.okamihy všedných dní II.

."hoří, má panenko"

Bozkávali sa. Niekde v meste vzbĺkol kontajner. Premýšľal, či ju dnes dostane. Bol nervózny. Snažil sa jej pohladiť prsia. Ulicou sa niesol zápach spáleného mäsa. Kedy sa konečne rozhýbe? Pomyslela si nevdojak. "Poď so mnou." Povedala. Usmial sa. "Cítiš to?" Prikývol.

.dôvod na samovraždu

Spokojne sa zadíval na obrázok. Tie čisté línie, tá precíznosť, hovoril si sám pre seba. Dvere sa rozleteli. Prievan zabuchol pootvorené okno. Do izby nakúka žena. Neznesiteľne sa uškŕňa. Obrázok z mletého čierneho korenia je nenávratne preč. Zlomil sa.

.konfrontácia autora s pravdou

Tvrdím, že každú postavu, ktorú si napísal, či ešte vôbec niekedy napíšeš, už niekto vytvoril. Stojí nad písacím stolom, podvedome hladí bustu Shakespeara. Ďalej nepochybujem o tom, že si len priemerný "pisálek", ktorý to ďalej, ako je písanie poviedok do ženských časopisov pod pseudonymom, nedotiahne. Nahnevane hádže nevinnú mosadznú hlavu do presklenej vitríny. Už ti je lepšie?

.pásmo krátkych filmov

Z plátna sa na nich škerila veľká chlpatá riť. Za sebou začul uznanlivé ochkanie. V miestnosti sa rozsvietilo. "Ten záver, to naozaj vystihol, čo povieš?" Oslovil ho chalanisko v akejsi tunike s mastnými vlasmi. Prosím? Neodpovedal. Osadenstvo malého súkromného premietania sa presunulo k stolu s občerstvením. Nejaké čaje, kvasené žbrndy, domáce muffiny. Znechutene sa odvrátil. Očami prebehol po ľuďoch, hľadal Evu. Zbadal ju, ako vzrušene diskutuje práve s tým mladým v tunike. "Eva, idem si zapáliť." Ani ho nezaregistrovala. Vyšiel von. Spoza mrakov naňho vykukla veľká biela...ehm, vlastne mesiac. Pobavene sa zachechtal a s pôžitkom si potiahol z cigarety.