Iste mu to príde vhod

Hrnie sa k autu. Ruky zviazané rukávmi saka. Sadá dnu: červený chrobák. Štartuje. Auto sa hýbe smerom k východu z parkoviska. Večerný vzduch je studený. Ajtak sa v saku potí, v podpazuší mu narastajú viditeľné škvrny. Z vnútorného vrecka vyťahuje niekoľko v alobale zabalených piluliek; tri odbalí a prehltne, zapije kávou z termosky. Vyťahuje cigaretu, pripaľuje si. Zastaví pri závore a nakloní sa k okienku.

- Dlhý deň za nami, - hovorí naňho strážca vchodu. Zdvíha závoru. Muž a aute zľahka kývne hlavou. Vyfúkne dym. Zakalený pohľad zaryje do strážcu. - To hej, - odpovedá.

Stúpa hore schodmi. Odomyká. Sťatá upratovačka narovnáva vankúš; ani nezaregistroval, kedy sa v práci začala opíjať. Neovplyvňovalo to jej efektivitu, necháva to teda tak. Prácu vykonáva rovnako rýchlo a je menej zhovorčivá. Tým lepšie.

Zaviera sa v pracovni. Vyzlieka sako a košeľu. Berie zo skrine osušku, utiera do nej pot. Sprejom mieri na spotené podpazušné jamôčky. Zo skrine vyberá kufrík. Otvára ho, vyťahuje z neho nepriehľadný sáčok. Strká ho do vnútorného vrecka nového, čistého saka. Kufrík vypcháva náhodne popísanými papiermi zo stola; účty, papiere do práce, noty. Otvára kabinet s fľašami. Vyberá gin, naleje si a deci vypije. Osuškou si dodatočne utiera čelo.

Opäť nasadá do chrobáka. Pretiera si oči, štartuje, vyráža. Prichádza ku vchodu obyčajného domu. Skromná záhrada neobsahuje zaujímavú flóru, nedrieme tu pes, lavička je nenatretá, leží na nej popolník a pod ňou sa povaľuje prázdna fľaša od vína. Žena sedí na kresle s fialovým poťahom a pozoruje ho prichádzať. Opatrné parkovanie. Razantné drbnutie dverami auta. Cvrčky.

Vchádza dnu, žena za ním zaviera dvere. Sadajú si do kuchyne, pijú kávu. Muž vyťahuje zo saka vrecko. Žena ho otvára, pokladá na stôl tmavomodré lupene. Načahuje sa po kabelke, podáva mužovi zväzok bankoviek. Ten si ho vkladá do saka.

- Tak sa hneď vrátim. Čosi mi nechaj.

Žena sa usmieva a krúti hlavou. Prechádza ku dverám a otvára mu ich. On v miernych rozpakoch vychádza von.

Len jedny potraviny sú otvorené po celú noc. Bezruký veľký chlap v kockovanej košeli sedí za pultom a každému, kto vôjde, ponúkne svoj studený mäsiarsky pohľad. Keď muž začínal s tabletkami, často mával paranoje, myslel si, že predavač ho stiahne pod pultík a tam mu usekne ruku, aby ho pretvoril na svoj obraz. Nakoniec sa na to vysral. Vo väčšine prípadov si ajtak nebol istý, či do obchodíku naozaj vošiel, alebo sa mu nejakým spôsobom zlial s reálnym životom stály motív opakujúci sa v jeho čudesných snoch.

Keď sa vrátil pred dom s dvoma fľašami vína, syrom, chrumkavým pečivom, nejakými bylinkami a cigaretami, čakala ho sediac na okennej parapete vo voľnom tričku bez nohavičiek. V ruke držala šálku. Na povrchu horúcej, domodra zafarbenej vody sa vznášali vyblednuté lupene. Zakýval jej potravinami. Zoskočila dolu, pomaly prešla ku dverám, otvorila mu. Nestihol nič skonzumovať. Strhla ho a za golier dotiahla do postele. Naliala mu do úst zvyšok jej čaju.

Striedavo súložili, striedavo upadali do polosnových bezvedomí. Minimálne sedemkrát za noc sa zobudil, šukal s ňou, opäť sa oddával halucináciám. Nevedel, či už svitalo, či je ešte tma, to je jedno, šepkala mu do ucha kopu kravín, kopu nezrozumiteľných viet a spojení, on projektoval svoje. Chvíľu s ňou sedel v koči, ktorý sa triasol v rytme fŕkajúcich koňov, potom sa s nimi triasla hlinitá cesta, okolo členkov sa im obmotávali biče, jazdili na bielom kerberosovi, dotýkal sa kovu, ktorý bol istým spôsobom priechodný, dokonca dýchateľný.

Svetlo. Vstáva, obúva sa. Otvára dvere, pripaľuje žene cigaretu k rannej káve. Vychádza na ulicu. Kýva žene, žena kýva jemu. Keď sťahuje ruku, jemne si ňou prejde po okraji výstrihu voľnej košele. Muž sa otáča k autu, nasadá doň. Vyťahuje tabletky, zopár odbaľuje, prehĺta, zapíja kávou z termosky.

Kráča hore po schodoch, odomyká, vchádza dnu. Sťatá slúžka je práve medzi dverami, obutá, oblečená.

- Idem domov. Vaša žena sa práve vrátila.

- Výborne. Káva je uvarená?

- Áno, so škoricou, na stole máte aj sušienky.

- Výborne, ďakujem. Môžete ísť.

- Dovidenia.

- Dovidenia, uvidíme sa čoskoro.

Prechádza do kuchyne. Usmieva sa na ženu. Žena sa usmieva naňho. Pobozkajú sa. Hladká jej chrbát. Pohľad na jeho ruky pod jej voľnou bielou košeľou zo smeru chodby; hýbu sa, škriabu. Pohľad na jej pery z jeho očí; jemný modrý povlak.

- Ako to šlo na place?

- Dobre. Už docvičujeme posledné. Bude to stáť za to. Stále na to myslím, noty nosím so sebou v kufri.

- Teším sa, keď ťa uvidím hrať.

- Hmmm.

Neprestáva hýbať rukami. Rozptýlenie pred prácou mu iste príde vhod.