Anjeli & Čerti - Priatelia VII

„Ani dnes nepríde?“ Katkina ranná obligátna otázka.

„Ráno som ho počul, že bol doma. Ale možno dá opäť prednosť niečomu inému, než škole.“

„Ako dlho sa tu, vlastne, už neukázal?“

„Myslím, že dva týždne.“

            Neistota v Davidovom hlase bola na mieste. Mohol to byť pokojne aj mesiac. Dni ubiehali tak rýchlo. Od januára, kedy sem Damián nastúpil, sa zastavil v škole dokopy asi na dva mesiace. 

            Kráčali sme k vchodu do budovy gymnázia, zostávala ešte štvrťhodinka do zvonenia. Je hriech tráviť sľubne začínajúci krásny deň školským mučením. Aprílové ráno dnes vôbec nebolo chladné. Črtalo sa letné počasie.

            Boli sme už skoro vo dverách, keď sa ulicou ozvalo burácanie motora. Pár metrov od nás zastavila čierna motorka. Okamžite upútala pozornosť okolo stojacích. Mňa, však, najviac zaujímal jazdec na nej. Upnuté rifle rysovali svalnaté nohy a motorkárska bunda sľubovala o jej majiteľovi minimálne štíhly driek. Bola som ním fascinovaná. Nevšímala som si ani rozozvučanú varovnú sirénu v mojej hlave.

            Keď si zložil prilbu, Barbore a jej slepačiemu sprievodu išli oči vypadnúť. Damián si nedbalo prehrabol krátke vlasy. Naposledy, kedy som ho videla, ich mal podstatne dlhšie. Zosadol z motorky a vybral sa do školy, ignorujúc všetkých.

            „Pekná motorka!“ poznamenala Katka.

„Tebe sa páčia motorky? Myslel som si, že si skôr na rýchle autá a kone?!“

„No, keby mi niekto ponúkol zvezenie na takom stroji, možno by som neodmietla!“ naťahovala ho.

„To si...!“ zrazu sa zasekol a pozrel na mňa, „cítiš to tiež?“

            Vôbec som nemala potuchy o čom hovorí. Až po chvíľke sa znova ozval alarm v mojej hlave..

„To nie je Damián?“ opýtala som sa viac menej seba nahlas.

„Nie! Niekto iný!“ David sa rozhliadal po okolí. Katka nás nervózne sledovala.

„Pôjdeme to obzrieť!“

„NIE!“ rázne zamietol môj návrh, „vy pôjdete do vnútra a ja to preskúmam. Možno je to len nejaký okoloidúci.“

David sa začal od nás vzďaľovať.

„POČKAJ!“ rozbehla som sa k nemu a z vaku vyhrabla dýku v puzdre. Prekvapene na mňa hľadel.

„Čert nikdy nespí!“ podala som mu ju nenápadne. Len sa zasmial a odišiel.

            Chodby boli plné obvyklej vravy študentov. Mala som zlý pocit. V Žatci a okolí nežijú okrem nás a Dunkelových žiadni démoni. Áno, mohol tadiaľto len niekto prechádzať... lenže po Katkinom únose sa mi zdalo mnoho vecí nepravdepodobných.

„Katarína! Na slovíčko!“ aj keď som bola k osobe s kačacím hlasom otočená chrbtom, okamžite som ju spoznala. Katka sa na mňa zamračila a neochotne otočila. To už Barbora aj s dvoma pipinkami stáli skoro za nami. Obkľúčili nás, pre prípad, že by sme sa asi pokúsili ujsť.

„Povedz mi niečo o Damiánovi!“

„Nemám čo!“

„No tak! Má niekoho? Čo celé dni robí!“

„Neviem. Nepoznám ho.“

„Býva predsa s Davidom! Musel ti o ňom niečo povedať!“

„My sa o Damiánovi nebavíme.“ odsekla jej Katka.

„To ti teda nezožeriem! Povedz mi niečo o ňom!“

Katka privrela oči: „Vlastne, raz David spomínal, že mu Damián popisoval svoj typ ideálu ženy!“

„Hovor!“ sliepky sa nadchli a hltali každé jej slovo.

„No... mala by byť vysoká a štíhla. S peknou tvárou a veľkými kozami. A...“

„Čo?!“ dychtila Barbora.

„... inteligentná, samozrejme!“

Celý čas som ju pozorne počúvala. Niežeby na tom záležalo, ale zaujímalo ma ako veľmi by som sa zhodovala s jeho predstavou dokonalej ženy.

Evidentne neuspokojené Katkinými odpoveďami sa vydali na neďalekú lavičku vymýšľať nejaký „geniálny“ plán na ulovenie Damiána. Keď boli dostatočne ďaleko, otočila som sa ku Katke: „Vážne sa mu taký typ páči?“

Začala sa smiať: „Hádam si tiež nenaletela ?!“

Radšej som sklopila zrak a išla do triedy. Katka sa celý čas nekontrolovateľne rehotala.

 

Žiadneho čerta som nenašiel. Je pravda, že som ho cítil iba na chvíľku. Zmizol, len čo som sa ho pokúšal vystopovať. Ak okolo školy prechádzal, musel nás tiež vycítiť. Možno ho vystrašila prítomnosť Liliany.

Bol som pohltený do svojich myšlienok, takže riešenie rovnice som odpisoval mechanicky z tabule. Profesorka Váhavá ho aj tak odpisovala z ťaháku, ukrytého v dlani. Občas sa mi zdá, že ak by si doma nič nepripravila, bola by v škole nahraná. A pritom matike rozumie!

„Máte tam chybu!“

Všetci sme spozorneli. Ani nie kvôli tomu, čo povedal, ale kto to povedal.

„Vážne pán Dunkel?! A... kde, prosím?“

„V štvrtom riadku nesúhlasia znamienka s tretím!“

Profesorka, viditeľne rozladená, začala kontrolovať tabuľu aj ťahák. Rýchlo opravila jedno znamienko a potom celý riadok. Jej ospravedlňujúci pohľad bol milý. Nestáva sa jej to často a pri komplikovanosti toho príkladu sa to mohlo stať každému.

„Na budúce by ste mohli viac počítať a menej odpisovať!“ podotkol Damián dosť nahlas, aby to počuli aj v zadných laviciach.

Pomaly sa k nám otočila, trasúc sa ako osika: „Ja... ja som sa len trocha pomýlila!“

„Mne sa zdá, že ste celá pomýlená, madam!“

„To by stačilo! Prekročil si už všetky hranice slušnosti, nemyslíš?“ chcel som mu niečo podobné povedať, ale Katka ma predbehla.

„Je platená aj z tvojich daní. Pokiaľ nebudeme vyžadovať kvalitu, tak potom môže učiť každý!“ pozrel sa znechutene na Váhavú.

            Začala sa jej triasť sánka. Čosi nezrozumiteľne zabľabotala a jej oči zaliali slzy. Stála pred nami ako malá školáčka. Keď si svoju situáciu uvedomila, rozbehla sa k dverám a potom von. Katka ju nasledovala.

            Damián to sledoval s neskrývaným uspokojením. V triede zavládla hlasná diskusia.

„Myslím, že budeme potrebovať novú matikárku, čo myslíš?“ pozrel na mňa, akoby nič. Najradšej by som mu jednu vrazil, nech sa už konečne spamätá.

            Do triedy vzápätí vstúpila s Katkou triedna profesorka. Inokedy vľúdna paní, dnes prísna žena s výrazom inkvizítora.

„Vítajte, pán Dunkel! Rada vás po troch týždňoch opäť vidím!“ celý čas bedlivo sledovala Damiána, „Môžete mi podať nejaké rozumné vysvetlenie k vášmu chovaniu a incidentu s profesorkou Váhavou?“

„Neviem, či bude rozumné... ale pokúsim sa.“ teatrálne si odkašlal, „Táto inštitúcia zamestnáva neschopných pracovníkov!“

„Aha. Ak nie ste spokojný s niektorým s vyučujúcich, môžete podať na neho formálnu sťažnosť mne alebo riaditeľovi školy!“ obdivuhodne kontrolovala hladinu hnevu vo svojom hlase, „A mimochodom. Ak nie ste spokojný s touto školou. Máte na výber iné. Možno by sa potom zlepšila aj vaša dochádzka!“

Sledovať ich výrazy tvári bolo prinajmenšom zaujímavé. Obaja by sa najradšej poslali do prdele. Ale hľadali spôsob ako to urobiť s taktom a gráciu.

„Ďakujem za zaujímavé podnety. Určite ich zvážim!“

Podľa mňa čakal, že mu vynadá alebo pohrozí vylúčením.

„To ma vedie k otázke ohľadom zameškaného vyučovania. Máte nejaké ospravedlnenie?“

„Do troch dní, ako vyžaduje školský poriadok, vám ho predložím!“ lišiacky sa usmial.

            „Nemá ma veľmi rada!“ otočil sa ku mne a ani sa nesnažil povedať to potichu.

„Ešte jedna vec! Okrem drzého správania sa na vás množia sťažnosti aj ohľadne neustáleho vyrušovania!“ učiteľka sa rozhliadla po triede, „Preto vás presadím k niekomu ako... slečna Svatanovičová!“

„NIE!“ vykríkli prakticky naraz.

„Áno, áno. Slečna Nováková si sadne Davidovi Dunkelovi. Váš nový zasadací poriadok je platný okamžite a pre všetky spoločné hodiny. Uvedomím o tom pre istotu aj ostatných pedagógov.“

            „To ste ma mohli rovno posadiť do pekla!“

„Pán Dunkel ovládajte sa! Asi si zavolám ku konzultácii vašich rodičov!“

Damián si balil veci do batohu, razom prestal: „Vážne? Dajte mi vedieť kedy to bude! Veľmi rád ich uvidím!“

Jeho sebaistota v momente vyprchala. Po dlhom čase som mu v tvári zbadal výraz prezrádzajúci emócie.

Bol som nadšený, že bude pri mne sedieť Katka. Ale na druhej strane som ľutoval Lili.

 

Vak demonštratívne hodil na lavicu a znudene si prisadol. Cítila som ako ma znechutene pozoruje. Chcela som mu povedať, že je blbec. Keby bol ticho, nemuselo sa to stať ...

            „Neboj sa! Dlho ťa tu otravovať nebudem!“ precedil cez zuby. Nechápavo som sa na neho pozrela.

„Viem, že ma neznášaš, takže nečakaj odo mňa žiadne nadšenie, že s tebou musím sedieť.“ dodal.

„Si vedľa! To nie je nenávisť ale... možno, keby si sa stále nechoval ako pako...!“

„Ako pako?! Tak čo?!“

„Tak by sme sa mohli...“ veľmi som váhala to vysloviť. Urobil to za mňa.

„Priateliť?! No tak. Si anjel a ja čert. Každý z nás zastupuje opačnú stranu. Nefungovalo by to.“

„Čo ak to, aký si, záleží len od teba samého! A je úplne jedno, či si anjel alebo čert!“

„Pekne sa to počúva. Môže to platiť na ľudí a ich charaktery, nie na nás. Veď aj vaše zákony jasne hovoria o anjeloch ako o vojakoch svetla a dobra a o nás ako zlých pekelníkoch.“

„Mýlia sa!“

„A to hovorí anjel?!“

Ale v tom zazvonilo a on odišiel.