Anjeli & Čerti - Nepriatelia XVIII

XVIII. kapitola

 

Cez malé okienko už skoro vôbec nevnikalo svetlo. Miestnosť bola ošarpaná, zo stien opadávala omietka a miestami už bolo vidieť murivo. Vlhký vzduch bol nasýtený pachom močky a hnoja. Sedela som v kúte a na studenej betónovej dlážke pokrytej mokrou slamou. Ticho prerušovalo len kvapkanie vody a závan vetra v rozbitej strešnej konštrukcii. Zdalo sa mi, že som v nejakej maštali alebo chlieve, ale s istotou som to nevedela. Obraz sa mi rozmazával a hrozne ma bolela hlava. Na čele som si nahmatala bolestivú modrinu. Dvere oproti sa so šramotom kľúčov v zámku otvorili. Stál v nich chlap stredného vzrastu, s modrými očami a krátkymi špinavými blond vlasmi. Zaujali ma jeho uši, dosť odstávali. Nevydal ani hlásku, len ku mne hodil plastovú fľašu, ktorá tupým zadunením pristála predo mnou. Spomenula som si, ako ma dvaja muži odvliekli z domu a potom na Davida v telefóne. Bola som vydesená, ale aj tak som našla odvahu prehovoriť k tomu cudzincovi: „Nevyjde vám to. Portál nikto neotvorí!“ Snažila som sa mu uprene hľadieť do očí. Triasla som sa viac zimou ako strachom. Neznámy muž sa oprel o zárubňu.

„Byť tebou sa modlím, aby ho ten anjel a čert otvorili, inak budeš voňať fialky odspodku,“ pousmial sa. Anjel a čert ... zatiahol do toho aj Lili, do šľaka!

„Je jedno, či ho otvoria alebo nie. Aj tak ma zabijete!“ veľmi som nepremýšľala nad tým, čo som práve povedala. Chlapík sa neurčito zatváril a zabuchol dvere.

Je to tak. Zabije ma. Bojím sa a chcem, aby ma David zachránil. Chcem byť zase s ním. Ale zároveň viem, že to nie je správne. Som len človek. Nemôže kvôli mne riskovať!

Dom je prázdny. Matka a otec sa vrátia o štvrť na sedem, mám teda len pár minút. Ako vždy, on si pôjde dať dlhú sprchu a ona bude pripravovať večeru – obraz, ktorý sa u nás opakuje každý pracovný deň. Otec krištáľ pri sebe nenosí, aj keby mal. Hovorí, že v obleku je mu to nepraktické a zavesený na krku vydúva košeľu s kravatou. Premiestňujem sa do jeho pracovne. Pracovný stôl je úhľadne uprataný. Tie perá, hádam, ukladá podľa pravítka a uhlomeru?! Trezor s krištáľom je za portrétom na ľavo od stola. Otváram obraz ako dvierka skrinky a naťukávam kód. Cvak. A je to. Medzi zložkami papierov a balíčkami peňazí leží rubínovo červený krištáľ. Nemám čas, beriem ho a už sa strácam...

U Svatanovičových je čulý ruch. Z obývačky sa stala provizórna zbrojnica a v kuchyni sa vedú takticko-strategické rozhovory. Je to zvláštne, ani vo sne by som si nevedel predstaviť, že  Liliana a ja dokážeme spolu stráviť taký dlhý čas a ešte k tomu spolupracovať. Práve sme uvažovali, ako vyradiť z prevádzky bezpečnostný systém pri portáli tak, aby sa to moji rodičia nedozvedeli, keď sme ich zacítili. Jeden, možno dvaja čerti sa pohybovali okolo domu. Stela sa chcela rozbehnúť po zbrane, ale v tom sa v priechode medzi kuchyňou a chodbou objavil môj otec. Bol rozzúrený do nepríčetnosti.

„DAJ SEM OKAMŽITE TEN KRIŠTÁĽ!!! reval ako zmyslov zbavený. Vždy som si myslel, že je absolútny kľuďas a nič ho nerozhádže.  

„Nemôžem!“ postavil som sa zo stoličky. Liliana sedela vedľa mňa, so zatajeným dychom všetko sledovala.

„Daj ho sem, David! Nebudem sa opakovať!“ pritvrdil. V tvári bol červený od zlosti.

„Nie!“ vzal som kryštál a podal ho nechápajúcej Lili a vzápätí som sa postavil pred ňu, ak by jej ho chcel vziať. Mojim rodičom som nikdy veľmi neodporoval, doteraz mi chýbalo odhodlanie a dôvod.

„Prečo si to urobil?!“ zhrozene pozoroval môj čin, rovnajúci sa zrade.

„Len takto zachránime Katku!“

„Koho? .... ach!“ nedivím sa, že nevie kto to je. Nikdy som mu ju nepredstavil, ale určite si všimol jej kresbu na mojom nočnom stolíku.

„Je to len človek!“ podivene dodal, „... a my musíme chrániť portál!“ Tón, ktorý použil, znamenal, že už nemieni so mnou viac strácať čas a debata je na konci. Chcel sa pohnúť k mne, ale vtom sa z chodby vynorila matka. Chytila ho jemne za rameno. Čosi mu zašepkala do ucha. Aj keď neboli odomňa ďaleko, nič som nepočul. Jeho výraz zmäkol, na moment pozrel do Radaninej tváre, akoby sa potreboval o niečom uistiť. Zvláštne! Že by mala na neho taký vplyv? Nikdy mu neodporovala a vždy sa riadila jeho príkazmi. Ich vzťah bol ako šéf a podriadený. Aspoň takto som to vnímal.

V kuchyni nastalo hrobové ticho.

„Čo sa stalo s Katkou?“

V rýchlosti so im to povedal. Spomienky na prázdny dom a jej výkrik v telefóne pálili. Každé slovo objasňujúce situáciu pôsobilo ako dlhá dýka prepichujúca ma zvnútra.

Nie som nadšená, že sa k nám pridali Davidovi rodičia, ale musím uznať,  že naše šance na úspech sa niekoľkonásobne zvýšili. Keď tak pozorujem Davida ... môžu existovať aj dobrí čerti? Táto myšlienka ma úplne pohltila, až Richardova otázka ma vrátila do reality rýchlosťou blesku.

„Aký je plán?“ poznámka skôr smerovala na môjho otca ako na nás ostatných.

„No ... budeme musieť otvoriť portál. Nič iné nám neostáva. Len sa obávam, čo nám sem Lucifer pošle!“ povzdychol si.

„Lucifer?!“ Richard sa spýtal, ako by to meno počul prvýkrát, „vtom nemá prsty Lucifer.“ Ťažko si povzdychol. My ostatní sme s napätím čakali, čo povie. Hádam nebude brániť Pána Pekla!

„Je za tým Belzebub alebo niekto, komu pomáha!“ pozeral do zeme.

„Belzebub je predsa Luciferov poskok, to vie každý. Takže za tým musí byť Pekelný pán!“ sucho skonštatoval David.

„Belzebub chce odstrániť terajšie Knieža temnoty a nahradiť ho novým...!“

„To mení situáciu!“ podotkol Daniel a začal sa prechádzať popri kuchynskej linke sem a tam, pričom prstami klepkal po pracovnej doske. 

„... zhruba pred mesiacom prišiel Belzebub ku mne do kancelárie a ponúkol mi za otvorenie brány miesto v Rade. Samozrejme som odmietol. Nechcem mať s pekelnými ťahanicami nič spoločné. Myslel som si, že to ho nechá...“

„Lenže toho nenechal a má teraz Katku!“ oboril sa na neho David. Ešte by mu bol niečo povedal, keby ho neprerušila Radana.

„Predsa vie, že anjeli by s tým nesúhlasili!?“

„ Áno... chcel ich zabiť,“ povedal skoro pološeptom, ale my sme to počuli. Prepadol ma pocit obrovského strachu. Nikdy som nepremýšľala nad tým, že by ho niekto chcel zneužiť. Nikdy som neuvažovala nad tým, že by sme mohli zomrieť pri jeho obrane. Všetci sme mlčali.

„Musíme varovať Lucifera!“ ozval sa môj otec.

„On to môže zastaviť ...!“ pridal sa David, „ ... pôjdem za ním do Pekla!“

„Ty?! Nedostaneš sa ani k hradnej bráne!“ okríkol ho Richard. 

„Musím to skúsiť, nemáme veľa času!“ David sa postavil.

„Nikam nepôjdeš!“

„Otec, musím!“

„Pôjdem ja!“ rozhodol Richard a pozrel na hodinky, „ je skoro o desať sedem! Neostáva nám času.“

„Dobre, ideme otvoriť portál,“ pridal sa môj otec, „Lili, ten krištáľ!“ Ukázal na moju ruku, ktorá ten predmet kŕčovito držala, a teleportoval sa k portálu. Neuvedomovala som si, že ho ešte stále mám. Pomaly som podala tú vec Richardovi. Teraz by mohol pokojne zmiznúť a bránu by sme neotvorili, ale neurobí to. Neviem, prečo cítim, že mu môžem dôverovať?

Richard pred odchodom Radanu silno objal. Držal ju v náručí dlhú chvíľu. Bolo to veľmi romantické. A potom sa otočil k Davidovi, ako by ho chcel pohladiť po hlave a povedať mu, že všetko dobre dopadne. Neurobil to. Zvláštna rodina! 

Prekvapili ma. Obaja. Pomôžu mi. Zdá sa, že ich vôbec nepoznám. Sú toto ich pravé povahové črty? Ľudskosť, obetavosť ... láska! Tak prečo, do pekla, boli ako ľadové sochy v posledných osemnástich rokoch? Je to opäť len pretvárka? Ukážeme city pred anjelmi... Skoro som si nevšimol, že sa na mňa moja matka pozerá. V jej pohľade som videl po prvý raz nehu. Jej oči sa usmievali. Pre tento okamih by som bol kedysi ochotný lámať skaly holými rukami, ale teraz... Keď sa naše pohľady stretli, jej výraz sa zmenil do známeho neutrálneho zízania, pozorujúceho skôr stenu za mnou ako mňa. Stela prešla vedľa mňa a začala čosi vyberať zo skrinky.

„Budem musieť na štvrťhodinku odísť, podať lieky pani Matuškovej,“ ospravedlňujúc pozrela na nás. Vybrala injekčnú striekačku, ampulku s priezračnou kvapalinou a tri páry chirurgických rukavíc. Dva položila na stôl.

„Dcérka, otrava na ... teda extrakt z angeliky ... je v komore!“ dodala než odišla z domu.

Liliana doniesla drevenú škatuľku, v ktorej boli úhľadne poukladané fľaštičky so zelenou tekutinou. Extrakt bolo potreba naniesť na hroty a ostrie zbraní. My, čerti sme museli mať rukavice, pretože táto látka pôsobí na našu kožu ako silne koncentrovaná kyselina, pri kontakte s našou krvou zase ako jed. 

Ako som tak natieral čepeľ dýky, myslel som opäť na Katku. Na stene vedľa kuchynskej linky viselo niekoľko fotografií, skoro na všetkých bola aj ona. Vždy sa usmievala, bola šťastná. Kde si, Kati? Zatiahol som ťa do sveta, o ktorom si nemala vedieť. Nebyť nás, teraz by si bola v bezpečí ...

„Bude v poriadku!“ hlasne predniesla Lili, keď videla, kam sa pozerám.

V kuchyni sa objavila Stela. Jej ustaraný výraz tváre prezradzoval, že sa niečo stalo.

„Keď som bola u Matuškovej, starý Pavel hovoril, že si všimol nejakých cudzincov na družstve. Prišli tam troma čiernymi džípmi. Myslím, že to budú čerti!“, prestrašene preglgla. 

„Ideme to tam obzrieť!“ Liliana siahla po meči.

„Je to nebezpečné! Počkáme až sa vráti tvoj otec!“ chcela ju zastaviť Radana. Ale Lili sa nedala.

„Malý prieskum nezaškodí. Aspoň budeme môcť vylúčiť jedno miesto, kde sa Katka nenachádza. Poď!“ pridal som sa a kývol na Lilianu. Občas dokážem  byť dosť presvedčivý, a to nemusím použiť ani svoje nadprirodzené schopnosti.

„Buďte opatrní! Ak ich tam naozaj nájdete, ihneď sa...“ už som nepočul, čo chcela Stela dopovedať. Dúfal som, že tí neznámi sú čerti a Katka je s nimi.

---