Otcové ruky

S nehou sa dotýkali

snehových vločiek

a drobných omrviniek

vianočného chleba

akoby boli posledné

posledné oplátky

strúčky cesnaku

a zlatožlté kvapky medu

posledné dotyky

posledné nevypovedané básne

slová tichej modlitby.

Boli vianoce

prvý sviatok vianočný

a ON ticho stál

za oknom

pomalovaným - mrázom

a ticho kŕmil

neodletené lastovičky

tak pokojne

akoby páchal

práve

neopísateľný sviatok

sediac na divane

po dlhých mesiacoch

opäť, aspoň na chvíľu

spokojný - bez bolestí

bez triašok

bez plynového náhubku

len On a neodletené lastovičky

možno - práve naposledy !

Pozerajúc na ikony

na drevenné sochy

na vojnu čierných proti bielým

vypadnutého signálu

na hviezdy prenikavo

svietiace cez inovať

okenných tabiel

ON - ťažko chorý otec

vytrácajúci sa po sekundách

v priamom prenose

z minúty na minútu.

A nakoniec Ja a matka

s breviarom - so slzami vo vnútri

v pretvárke hrajúcich sa na hrdinov

ticho rátajúci minúty - posledné zrnká

odsýpajúceho sa piesku

a zároveň ďakujúci za každé zrnko

za každú minútu - naviac !

V spomienkách hovoriaci

ako to bolo pred rokom

dokonca pred dvomi

keď bolo všetko  ešte iné.

Slávime deň - nie vianočný

lež deň

kedy sme spolu - možno práve naposledy

tak ako sa patrí - aj keď v bolestí

jedného z nás - no stále spolu,

ako práva rodina.