Anjeli & Čerti - Nepriatelia X

Víkend ubehol a ja som už opäť stála na zastávke. Ako každé ráno, päť dní v týždni. Z mojich rozumových pochodov ma vyrušili Katarínine kroky.

„Ahoj, dnes ti to sekne!“ zhodnotila som ju okamžite a detailne si ju prezrela od hlavy po päty, „ hm... dokonca jemný make-up! Dnes sa fotíme, alebo čo?“

Katka na toto nikdy nebola. Radšej trávila čas nad knihami ako pred zrkadlom.

„Proste som ráno vstala a mala som náladu sa takto upraviť,“ odvetila tajomne. S údivom som si ju stále obzerala. Nikdy nerobí nič len tak!

V tom som to zacítila čerta. V hlave sa mi rozozvučala siréna . Prudko som trhla hlavou od Katky a zazrela Davida. Stál na opačnej strane cesty aj so svojim širokým úsmevom a lá Ken od Barbie. 

„Pozrime sa! Dunkelovým sa asi pokazili obidve auta!?“

 Medzitým si ho všimla aj Katka. Mieril k nám. Svižne prešiel cez cestu. Postavil sa vedľa Katky, dal jej bozk do vlasov a chytil ju za ruku.

„Dobré ráno,“ povedal ako keby, len tak, medzi rečou. Katka sa usmievala, pozerala pred seba alebo na dolný koniec cesty, odkiaľ mal prísť každú chvíľu autobus.

Bola som v šoku. Najprv som si myslela, že mám nočnú moru. Hľadela som na nich ako na zjavenie. Nezmohla som sa ani na odpoveď na pozdrav.

To nie je možné! Tá slizká rohatá obluda! Ako to ten bastard dokázal?!

Celú cestu v autobuse som sa ešte z toho spamätávala. Musím niečo vymyslieť. Už žiadna hra v rukavičkách! Bude treba pritvrdiť! Moja Katka nemôže byť čertova priateľka! To nedovolím!

David držal Katku za ruku aj keď kráčali po chodbách školy do triedy. Nasledovala som ich ako tieň. Obdivné a neutrálne pohľady spolužiakov striedali nenávistné pohľady spolužiačok. Kým vošli do triedy, musela som pridať do kroku, aby som mohla ísť vedľa nich. Momentálne mi nevadilo, že chodba je pre troch už tesná.

„Môžeš ísť so mnou na záchod?“ opýtala som sa Katky, čo možno najmilšie a moje oči sa jej zaborili do tváre.

„To tam netrafíš sama? Pôjdeš rovno a potom v pravo. Na dverách je nakreslený panáčik v sukni!“ uškrnul sa. Katka ho ihneď pokárala pohľadom.

„Budem v triede.“, pustil jej ruku a pokračoval v ceste.

Vystrelila som smerom k toaletám. Len čo sa zabuchli dvere za Katkou, spustila som: „Ty si sa asi zbláznila! Si normálna?“ vrešťala som.

„O čo ti ide, Lili? Nevedela som, že si mám od teba pýtať zvolenie s kým mám alebo nemám chodiť!“ ostro mi odvetila.

„Prečo on? Kati, je tu milión ďalších chalanov!“ vysvetľovala som jej to aj trhanými gestami.

„Pretože ma miluje a ja milujem jeho. Prečo si voči nemu tak zaujatá!?“

„Lebo on nie je pre teba ten pravý. Zaslúžiš si niekoho lepšieho!“

„Žiarliš! Konečne som šťastná a ty mi to teraz vyčítaš!“ Katka už kričala, „keď si mala vzťah ty, vždy som stála po tvojom boku, aj keď môj rozum mi hovoril niečo iné. Teraz žiadam to isté od teba. Je to tak ťažké!“

Katka sa otočila a odišla. Oprela som sa rukami o umývadlo a pozrela sa do zrkadla pred sebou. Áno, je to veľmi ťažké. Kati, záleží mi na tebe. Nikdy by som ti v láske nebránila, ale on ťa nemiluje! Chce ti ublížiť, ...možno aby ublížil aj mne.

Dnes vyučovanie ubiehalo celkom rýchlo. Posledné dve vyučovacie hodiny bola telesná výchova. Katka sa s Lilianou nerozprávala. Na telocvik išla medzi prvými. Liliana pomaly kráčala po chodbe, keď za chrbtom počula môj hlas, vlastne ma najprv určite vycítila.

„Tou tvojou nenávisťou voči mne ju ničíš!“ stál som už pri nej.

„Snažím sa ju pred tebou chrániť! Neviem o čo ti ide, ale zistím to!“

„Ja jej neublížim!“

„Pokiaľ áno, zabijem ťa!“ otočila sa ku mne a chytila ma za zápästie. Jej modré dúhovky sa zmenili farbu na žiarivú tmavomodrú. Pevne zovrela moju ruku, až bolo počuť prasknutie kostí. Zasyčal som bolesťou.

„Uvidíme sa na telesnej.“, usmiala sa ako by nič, „dovtedy by si si mal dať tú končatinu do poriadku!“

Ostatní okolo nás prechádzali, ale nikto si nič v tom ruchu nevšimol. Liliana sklopila zrak a odkráčala do telocvične. Zvieral som si zápästie druhou rukou. Bola to šialená bolesť. Okamžite som sa potreboval dostať niekde, kde budem sám. V tejto situácii mi môže pomôcť len premena na čerta. Čertovská podoba lieči ľudské úrazy a choroby, práve preto som nikdy nepoznal chrípku. Bez tejto schopnosti by som mal už za doterajší život rozsiahlu zbierku snímkov  z röntgenu.

Nástup žiakov do dvojradu na začiatku hodiny som stihol len tak-tak. Dievčatá boli nastúpené na opačnej strane haly. Po rozcvičke začali dve družstvá študentiek hrať volejbal na ploche celej telocvične. Hrala aj Katka. Nespúšťal som ju z očí.

„Kate, počula som najnovší klep, že vraj chodíš s fešným Davidom?!“, opýtala sa Barbora, ktorá stála hneď za mnou. Barbora práve prehodila loptu cez sieť a hra začala.

„To nie je klebeta, ale fakt.“ odrazila som prilietajúcu loptu.

„Ako si to dokázala? Nie je tu ani mesiac! To si ho tak uchvátila tým zmyselný tancom alebo niečím iným, čo nasledovalo?!“ posmešne sa zasmiala.

V rýchlosti som sa otočila: „Nelovila som ho a na túto tému ti už nemám čo povedať.“, chce ma vyviesť z mieri, to sa jej ale nepodarí, „a mimochodom, JA nemusím s chlapom hneď spať, aby som si ho získala a udržala.“

Pozrela som Barbore do tváre. Tá sa kyslo zatvárila.

„To ti nedarujem!“ zamrmlala si pod nos. Všimla si, že David ma stále pozoruje a najhlasnejšie kričí, keď sa mi podarí odraziť loptu.

Barbora má loptu, aby ju prehodila na súperovu stranu. Vyhodí balón do vzduchu, ale nechá ho klesnúť až príliš pod úroveň siete a celou silou do neho udrie. Lopta naberie ohromnú rýchlosť a trafí Katku do chrbta. Na jej zvraštenej tvári je vidieť bolesť. Neudrží sa na nohách a klesne na kolená. Barbora celý čas sleduje jedným okom Davidove zdesenie. Učiteľka preruší hru a pribehne ku Katke

 „Si v poriadku? Nechceš si oddýchnuť?“ ustarane sa pýta profesorka.

„Nie, budem pokračovať. Som OK!“ pomaly sa pozviechava zo zeme.

„Buráková, dávajte na budúce väčší pozor!“

Keď sa Katka postavila a napriamila, otočila sa ku Barbore.

„Mrzí ma to,“ nevinne zapípala.

„To určite.“

Urobila si to naschvál! V duchu som hromžil. Nikto JEJ nebude ubližovať. Kto sa o to len pokúsi, tvrdo zaplatí. Odsadol som si na kraj lavičky, ďalej od spolužiakov. Nie som pomstychtivý, ale Barbora si zaslúži príučku. Z vrecka som vybral mobil a pozrel naň. Všetci si budú myslieť, že píšem SMS.

 Moje oči zažiarili červenou farbou. V končekoch prstoch som cítil váhu telefónu ako váhu pierka. O trochu menej opatrnosti a zostal by z neho prach. Nadľudská sila mi bola momentálne na nič. Potreboval som inú schopnosť – ovplyvňovanie. V mysli som si predstavil Barboru, jej tvár, miesto kde stojí...

Barbora, Barbora!, počula v svojej hlave. Pozrela sa na svoje spoluhráčky, ktorá z nich ju volá. Všetky hľadeli dopredu na loptu.

Som za tebou! Otoč sa! Vedela, že za ňou je len stena ale hlas naliehal, preto sa otočila ale nič nevidela. Lopta padla vedľa nej.

„Čo robíš? Si slepá?!“ kričalo na ňu dievča vedľa nej.

Možno ďalšiu už odrazíš! Ha-ha-ha. „Kto si?“ opýtala sa potichu, ale hlas neodpovedal.

Snažila sa sústrediť iba na hru. Lopta preletela sieť a mierila do miest kde stála. Spoluhráčky v prvej línii ju neodrazili, lebo letela príliš vysoko. Barbora sa pripravovala. Prehodnotila si správne uhol dopadu? A čo veľkosť sily potrebnej na odrazenie lopty za sieť? Alebo to z fyzikálneho hľadiska nazveme prácou, keďže potrebuješ vynaložiť x newtonov na premiestnenie telesa o y metrov? Hlas v jej hlave jej kládol otázky z fyziky a matematiky v rýchlom slede. Nevedela sa sústrediť a opäť nechala loptu dopadnúť na zem.

„Barbora! Mieniš tam ešte dlho len tak stáť alebo budeš už aj hrať?“ počula hlasité poznámky spoluhráčok a smiech v telocvične.

Tak, čo Barbora mieniš tam ešte dlho len tak stáť ... stáť ... stáť? zvolal hlas ako

ozvena. Barbora sa oboma rukami chytila z hlavu a vykríkla: „Čo chceš!? Kto si!?“ Trhane hlavou krútila z jednej strany na druhú ako keby niečo hľadala. Väčšina študentov v telocvični na ňu nechápavo hľadela. Hra sa prerušila. Hlas bol ticho. Barbora si všimla ako na ňu všetci pozerajú, dokonca aj profesori sa na ňu dívali. Obzrela sa ešte okolo seba a potom vybehla von z telocvične. Na jej miesto nastúpilo iné dievča a zápas pokračoval, avšak Barbora sa stala témou číslo jedna v diskusiách študentstva. Pocítil som zadosťučinenie.

„Takto naše schopnosti nevyužívame, David!“ okríkla ma Liliana, ktorá sa z nenazdajky zjavila predo mnou.

„Anjeli možno nie, ale čerti áno!“ zdvihol som hlavu, aby som jej videl do tváre. Moje oči boli opäť normálne. Postavil som z nízkej drevenej lavičky a prešiel okolo blondínky. Práve zazvonilo a žiaci sa hrnuli na školský dvor.

„To, čo si práve urobil, nebolo správne. Vystrašil si ju!“ povedala dôrazne, pričom sa ani nepohla.

„Ublížila Katke! Zaslúžila si trest! .... a chcel som ju vystrašiť,“ dopovedal som po tichu so šibalským úsmevom a vydal sa k dverám.

Liliana stála bez pohnutia pred lavičkou.