Anjeli & Čerti - Nepriatelia XVII

XVII. kapitola

 

Liliana so mnou celé dopoludnie neprehovorila. Je naštvaná a sklamaná, že som si vybrala Davida. Lenže ja som si nikoho nevybrala. Nemienim si vybrať! Oboch milujem, ale každého iným spôsobom. Obidvaja majú v mojom živote svoje miesto, ale ona to nechce pochopiť. Prečo je tak tvrdohlavá?! Chcela som ísť po škole k nej domov a pozvať ju do kina, ale odbila by ma. Vždy, keď je nahnevaná, ju musím nechať najprv vychladnúť...

Kľúče v zámku? Veď mamina príde dnes až o šiestej a Filip má tréning ... zase sa na to vykašľal, no počkaj!

„Filip! Filip! To si ...?!“ kričím a schádzam po schodoch na prízemie. Čo ten pes zas tak vyvádza?

„Kto ste? Čo tu ... NIE, PUSTITE MA ... JAÁÁÁJ!!!!“

Pozerám na hodinky a netrpezlivo klepkám prstami po koženom volante. Chcem ju pozvať von, teraz keď sa s ňou blondínka nebaví, mám voľné pole. Dodávam si ešte chvíľu odvahu a vyrážam k bráne. Záclony v oknách sa nepohli ani po druhom zazvonení. Zvláštne, dvere na bráne sú pootvorené. Vždy bývajú zatvorené! Žalúdok mi zvláštne zovrie nepríjemný pocit. Vchádzam do podjazdu, dvor vypadá ako zvyčajne. Nie! Kde je pes?! Čo robí zalezený v búde? Prečo kňučí? Ešte sa nestalo, aby po mne neštekal. Chvíľku si obzerám voliéru s psiskom. Pri otočení k vchodovým dverám ma zamrazí. Otvorené! To nie je normálne! Ihneď vchádzam do domu. Chodba prázdna. Ani si nevšímam, že na stene visí  jeden zo série štyroch obrazov nakrivo. Prechádzam obývačku a kuchyňu. Katka je dnes veľmi vtipná, ak sa chce hrať na schovávačku. Stúpam po schodoch, duševne sa pripravujem, že na mňa z niekadiaľ vyskočí a ja sa zľaknem. V jej izbe nie je. Začína sa ma zmocňovať zlá predtucha. Volám jej meno, nie je to vôbec zábavné. Bežím, nazerám do každej miestnosti, do každého kúta. Ak ma chce vydesiť, tak sa jej to práve darí. Z okna v spálni nad podbránim skúmam záhradu. Čo by tam robila v tomto čase? Vtom mi zazvoní mobil. Na displeji vidím jej meno. Odľahlo mi.

„Ahoj! Kde si?“  snažím sa znieť pokojne.

„DAVID, DAVI... !“ počujem jej výkrik a v telefóne čosi zachraptí. Katkin hlas sa vzďaľuje.

„KATI! ČO SA DEJE!“ kričím, ale ona mi neodpovedá. Srdce sa mi od strachu rozbúši.

„Ak ju chceš vidieť ešte živú, otvoríš dnes presne o ôsmej portál! Inak jej telo ráno nájdeš pred svojím domom!“ oznámil neznámy mužský hlas na druhej strane a zavesil. Telefón držím ešte stále pri uchu. Všetko sa zastavilo. Okolo mňa je absolútne ticho. V mysli sa mi vynárajú obrazy a v nich jej vystrašená tvár, ktorá sa mení. Zrazu má pokojný výraz a zavreté oči. Spí. Jej bledé telo leží bezvládne na zemi a ja sa nad ním skláňam... 

Nie som schopný rozmýšľať. Ruky aj nohy sú zrazu akosi ťažie a pred očami sa mi zahmlieva. Trvá to len pár sekúnd, kým si uvedomím, že nie som sám. Moje poplašné zariadenie v hlave mi oznamuje: je tu démon! Na prízemí je pohyb. Mobil vymením za dýku, ktorú mám schovanú v puzdre pod nohavicou. Je síce pripravená proti anjelom, ale aj čertom urobí aké také zranenie. Dúfam, že ešte nepríde Jana s Filipom. Pomaly sa blížim ku schodisku. Určite ma už vycítil. Premiestnim sa dole? Nie. Môžem sa objaviť akurát jemu do rany. Čo tu ale chce? Po schodoch sa blížia naliehavé kroky. Z vrchu vidím najprv objavujúci sa hrot a potom skoro celý meč, ktorý drží niekto skoro nad hlavou, pripravený zaútočiť. Z tejto vzdialenosti už dokážem bezpečne vycítiť druh démona. To ani nemusím vidieť dlhé blonďavé vlasy. Liliana. Už stoji predo mnou a mečom mieri na moju hruď. Miesto očí má prižmúrené ľadové kocky. Podľa jej výrazu je odhodlaná ma prebodnúť.

„Kde je Katka? Čo si jej urobil, ty sviniar?“ je nahnevaná a zároveň zúfalá.

„Uniesli ju!“, práve to na mňa doľahlo, ruky sa mi začali nepatrne chvieť.

Pozrela na mňa, možno ju môj výraz prekvapil. Tón jej hlasu sa zmenil.

„Prišla mi od nej SMSka, ale nepísala ju ona. Chcú, aby som otvorila portál!“ jej oči ma prebodli.

„Mne volali... chceli to isté... počul som ju, bola na smrť vydesená!“ v ústach mi vyschlo. Cítim obrovskú vinu. Zatiahol som ju do nášho sveta, bez toho, aby som to premyslel do dôsledkov. Čo keď jej ublížia? Čo budem robiť? Otázky sa vynárajú jedna za druhou, ale žiadna odpoveď. Mysli! Mysli! Nie, nemôžem prepadnúť zúfalstvu! Ani som si nevšimol, že Liliana sklonila svoju zbraň. Hrot sa dotýkal podlahy a ona sa o meč opierala ako o vychádzkovú palicu.

 

Pozorovala som ho hodnú chvíľu. Prázdny pohľad, bol zlomený. Vo vnútri som cítila silné napätie. Ešte pred minútou som bola presvedčená, že v tom má prsty. Vyzerá hrozne. No tak, dievča! Čerti sa vedia vynikajúco pretvarovať! Určite to na teba len hrá! Niečo vo vnútri mi hovorilo, že by som mu mohla veriť. A zvlášť, ak chcem zachrániť Katku, asi nemám na výber. Pozrela som sa na hodinky. Je niečo po pol šiestej. Nemôžem tu strácať čas.

„David! Ak si v tom namočený, prisahám, že ťa zabijem!“

Pozrel na mňa nechápavo a zamračil sa. Signalizovalo to asi NIE SOM, to mi zatiaľ stačí. Musela som sa zhlboka nadýchnuť, pretože nasledujúcou vetou poruším asi tri anjelské zákony a stovku predpisov: „Čo budeme robiť?“  

 

„MY? ... akože my... spolu?!“ chcel som jej povedať nech si trhne nohou, zvládnem to sám. Ale uvedomil som si, že potrebujem pomoc... akúkoľvek... aj od anjela.

„ÁNO MY SPOLU! Nie som tým dvakrát nadšená rovnako ako ty, ale pre Katku urobím ČOKOLVEK!“ zvýšila hlas ako keby sme sa hádali. Môj mozog pracoval na plné obrátky.

„Neviem kde ju máme hľadať, takže musíme otvoriť portál!“ hľadel som na Lilianu. Hrýzla sa do pery.

„Dobre. Ideme ku mne domov. Naši nám pomôžu!“ len čo to doriekla, teleportovala sa. Nebol som veľmi nadšený, ale na otvorenie portálu potrebujem aj modrý kryštál. Nikdy som u nich v dome nebol. Matne si spomínam na ich záhradu, takže som sa snažil vykresliť si aj ten najmenší detail v hlave.

Nebo bolo zamračené a slnko pomaly zapadalo. Stál som na mokrom trávniku pred Lilianiným domom. Výhľad do okien na prízemí mi zakrýval pás kríkov bez lístia, oddeľujúci záhradu s ovocnými stromami od dvora a domu. Stále som si nebol istý, či má zmyslel žiadať Svatanovičovich o pomoc, ale za pokus to stálo.

 

 Luster v kuchyni osvetľoval stôl ako reflektor miesto na pódiu. V ostatných častiach miestnosti bolo prítmie. Rodičia práve popíjali kávu, keď som sa zjavila. Mama okamžite podľa môjho výrazu spozorovala, že sa niečo deje a meč, o ktorý som sa držala, ju v tom utvrdzoval.

„Liliana! ČO SA STALO!“ vykríkla a postavila sa.

„Katku uniesli čerti!“ odpovedala som a pozrela som za seba do chodby. Vchodové dvere sa rozleteli, pričom narazili do drevenej skrinky. Zopár hlučných krokov a David stál za mnou. Našich to šokovalo. Otec sa premiestnil k  červenej kuchynskej linke a snažil sa rýchlo vytiahnuť nôž. Zastavilo ho až moje zamietavé gesto.

„Potrebujeme otvoriť portál. Ak ho o ôsmej neotvoríme, Katka zomrie!“ oznámila som otcovi a uprene som sa na neho zahľadela. Jeho bledomodré oči boli zhrozené.

„Veľmi dobre vieš, že portál sa nesmie otvoriť!“ opatrne odvetil a priblížil sa ku mne. V jeho hlase bola ľútosť.

„Čože?! To nemyslíš VÁŽNE! Ona ti je ako dcéra... !“ jeho reakcia ma rozzúrila. Nehovoríme tu o niekom cudzom ale o Katke! Ako môže hľadieť na nejaké pravidlá, keď ide o JEJ život?!

„Lili, aj keby som chcel otvoriť portál, potrebujem ešte červený krištáľ!“ chcel ma chytiť za ramená ako vždy, keď mi hovorí niečo dôležité a chce, aby som ho počúvala a zapamätala si to. Ustúpila som o dva kroky dozadu k Davidovi.

„O to sa postarám ja!“ primiešal sa David do rozhovoru. Otec na neho pozrel, ako keby tam len teraz prišiel. Zrazu ma napadla jedna vec, anjelsky zákon o pomoci ľuďom.

„My predsa môžeme pomôcť ľuďom a porušiť pri tom iné zákony, aby sme ich chránili!, vykríkla som. Otec sa zamračil a pozrel na matku.

„Viem, čo myslíš, ale to pravidlo je len prázdna fráza! Ostatní anjeli by nikdy neriskovali kvôli ľuďom!“ prekvapil ma tým. Veď MY sme ochrancovia ľudí... nedáva to zmyslel! Nemala som čas sa tým teraz zapodievať. Nechcem sa s ním hádať. Pozrela som sa na mlčiacu mamu a otca.

„Vždy ste mi hovorili, že ak budem mať akýkoľvek problém, mám prísť za vami. SOM TU! Chcem zachrániť najlepšiu priateľku a vy myslíte len na nejaké blbé pravidlá!“ hnev mi prúdil celým telom, do očí sa mi tlačili slzy, ale nechcela som, aby to videli. Otočila som sa k Davidovi a naznačila mu, nech ide za mnou.

„Liliana! STOJ!“ zareval na mňa otec. Mierila som k dverám pivnice, kde sú zbrane. Nemienila som sa zastavovať. Nemienila som ho počúvať. Sklamali ma. Naša rodina si vždy ľudí vážila, brali sme ich ako seberovných. Novákovi sú ako naši príbuzní. Nechápem ich postoj. Kašlem na hlúpe anjelské zákony! Už som sa skoro dotkla kľučky, keď...

„Nepovedal som, že Kataríne nepomôžeme! Ale otvorenie portálu musí byť posledná možnosť! Nevieme, koho sem vpustíme!“ jeho tón hlasu bol pevný. Hovorí sa, že nádej zomiera posledná. Tú moju museli už oživovať, pretože práve prežila klinickú smrť.

 

Ak by sa anjeli neumúdrili, musel by som im ich krištáľ zobrať aj násilím. Teraz sme všetci sedeli za stolom a Liliana rodičom v rýchlosti vylíčila, čo sa stalo. Daniel sa ku mne otočil: „Tušíš kto by za tým mohol byť?“

„Vôbec nie, ale myslím si, že je v tom Lucifer!“ odpovedal som zamyslene, pretože sa mi začali v hlave vynárať určité súvislosti.

„To by mohol využiť aj iné portály!“ nesúhlasil.

„Zhruba pred dvoma mesiacmi plánoval veľký útok na anjelov, ale rada mu to zatrhla. Čo keď ich chce obísť? Nepoužívaná medzipriestorová brána je ideálna, nie?!“ uvažoval som nahlas. Asi som ich tým prekvapil. Prezradenie tohto druhu informácií by ma mohlo stáť život. Tak nech!

„Tvoj otec o tom vie?“ ozvala sa Stela.

„To neviem. Naša rodina bola vždy neutrálna... ale je to čert, neveril by som mu!“ pokojne som odvetil a zamyslene si podoprel rukou bradu, anjeli na mňa vytreštili oči.

„Myslíš si, že nám pomôže?“ nervózne na mňa zazrela Liliana.

„Istotne nie! Jemu na nikom nezáleží, takže kvôli človeku určite nebude riskovať svoje postavenie,“ myslím si, že som ich s tým vyviedol z mieri.

„No tak, ako chceš získať ten krištáľ?!“ Lili bola opäť na pokraji zúrivej explózie hnevu.

„Ukradnem mu ho!“

---