MAKRO

: bude to moja posledná cigareta. autobus je už aj tak na mieste a nehcem už na nič čakať, o ničom nepremýšľam, na nič nemyslím, môžem nastúpiť tak ako ostatní. myslím, že si myslia, že vyzerám ako idiot.alebo, že rovno som idiot. idiotská kapucňa, nehodí sa mi, nehodí sa ku mne, ale čiapku som stratil a nemám nič iné, čo by som nastavil proti zime. moja jediná obrana. a naozaj je zima. asi obyčajná normálna zima, pociťujem však ohromný chlad. chlad a mrazenie. hovorím o tom, čo je vonku. ľudia vyžarujú ,a aj keď to znie dobre nemôžu za to. skúsim im to pripísať ako klad. hneď je teplejšie.zhrabla mi baterky. niekto ti niečo dá a niekto ti niečo zoberie, vcelku strašné. nesťažujem sa . veď to nakoniec mohla byť aj moja skrytá hlbinná dobrota, čo ma obrala o hudbu na cestách. na cestách, ktoré len tak utekajú, bežia silne, nič si nestihnem všimnúť len stanica a stanica b stanica c, nepríjemné.  stojím pri dverách. ráno som na tomto mieste sedel a bál som sa chladného vzduchu, ktorý dnu vnikal na prázdnych zastávkach, a bol som udivený rozpohybovanými obrazmi, ktoré sa predo mnou doslova otvárali. videl som konáre borovice bez snehu v prudkej zime. vietor na poli. tmu, čo je o to viac živou tmou, že sa na ňu pozerám z umelého svetla. večer je možno podobný ránu, ale nevnímam toho veľa. stál som a postával, stál a stál a chodil po tvrdej dlážke obsluhujúc natvrdlých ľudí po celý dnešný deň. pekne strávený čas. aj tak to robím všetko pre vás takže mi to v konečnom dôsledku pripadá ako niečo mimo mojej osoby. moja únava nie je moja a tvoj život nie je tvoj. to mi len tak napadlo, nič strašlivo hlboké ma naozaj ďalej nečaká, to si sľubujem. niektorí sedia, niekorí spia, niektorí sú v stave manželskom a riadne dlho očividne. načo to ďalej naťahovať, preťahovať, rozťahovať sa po sedadlách na to by ich bolo. nie som nahnevaný, som unavený, nič ma nebolí, bol by som schopný zaspať zavesený na tyči. vidím muža, ktorý má oči v spánku a ženu na háku. vzadu je ešte jedno voľné miesto. vzadu je voľné miesto medzi dvoma ženami. jedna z nich má tašky, druhá z nich nemá tašky, ale miesta je tam aj tak málo. zdá sa. dalo by sa. pár zástavok ešte stojím. cesta sa tu ohnivo stáča a zovretá dlaň ma zotrvačne drží v dôstojnom postavení. nerád by som ležal na zemi. vzadu je jedno voľné miesto. medzi dvoma ženami. jedna z nich je mladá a sedí pri okne, je vysoká a má na tmavo namaľované nechty, má červenú bundu a bielu tvár, má tmavé vlasy, čierne vlasy,s edí pri okne, som si istý a tá druhá cez prázdne sedadlo má tie tašky, je staršia, má viac rokov,je bledá až sivá,bola by to moja matka, ak by som bol belasý alebo popolavý. idem si tam sadnúť.ruky som si zložil skromne pred seba,aby som ich nevyrušoval. nohy mám pri sebe a cítim slasť. moje telo sa raduje z únavy. unavený som klesol na to sedadlo, na to nové hladké látkové sedadlo, na ten pružný poťah. jedna báseň ako by sa nemalo hovoriť. jednoducho sa chvejem ani nechcem. všetko vyzerá byť v najlepšom poriadku aj je. cítim sa ako by som bol práve vstal ale strašne uťahaný , unavený, zničený a nevedel prečo. cítim sa, akoby som si opäť ukladal telo do nového rána, ktoré nebude moje a nevadí to -mne ani nikomu inému. cítim tú posteľ pod nohami. nechcem spať, stačí mi vedieť, že nemusím stáť. nemusím už postávať, stáť stáť stáť, ani poskakovať, behať, opierať sa. dnes už žiadne náhražky. pokračujeme všetci ďalej a tá slečne, ktorá sedí naľavo odo mňa, veľmi tesne a blízko, som tam zdvorilo stlačený, tá slečna sklonila hlavu na moje rameno, tak nejak napoly hrude, kde je bunda mäkká a teplá, sklonila hlavu a zaborila sa hlbšie do toho blízkeho tepu a spokojnosti, tá slečna ma chytila za ruku a preplietla si prsty mojími skrehnutými prstami a zaspala a keď som sa dnes ráno zobudil nebol som  si istý, či som spal alebo nie. či som spal alebo bdel, ale určite sme neboli sami, dúfam, že nie sme sami, aj keď nevieme svoje mená a nevieme, či sa ešte vôbec niekedy stretneme a vlastne ani nechceme, na nič nemyslíme a nastupujeme do autobusov, je to nepodstatné.