Anjeli & Čerti - Priatelia II

Snehové vločky usadali na okennú rímsu v súvislej prikrývke. Ľudia na ulici sa ponáhľali. Ich najväčšou starosťou boli darčeky či štedrovečerná večera, aj keď svetu hrozila vojna anjelov a čertov. Pričom v poslednom čase je len krôčik od jej vypuknutia. Obzeral som si neznáme, nevinné postavy brodiace sa snehom. Nevedomosť je sladká, aspoň im umožní v tomto období žiť bez strachu.

Díval som sa na zaviatu cestu, keď hodiny v hale odbili dvanásť. V tom sa neďaleko mňa objavil Euronymus. Oči mal unavenejšie a tvár strhanejšiu než zvyčajne.

„Roman, prečo si sa chcel tak naliehavo stretnúť?“ upriamil na mňa pohľad.

„Dobrý deň Euronymus, som nesmierne rád, že ste vyslyšali moju žiadosť a prišli. Mám obavy o radu... o Peklo... o našu budúcnosť!“ odvetil som ťažkým hlasom.

„Nerozumiem? Je predsa po všetkom!“

„Rada je oslabená. Chýbajú nám traja členovia, pretože tí pôvodní boli zavraždení po súdnej fraške!“

„Čo sa týka toho procesu všetky dôkazy hovorili v neprospech obvinených!“ z jeho slov sálal strach. Nepoznával som ho. Tento chlap sa kedysi nebál postaviť pekelnému vládcovi alebo archanjelom. Dnes je z neho vystrašený starý muž.

„Tie dôkazy sme nemali šancu overiť! Svedkovia boli zmanipulovaní a sudcovia zaujatí! Čo ste to nevideli! A zvlášť začínam mať pochybnosti o tom údajne chystanom atentáte na Lucifera. Sú tu určité nezrovnalosti...“ hnev vo mne vrel, musel ho cítiť z  môjho hlasu.

„O čom to hovoríš?“

„Podľa mojich informácií sa v Soběchlebech v deň plánovanej vraždy objavili smrtihlavy – pekelní zabijaci, verní kniežaťu temnoty. Práve oni obývajú Peklo, pretože majú zakázaný vstup do sveta ľudí. Domnievam sa, že použili portál k prechodu z Pekla, nie do neho.“

„Prečo by sem išli?“ zamyslene poznamenal.

„Dobrá otázka! Žiaľ na ňu, neviem odpoveď.“

„Vieš niečo konkrétne o tých smrtihlavoch?“ obišiel pomaly pracovný stôl dotýkajúc sa končekmi prstov lakovanej dosky.

„Jedna z nich sa volala Ištar. Je sestrou Radany Dunkelovej, mojej vzdialenej príbuznej. To však nič neznamená. Radana sa s ňou nestretáva dlhší čas a od smrtihlavov odišla pred vyše dvadsiatimi rokmi. Ostatní neboli ničím zaujímaví.“ na moment som sa odmlčal, „sprevádzal ich Belzebub, Luciferov komorník! Počas procesu bol spomenutý ako sprisahanec. Zdá sa mi to veľmi málo pravdepodobné, keďže patril medzi princových najvernejších služobníkov. “

„Roman, vyslovuješ závažné obvinenia! Bez dôkazov sú však len prázdnymi výstrelmi do tmy!“ pozrel na mňa prísne.

„Len čo bude rada kompletná, navrhnem opätovné prešetrenie celej záležitosti a podrobné vypočutie všetkých svedkov vrátane Lucifera!“ mne odhodlanie nechýba, mám ho na rozdávanie. Mlčal hodnú chvíľu, pričom odvrátil odo mňa tvár. Bezducho civel na knihy na policiach.

 „Pekelná rada je kompletná. Lucifer už menoval dočasných členov, kým sa uskutočnia voľby.“ povedal polohlasne.

„Koho k nám dosadil?“ lapal som po dychu.

„Dvoch šľachticov a generála Adulatoria.“

„Nad radou sa zaťahujú čierne mračná!“

„Ako náhle sa uskutočnia voľby, zmení sa to.“ oponoval mi.

„Lenže to by ich najprv musel vyhlásiť!“ vykríkol som, „menovaním nových zástupcov získal princ v rade istú polovicu hlasov. Keď bude chcieť, nebudeme schopní prijímať žiadne rozhodnutia!“

Nesúhlasne pokrútil hlavou a chcel ma opäť začať chlácholiť, keď do pracovne vstúpil môj syn. Chlapec vysokej štíhlej postavy sa na nás neisto pozrel svojimi tmavohnedými očami a začal cúvať.

„Ahoj Damián, len poď ďalej.“ kývol som na neho. Môj rozhovor s Euronymom aj tak k ničomu neviedol. Upútal ma jeho účes. Čierne vlasy mu všetkými smermi trčali z hlavy. Zase je strapatý! Nie. Veď mi asi desaťkrát vysvetľoval, že je to dnes móda. Trávim v Pekle asi mnoho času.

„Dobrý deň.“ nesmelo sa pozdravil Euronymovi. Pre mnohých čertov je cťou sa stretnúť s predsedajúcim Pekelnej rady. Teraz si však úctu nezaslúži, skôr ľútosť.

„Ako vidím už si opäť o čosi podrástol. Čo nevidieť budeš vyšší než otec!“ sucho sa zasmial a podišiel k nemu, aby mu podal ruku.

„Tvoj otec je statočný a dobrý čert. Mal by si mu však dohovoriť! Občas štuchá do osieho hniezda.“ zasmial sa, akoby povedal niečo žartovné. Damián ho strnulo pozoroval.

„Nuž, budem musieť ísť.“ zamieril k dverám. Zrazu sa prudko otočil „Roman, mal by si sa teraz držať trocha v ústraní! Mysli na to, že máš syna, ktorý ťa potrebuje!“ zadíval sa na Damiána, „Šťastné a veselé Vianoce!“

„Aj naši traja priatelia mali rodiny!“ poznamenal som.

Euronymus bez stopy zmizol. Podľa synovho výrazu som vytušil, že nevie, čo si má o tom myslieť. Nechám to tak. Nebudem ho tým zaťažovať.

 

Celý večer s ním nebola reč. Na moje otázky odpovedal mechanicky, teda ak ich zachytil. Štedrý večer sme sa vždy snažili prežiť sviatočne, len dnes je to výnimka Prečo?!

„Stalo sa niečo, otec?“ prešla ma trpezlivosť pozerať sa ne jeho duchom neprítomnú tvár.

„Nič, prečo?“ zahľadel sa na mňa.

„Prestaň!“ okríkol som ho, „si myšlienkami niekde inde. Dohodli sme sa predsa, že keď si doma, nebudeš sa zaoberať prácou. Tento rok si bol v tomto svete dokopy asi štyri mesiace!“ môj krik sa ozýval bytom.

„To, nie len...“

„Ak nemáš náladu sa so mnou rozprávať, tak mi to prosím povedz!“ skočil som mu do reči a postavil sa zo stoličky, prípravný k odchodu do mojej izby. Čierny pes, ležiaci na dlážke pri stene, zdvihol hlavu.

„Počkaj, prepáč!“ chytil ma za ruku, „mám starosti. Deje sa niečo zlé a ja mám pocit absolútnej bezmocnosti.“

„Čo sa deje?!“ posadil som sa naspäť na stoličku s vytreštenými očami. Ešte som ho nikdy nevidel bezradného.

„... necháme to tak. Dnes sú Vianoce. Nerozbalil si si ešte ani darčeky!“ pozrel pod svetielkujúci vianočný stromček pri okne, „No tak, choď! Donesiem mamin album s fotkami.“

 

        Bola už hlboká noc, keď som si išiel ľahnúť. Musím uznať, že sa ocino po zvyšok večera snažil, avšak ustaraný výraz  z jeho tvári nezmizol. O pekelných záležitostiach sa už ani slovkom nezmienil. Sakra! Nemal som na neho tak vyskočiť! Lenže musí pochopiť, že mi ostal len on. Mamu som nikdy nepoznal, zomrela pri mojom narodení. Jej ľudský organizmus nezvládol tú obrovskú záťaž, akou je pôrod démona. Nikto mi to nikdy takto priamo nepovedal ... ale tuším to už od malička. Otca mamina smrť poznačila navždy.

Pomaly som usínal, ponorený v myšlienkach a tichu. Bolo to, ako keby mi niekto po pokojnom šumení lesa pustil heavy metal na plné pecky. Poplašné zariadenie v mojej hlave sa rozozvučalo na plné obrátky. V byte sa okrem mňa a otca nachádzal démon... a nie jeden.

V prvom momente ma napadlo, že má otec návštevu z Pekla. Tresk! čosi sklenené sa roztrieštilo o dlážku a potom krik. Nedalo mi to a premiestnil som sa do haly.

            Dvaja namakaní pekelní démoni držali kľačiaceho otca za paže. Oproti nim stál ďalší s mečom. Neďaleko nich postával nízky vychudnutý muž, keby čosi nezašomral, ani by som si ho nevšimol. V rukách držal list pergamenu.

„OCI!!!“ rozbehol som sa k nemu, ale neurobil som ani dva kroky, keď ma chytili dva páry čertích rúk.  Snažil som sa vymaniť z ich zovretia.

„Uteč, oci!“

„Ha-ha-ha... s jedom v krvi, sa ťažko premiestňuje!“ zapišťal vyziabnutý krpec.

Bastardi! Jedine výťažok angeliky toto dokáže. Množstvo dostatočne malé, aby ho nezabilo, ale dostatočne veľké, aby spôsobilo otupenie, zabraňujúce použitiu našich schopností.

„Neubližuj... te ... mu!“ povedal s vypätím síl.

Čiesi ruky ma začali ťahať preč z haly. Už, už som sa chcel teleportovať k otcovi, keď som započul ten slabý hlas. Slová, ktoré nikto nevyslovil a predsa som ich počul.

„Damián, Damián! Je mu už nepomôžeš... ale ty... ty sa môžeš zachrániť. Nevzpieraj sa nám!“

Suchý mužík pristúpil k otcovi a zažal čítať: „Roman Dunkel, za sprisahanie a prípravu úkladnej vraždy Jeho Výsosti, nášho pána, si odsúdený na trest smrti, vykonateľný okamžite! Chceš dodať niečo na svoju obhajobu? “

„Pravda zvíťazí...“ vyriekol z posledných síl a potom sa na mňa usmial.

„Si naivný! To on zvíťazí! Vždy dosiahne toho, čo chce!“

Pekelný démon zovrel pevne meč oboma rukami... a viac som nevidel. Čerti ma zatiahli za roh, do chodby a pustili. Okamžite som sa chcel vrátiť za ním, ale

zrazu celý byt zaliala žiara od ohnivých plameňov. Trvalo to len moment ale mne sa zdalo, že sa od toho okamihu zastavil čas.

Rýchlo som sa pozbieral zo zeme a chcel som bežať späť.

„Je po všetkom! Musíš na teraz odísť!“

Nezmohol na slovo. V hlave sa mi ten hlas miešal so živými spomienkami na otcovu tvár.

Jeden z nich sa ku mne zohol. Až teraz som zistil, že je to vlastne mladá žena s dlhými čiernymi kučeravými vlasmi. Nevenoval som jej pozornosť.

„Damián, už choď! Vyhľadaj Aigis.“ zašeptala.