Zrkadlo

Zrkadlo

      Ticho pochováva noc. Tmavá obloha priľahla mesto. Preniká prázdnom. Zavesené hviezdy sú jediným zdrojom svetla. Mesto je prázdne.

      Kráčam pomaly. Na chvíľu sa zastavím, pozriem sa na hviezdy, ktoré mi ako jediné robia spoločnosť, potom pokračujem v ceste. Vystúpim na prvý schod. Asi desať metrov predo mnou svieti lampa. Široký svetelný lúč osvetľuje prázdnu zastávku. Vystúpim po schodoch. Pozriem sa pred seba. Domy zanikajú v tme. Ani v jednom okne sa nesvieti. Mesto je jeden čierny dlhý tieň. Za lampou sa matne črtá zábradlie a schody, ktoré sa plazia dolu do tmy. Prídem na zastávku. Predstava, že si prečítam harmonogram električiek sa v momente rozplynie. Svetlo je príliš slabé. Pokiaľ si dobre pamätám, posledná električka premáva šesť minút pred polnocou, ale chcela som si to overiť. Obzriem sa okolo. Nikde nikoho nevidím. Ešte nikdy som sa na zastávke neocitla sama. Strhnem sa na zvuk električky. Inokedy celkom bežný zvuk ma teraz vystrašil. Električka prichádza zľava. Jej zvuk je stále slabý. Z toho usudzujem, že musí ísť pomaly. O niekoľko minút ju vidím. Naozaj prichádza zľava. No konečne! Niekto istotne vystúpi a v električke budú cestujúci, takže už nebudem sama, nahováram si. Vidím svetlá a potom kabínu s číslom päť. Nakoniec sa električka z tmy vynorí celá. Vyjde z noci ako veľká opacha, ktorá chce všetko zničiť. Kolesá sa začnú krútiť čo raz rýchlejšie. Mala by už spomaliť, ale ona naberá na rýchlosti. Vodič ma nevidí? Zdvihne sa vietor, pred očami mi prebehne dlhý pás svetla, ktorý náhle zmizne v diaľke. Vidím, ako sa električka stáča do zákruty. O chvíľu nevidím a nepočujem vôbec nič, iba zvuk kolies mi doznieva v ušiach. Prečo nezastavila? Predsa musí stáť na každej zastávke. Niekto určite potreboval vystúpiť. Nebola to ani služobná jazda, ani vodič v zácviku, ten by nakoniec išiel oveľa pomalšie. Že by električku nik neriadil? Odkedy vynašli tento dopravný prostriedok na automatický pohon? Prespala som dve storočia? Stojím na mieste, neschopná pohnúť sa. Keby nesvietila lampa, asi by som od strachu zošalela. Čo mám robiť? Domov to mám prinajmenšom desať kilometrov. Mám ísť pešo? To v žiadnom prípade neprichádza v úvahu, zaprotestujem. Kde zoženiem taxík, keď som doteraz nevidela ani jedno auto? Do čerta! Čakanie na električku bolo nepríjemné, ale aká desivá bude cesta domov? Pri predstave, že mám prejsť tunelom mi nebolo všetko jedno. Zbehnem k mostu, tam snáď nejaký taxík chytím, napadne mi. Ešte raz sa obzriem a vykročím. Je mi zima. Zababuším sa do kabáta, Golier si vytiahnem až k lícam. Vykročím ku schodom. Električka! Prichádza zľava. Žiadna by už nemala predsa ísť, iba ak by meškala. Električky si premávajú ako chcú, mesto vymrelo... Električka zastaví. Stlačím gombík a dvere sa otvoria. Vo vozni svieti tlmené svetlo, sotva je niečo vidieť. Prenikavý zvuk zvončeka ma vystraší. Dvere sa zatvoria a električka sa rýchlo rozbehne. Na chvíľu stratím rovnováhu. Vo vozni sedia asi desiati ľudia, každý inde. Nikto z nich mi nevenuje pozornosť. Svetlo sa rozsvieti. Vidím, že každý cestujúci má hlavu otočené k oknu, akoby v tej hustej tme za oknom niečo videl. Sadnem si oproti dverám. Električka vchádza do tunela. Rýchle krútenie kolies sa ozýva prázdnym priestorom. Okná sú zatvorené, ale aj tak cítim prievan. Pozriem sa pred seba. Zrak mi dopadne na hlavu otočenú k oknu. Tvár vidím z profilu. Muž môže mať okolo šesťdesiat rokov, hádam. Na pravej strane, takmer oproti mne sedí žena. Jednu nohu má prehodenú cez druhú. Pred ňou sedí mladý muž. Z tašky si vytiahne knihu a otvorí ju v polovici. Možno ho pohľad z okna omrzel a potrebuje rozptýlenie, pomyslím si. Obracia stranu a pritom si povzdychne. O chvíľu sa zasmeje. Asi je v dobrej časti knihy, typujem. Obráti stranu a vtom sa mi stratí pred očami. Električka ani nestihla prejsť tunelom, keď tu zrazu zastane. Svetlo zhasne. O chvíľu počujem tlmené povzdychy a nervózne pohyby. Mladá žena si asi premenila nohu, mladík zatvoril knihu a vzdal sa svojho imaginárneho príbehu. Za mnou sa ozve hlasné zakašľanie. Nikto neprehovorí. Vo vozni je napäté ticho. Čakám, kedy sa vodič ozve a povie, že elektrina o chvíľu nabehne, ale on mlčí. Prečo som len nešla taxíkom, alebo pešo? Chcem sa pozrieť na hodinky, ale bráni mi v tom tma. To nie je možné! O takomto čase som už mohla byť doma a spať v mäkkej posteli. Pri myšlienke na spánok sa mi zatvoria oči.

      Zobudím sa celá skrehnutá. Bolesť v šiji je neznesiteľná. Očami utekám okolo seba. Električka ide rýchlo. Asi už nabehol prúd, pomyslím si. Prečo som sama? Kam všetci zmizli? Žeby vystúpili? Pozriem sa cez okno. Chvála bohu! Ešte som len pri botanickej záhrade. Električka prejde zastávku, ale nezastaví. Nezastaví ani na ďalšej. Postavím sa. Blížime sa k zastávke, kde musím vystúpiť. Rýchlo prejdem ku dverám a stlačím tlačidlo. Vodič nezastane, ba naopak: zdá sa, že električka sa rúti vpred ešte rýchlejšie. Čo sa to robí? Na ďalšej zastávke opäť stlačím tlačidlo. Električka opäť nezastane. Prejdem vozňom k vodičovi. Zaklopem do vzduchu a až potom mi prsty dopadnú na sklo. Nič. Zaklopem silnejšie. Opäť nič. Zaklopem ešte raz. Po tretí raz žiadna odpoveď. Čo ak v kabínke nikto nie je, preletí mi mysľou. Možno električku niekto uniesol. Únosca ma zabije a... Srdce mám až v krku. Ruka mi trasie celým telom. Pridŕžam sa dverí, ale aj tak mám problém udržať rovnováhu. Bojazlivo stisnem kľučku. Vtom zistím, že dvere sú otvorené. Vydám zo seba pár slov, ktoré následne zaniknú vo vrzgote otvárajúcich sa dvier.

-                Prepáčte! - počujem svoj zachrípnutý hlas. - Potrebujem vystúpiť, - pokračujem.

Nikto sa neozve. Odtiahnem ruku a ustúpim. Električka sa kolíše zo strany na stranu a dvere sa pritom neustále otvárajú a zatvárajú. Skloním sa a prestrčím hlavu do kabíny. Pár žltých očí sa mi zablysne pred zrakom. Vtom zmiznú. Nato zbadám tvár, ktorá sa pozerá do mojej tváre. Je biela a presvecuje ma ostrými žltými očami. To som ja! Nie, to nemôže byť pravda. Sú to len predstavy, nahováram si. To nie som predsa ja! Niekto mi podstrčil pred tvár zrkadlo. Stojím a pozerám sa na seba, ako sedím. Mám tie isté šaty, rovnaké vlasy... Zrazu sa moja tvár otočí k mojej. Jej výraz je pokojný. Usmeje sa na mňa. Ústa má plné krvi. Zveziem sa na kolená. Dvere sa s rachotom zatvoria. V hrdle cítim soľ a horkú chuť. Pozriem sa na zakrvavené ruky. Nie, to by som nikdy nespravila!. Nikdy by som predsa nikoho nezabila! Musela som byť v tranze. Na nič si nepamätám. Ja už nie som ja!