Vlčica jedlo deťom vyvráti

V ušiach mi ešte doznievali slová mladej ženy v bielom.

- Tam hore, v tých budovách už predsa dávno nič nie je, bývame v nových, nižšie, dole chodníkom. -

Vošiel som. Ozveny krokov sa odrážali od prázdnych stien miestností po celom areáli obehnutom železným plotom. Ako pre stádo zvierat. Zvuky rozbitých kachličiek, sklených okenných tabúľ a popraskaného linolea mi vlievali do mysle staré spomienky. Tam v kúte ležala jej posteľ, tam stála jej skriňa s ružovými kvietkovanými šatami, ktoré sa jej tak hodili. Prepadnutá strecha ukradla miesto nočnému stolíku, vždy s knihou o vlkoch. Niekedy som jej predčítaval. Väčšinou nevnímala, pozerala von oknom medzi stromy. Možno sa cítila ako oni, ako tí vlci, osamotení, blúdiaci lesom.

 ------

Volala mi, že zajtra varím ocovi obed.

 - Prečo ja? Nebudeš doma? Kam ideš?

 - To ťa nemusí zaujímať. -

Nestaral som sa a ona odišla.

-------

Raz sme ju boli navštíviť. Bolo už po lete, no slnko stále hrialo. Sedeli sme na lavičke a ona sa triasla. Jej pohľad ma nespoznával, blúdil opäť niekde po náprotivných kopcoch. Nikto nerozprával, bolo ticho. O čom som mal? Ako robím za tých pár korún? Alebo, že Lila odo mňa odišla?

-------

Vracal som sa naspäť dole, práve včas, hlásili večeru. Bol som už celkom hladný.