi tu žila.

„Bude azda celý, alebo len múry po ňom zostali?“ tuho uvažovala.

Konečne prišla na miesto, kde kedysi stálo v rade niekoľko domov. Nanešťastie sa potvrdili jej obavy a z domov, ktoré tu boli, zostali len obvodové múry a kopa popadaného kamenia. Stála tam a hľadela na sutiny, v ktorých prežila väčšinu svojho života. Hodnú chvíľu stála nemo bez pohnutia. Až k nej pristúpila akási cudzia postava a prihovorila sa.

„Ste to vy, mladá Fleischmanová?“ spýtal sa neznámy mužský hlas. Eva sa strhla a nedôverčivo pozrela na cudzieho chlapa.

„Tak ste to vy, tá úradníkova dcéra alebo nie?“ spýtal sa znovu trocha netrpezlivo. Eva zahanbene  prikývla. Tie dva roky okrem dozorcov vôbec nevidela žiadneho normálneho chlapa. Pochytil ju akýsi nevysvetliteľný strach. Aj keď jej inštinkty našepkávali, že sa nemá čoho báť. Napriek tomu ju ovládol ten pocit. Opatrne k nej pristúpil a vystrel ruku.

„ Som Karol Wetzler, môj strýko Ervin tu oproti kedysi žil!“ predstavil sa.

„Ten obchodník?“ spýtala sa prekvapene.

„Áno ten. Zomrel pred rokom v tábore.“  vysvetľoval jej.

„Som Eva Fleischmanová, dcéra úradníka ako ste povedali!“  odvetila napokon.

„Z vášho domu toho veľa nezostalo. Máte kam ísť?“ spýtal sa Karol. Nemo pokrútila hlavou.

„Ak chcete mám voľnú izbu. Nie je to žiaden luxus, ale dá sa tam prespať.“ ponúkol jej pomoc.

„Ale ja nemám peniaze!“ odvetila smutne.

„Nechám Vás tam zadarmo, pokým si nenájdete prácu, a potom sa dohodneme na prenájme!“

„Ďakujem veľmi pekne. Neviem, kde by som dnes prespala.“ odvetila trasúcim sa hlasom.

„A mojich rodičov a sestru ste nevideli?“ spýtala sa nedočkavo.

Záporne pokrútil hlavou.

„Ste jediná kto sa tu objavil, ale treba dúfať. Možno časom...!“ nedopovedal.

V tom jej dal znamenie, aby ho nasledovala. Ukázal jej malú izbičku s posteľou a starou skriňou. V tej chvíli to pre ňu bolo akýmsi zázrakom. Veď ešte len pred chvíľou zistila, že nemá kam ísť a vďaka nemu má zrazu miesto kde môže zložiť unavené kosti.

Asi o týždeň si našla prácu. Začala ako upratovačka v hoteli, no čoskoro si vedúci všimli jej jazykové znalosti, a tak sa vypracovala na hotelovú recepčnú. Raz pomáhala s prekladom z angličtiny jednému Karolovmu známemu, ktorý jej časom ponúkol prácu prekladateľky. Tam plne zúročila svoje štúdium, stala sa uznávanou prekladateľkou.

Ani po rokoch márneho hľadania nenašla nikoho zo svojich blízkych, aj keď ich urputne hľadala. Po dvoch rokoch spoločného žitia sa napokon vydala za Karola.

On  mal na rozdiel od nej šťastie. Podarilo sa mu ukryť u známych v horách a vyhol sa tak zavlečeniu do koncentráku. Ani dlhé roky po tom, čo sa Eva vrátila z Osvienčimu do normálneho života, nebola schopná hovoriť o hrôzach, ktoré prežila. Dlho, predlho sa v noci prebúdzala mokrá a vystrašená z neustále sa obnovujúcich nočných môr, v ktorých sa vracala na miesto smrti, z ktorého len akýmsi zázrakom unikla. Až v staršom veku nabrala odvahu a napísala autobiografiu o tom, že prežila dva roky v pekle.