Bezo mňa

Zatvorila sa brána, zapadla závora.

Neboj sa, neplačem.

To len čosi v mojom vnútri škrípe,

čosi s výkrikom uteká do dvora.

Nie že by som ťa neľúbila, to nie.

No nemôžem večne

búchať

na tvoje srdce

a dúfať,

že mi otvoríš.

Ostanem ešte zopár hodín,

ešte chvíľu budem čakať

pri záhradnom ohni.

... Ach, je tu zas

noc plná padajúcich hviezd

a túžob vyslovených do ticha...

Dosť bolo takých!

Už nevládzem hľadieť do tmy,

dym mi pomedzi prsty uniká.

Tam kde bol oheň, tlie len pahreba.

Nebudem ťa ja viacej zo sna prebúdzať.

Odídem potichu ešte pred svitaním,

prv než prvý kohút zradne zaškrieka.

Naposledy nazriem poza mreže do kaplnky

na umelé kvety a nehybné sochy,

naposledy vnorím hlavu do koruny starej lipy

a vystriem prázdne ruky k nebu –

azda poslepiačky Krista nahmatám,

azda nestratí sa moja modlitba,

a ty budeš šťastný

s niekým – bezo mňa.