Vitajte v Tatrách.

                                                          Vitajte v Tatrách!

Biele vločky sa zľahka znášali k zemi. Jeseň je tu krátka. Niekedy sa zdá, akoby ju zima úplne ignorovala. Les tajomne šumel neznámymi zvukmi, ktoré mestské ucho nedokázalo identifikovať. Vôňa tlejúceho lístia, neskorých hríbov a mŕtveho dreva sa miešali s čistotou chladného poletujúceho snehu.

„Je to tvá vina! Na tom rozcestí jsme mněli přejít na rudou! A né, jít do lesa! Tatry nejsou Jeseníky! Tady si nemúžeš  dělat, co se ti zlíbí! Jestli nás najde hajnej...!“

„Tak co! Pěkne nás požádá, abychom se vrátili do údolí. Ty si hnedka ze všeho tak vyklepaná!“

„Zato ty seš hrdina! Zabloudit v Tatrách! Taková vostuda! Opět budeme ve zprávách!“  Žena v ľahkej športovej obuvi, tričku a bermudách, si zložila ruksak a vytiahla z neho teplú bundu. „Z toho Chorvatska ses vúbec nepoučil? To ti nestačilo...“

„Jenom kritizuješ a nic neděláš! Jseš hysterka. Beze mne bys nikdy nic nezažila! I tvá matka furt prudí a jenom sedí doma na zadku!“ 

„Jak se opovažuješ nadávat na maminku! Navíc...,nám tuhle dovolenou platí ona!“

„Pche! To si teda šáhla hluboko...pod matraci!“, zamrmlal si muž popod nos, aby to jeho manželka náhodou nepočula. „Nezabloudili jsme. Vím, kam jdem! V Tatrách se vyznám. Nejsem tady prvně!“ Snažil sa tvrdohlavo presvedčiť hlavne sám seba. Ako keby sa neustále opakovanie hocakého tvrdenia, mohlo stať skutočnosťou.

Spomenul si, ako tu strávil nádherný týždeň plný tanca, pitia slivovice a opekania klobás s miestnymi, zatiaľ čo sa ostatní účastníci zájazdu štverali po končiaroch, príliš vysokých na to,aby ho to vtedy bavilo. Dnes to videl inak. Dospel, oženil sa...Keď si uvedomil, že život mu nenávratne mizne v minulosti a on si nič neužil, začal cestovať. Najprv ho lákala exotika. Po niekoľkých nehodách zavinených jeho neutíchajúcim nadšením po dobrodružstve okoreneným jemnou dávkou nebezpečenstva so štipkou idiocie, presedlal na bližšie destinácie. Pravdupovediac, už ho nechcela pri ceste do zahraničia, poistiť žiadna česká poisťovňa, a tým zahraničným neveril.

Na Bali, pri fotení búrlivého prílivu, spadol do mora. Takmer sa utopil, kým ho nevytiahli záchranári. V Španielsku ho býk nabral na rohy, a v Egypte ho zatkli za výlov vzácnych koralov. Prepustili ho, až po zaplatení poriadne mastnej pokuty. V Keni ho uštipol exotický had, keď liezol na strom pre lepší výhľad na slony a v USA sa prihlásil do súťaže o najväčšieho jedáka. Tri dni potom strávil v nemocnici, ktorej dodnes musia splácať náklady spojené s liečbou žlčníkového záchvatu. Ale najhoršie dopadla ich dovolenka v Chorvátsku.

Snažil sa dať manželke čo najkrajší darček k výročiu svadby, a tak ju pozval na romantický piknik do lesa. Utáborili sa pri rieke, kde ako správny pán tvorstva, rozložil stan, otvoril pivo, čo si priniesol z domova a založil oheň. Kto mohol predpokladať, že sa tak náhle rozšíri na polovicu ostrova? Mali obrovské šťastie, že ich záchranári vôbec našli, inak by tam určite uhoreli. O vinníkoch nebolo pochýb. Dostali desaťminútovú šou v správach, a do pasu-pečiatku neželanej osoby.

„No Bóže, dělaj z toho takovou vědu! Jako kdyby tam neměli vohně každý léto! Nebýt mně, vzplane to samovznícením!“ No žene sľúbil tohto roku istotu- Tatry. Tam si českých turistov vážia, tam im bude hej! Žena mala pochybnosti, a pred cestou ho zaprisahávala, aby tentoraz nerobil už žiadne voloviny, neskákal z útesu ani nezakladal ohne. Prisľúbil, že bude dobrý.

„Víš co, Máňo? Já se tedy obětuju. Vylezu na tu borovici...,támhle, abych se tu trošičku rozkouk ,a možná, někde poblíž uvidím ňákou vesnici, nebo barák.“

„Jó, to víš! Při tvém štěstí tě akorát tak veverka kousne do zadnice!“ Ale aj tak ho nechala vyštverať sa na vysoký strom. Už ju boleli nohy a v bielych letných teniskách jej tuhli palce.

„Vidím světýlko! Tam! Bliká ale nehejbe se! To bude hájovna! Nebo horská chata! Sláva! Vohřejeme se a zítra sejdem dolu.“

„ A nebudou to naši?“

„Ale kdepak! Mladí už na čundr nejezdí jako dříve. Jó tenkrát...,to bylo jiné...“

„Slez dolu a přestaň s tím! Nemám náladu na ňáký žvásty, jak bylo hezký chrápat pod kloboukem a jíst, co ti příroda nadělila! Kručí mi v břiše a je mi zima!“ Celou cestou dolu frflal na jej nevďačnosť a rozmaznanosť.

Trochu s ťažkosťami, ale nakoniec predsa len, úspešne dorazili na čistinku, kde stála typická slovenská drevenica. Aspoň takto si ju zahraniční turisti predstavovali :strecha z drevených šindľov, starý komín z ktorého vychádzal dym a gánok. Na ňom sa sušili bylinky, cesnak a cibuľa. Ten pohľad, v nej vyvolal túžbu rozbehnúť sa a vojsť do teplej, sviečkami osvetlenej izbietky, zatiaľ čo muž premýšľal, na koľko ho tento špás vyjde.

„Nikde tady nevidím auto. Co myslíš, jak jezdí dolu do vesnice?“

Mala ho už plné zuby. Keď je to hrozné, on sa tvári, akoby sa nič nedialo a keď sa zdá, že by si mal užívať a skákať od radosti, on ide kritizovať. „Na koštěti! Nebo tady přistál Aladin, bába ho sežrala a koberec jí už zústal! Nežvaň a vem ten ruksak! Už mně bolej záda!“

Trochu rozmrzelo, ale s úľavou v duši, kráčali po odumierajúcej tráve pokrytej ľahkým popraškom snehu. Obaja sa v kútiku duše báli, hoci si to nechceli pripustiť, že ich noc zastihne v lese. Mali len hmlistú predstavu, čo by ich v takomto prípade čakalo. Nechala ho ísť prvého, takže zaklopať a vstúpiť dnu, musel on.

„Dobrý podvečer, paní. Doufám, že nerušíme...ehm. Jsme turisté...,z Prahy a...možná, jsme tady pobloudili.“, vyšiel s pravdou von.

„Len poďte ďalej, nehanbite sa, mladý muž. Á, aj paninka je s vami! Pochválen... Až z Prahy ste prišli? Hmm to je diaľka...,cudzina!“ Milo ich privítala staršia žena neurčitého veku, v zástere, povzbudzujúco pokyvkávajúc hlavou. „Dajte si dolu tie mokré háby...ešte tu prechladnete!“  Vyzliekli si premočené šaty a nahrnuli sa ku kozubu ,z ktorého sálalo blahodárne teplo.

„Dali by ste si polievočky? Fajna je...,móc fajna. Hubová. Čerstvá. S ľečkami.,, Síce tete veľmi nerozumeli, ale bola milá, tak len mlčky prikývli. Momentálne by zjedli aj slona, keby sa tu opekal. Po výbornej horúcej polievke im teta nadelila aj bryndzové halušky s trochou kyslého mlieka, a potom ich uložila spať. Mala len jednu hosťovskú izbu- pre prípadných nocľažníkov , ale zato, čistú. Starožitná posteľ bola trochu primalá na dnešnú dobu, no lákala ich svojimi nadýchanými perinami. Slastne sa do nich zababušili. Konečne mohli uvoľniť zmučené svaly.

Keď Jan začal chrápať, Marie vykĺzla spod vyhriatej periny a zašla za tetkou. V kuchyni si varila bilinkový čaj s medom. Dlho sa spolu rozprávali o všetkom možnom. O práci, rodine, matke, dovolenkách...,o mužovi a deťoch, ktoré spolu nikdy nemali. Čajom zapíjali horký bilinný likér, čo si pani sama robila. Ešte s nikým sa jej tak dobre nerozprávalo, ako s touto, osamelo žijúcou ženou. Vyliala jej svoje srdce, horkosť i obavy a nakoniec sa s ňou, na svoje veľké prekvapenie, dohodla. Možno pod vplyvom pálenky, či strachu, zo smrti v tmavom lese..., možno zo stresu?

Ráno jej manžel, po požití hubovej polievky, dostal náhly srdcový záchvat a skonal. Marie sa tomu len vydesene prizerala. Netušila, čo má robiť. Všetko jej prišlo také..., neuveriteľné. Jej včerajšie úvahy o smrti muža..., dohoda...Také nezmysli! A odrazu sa stali realitou! Tetka stála nad telom, niečo si hundrala popod nos a zapaľovala okolo mŕtvoly, vystretej na zemi, sviečky.

„Na! Požuj tieto byliny! Dajú ti silu a osviežia myseľ. Musíme ho zhodiť z útesu. Je to desať minút, sama to nezvládnem. Bude to, ako malé pokĺznutie. Blíži sa zima. S trochou šťastia ho ani nenájdu. Zapadne snehom a neskôr...,je tu veľa medveďov.

Marie, síce vydesene, no poslušne, vykonala všetko, čo po nej tá žena žiadala. Pripadala si ako v zlom sne. Jej telo robilo samé od seba veci, ktoré by ešte včera nepovažovala za možné.  Dala jej všetky peniaze, čo pri sebe mala a sľúbila poslať ďalšie. Tetka vedela, že svoj sľub dodrží. Vložila na ňu zaklínadlo, ktoré jej to pripomenie každú jednu noc, ústami toho mŕtveho muža. Odteraz si tu bude žiť, ako veľká pani. Na chalupu dá novú strechu, pristaví maštaľ a možno...,zaletí aj do blízkych kúpeľov. Majú tam vraj teplú vodu...,spomínali pán farár. Keď mestská panička odišla ohlásiť horskej službe svojho strateného manžela, vytiahla z komory metlu, strepala pár pavučín a vysadla. Včera zabudla kúpiť v dedine cukor a dnes mala v pláne napiecť zopár buchiet. V zrkadle videla, že k nej  zavíta rodinka s dvoma deťmi. Zo Žiliny. Raz darmo...,vyhladnuté deti sladkému neodolajú.

Z dnešných správ vyberáme:

„Horská služba v Tatrách, opäť raz musela zasahovať. Niekoľko hodín záchranári pátrali po stratenom českom turistovi, ktorý sa z neznámych príčin stratil svojej manželke, a zišiel z horského chodníka. Bohužiaľ, muž asi podcenil chladné počasie a nebol dostatočne oblečený. V prípade, že sa ho nepodarí zachrániť, bude to už piata obeť ,ktorá v tomto roku zahynula v našich veľhorách. A to sa zima iba začína. Napriek všetkým upozorneniam, sa horskej službe nedarí znížiť počet stratených a mŕtvych, hlavne medzi českými turistami. Zdá sa, že neustále podceňujú nebezpečenstvo, ktoré im na Slovensku hrozí...“