Anjeli & Čerti - Priatelia X.

Výbuchy sopiek sa tlmene ozývali trónnou sálou. Predstavoval som si, že sú to delá, ničiace nepriateľa... či ohlušujúce ohňostroje oslavujúce môj triumf.

Pri každej erupcii sa zachveli plamene sviečok. Bolo fascinujúce sledovať tento nepodstatný jav. Ako veľký by musel byť výbuch, aby zhasli? Zrazu sa s rámusom otvorili hlavné dvere a plamienky sa pod vplyvom prievanu nahli.

Prvý vošiel Euronymus, nasledovaný jedenástimi ďalšími mužmi v červených plášťoch. Na jeho zostarnutej tvári pribudlo, okrem prepadnutého výrazu, aj niekoľko nových vrások. Kráčal ku mne pomaly ako odsúdený na popravisko.

Všetci členovia rady sa rozostúpili do polkruhu pred mojim stolcom a hlboko sa uklonili.

Je zaujímavé sledovať klaňajúceho. Podľa štýlu a rýchlosti tohto pohybu sa dá presne zistiť, kto to robí s úctou a oddanosťou alebo pre koho je to len bezvýznamná formalita. Kým sedem z nich sa uklonilo s pokorou, piati mnou pohŕdali.

„Vaša výsosť, rada rozhodla.“ povstal Euronymus.

„Aký je verdikt?!“ kŕčovito som zovrel operadlo. Napätie z možného neúspechu vo mne rástlo, aj keď som si bol istý ich rozhodnutím.

„Týmto okamihom vám Pekelná rada odovzdáva svoje právomoci a velenie nad armádou.“

Sklamanie v jeho hlase som prehliadal. Vnútro mi zalial hrejivý pocit víťazstva.

Podišiel som k nemu: „Drahý priateľu, nezúfajte! Rada nezaniká. Len začína nová etapa v jej existencii.“

Pokúšal som sa, aby moje slová zneli vrúcne a úprimne, ale starček ma už dávno prekukol.

            „Získavate obrovskú moc, môj pane. A zároveň s ňou ešte väčšiu zodpovednosť.“

„S oboma naložím, hm... účelne.“

Jeho chytrácke reči ma nebavia. Našťastie ich už nebudem povinný rešpektovať.

            Pokynul som na sluhov, aby doniesli víno. Zároveň sa otvoril bočný priechod do jedálne, kde bola pripravená hostina. Pokojne by sa dalo povedať, že radu čakala „posledná“ večera. Adulatorio so svojimi vernými si vzali čaše a prešli priechodom k dlhému stolu. Chcel som ho nasledovať, keď som započul Saitana.

            „Nevidím dôvod túto frašku ďalej predlžovať, Euronymus!“

„Saitan, správaš sa neúctivo! Väčšina v rade rozhodla a my to musíme rešpektovať.“

„Žiadna rada... on rozhodol. Nevidíš to!“

Snažili sa hovoriť potichu, lenže ich hlasy sa ozývali celou sálou. Kráčal som ďalej k priechodu, nedávajúc na sebe nič znať.

„Nebudeme tu teraz o tom diskutovať!“

„Samozrejme. Ach, keby tu bol Roman...“

To ma už vytočilo. Ako môže spomenúť na tomto mieste meno toho zradcu?! Ta drzosť!

„TAK ČO! ČO BY UROBIL!“ Môj hlas prehlušil aj explózie sopiek.

„Vaša výsosť, nemyslel to tak, prosím...“

Šmahom ruky som zastavil starcovu srdcervúcu obhajobu svojho chránenca. Kým Euronymus bol ako na ihlách, Saitan mal v tvári odhodlanie.

„Určite by sa pokúsil zasiahnuť, aby moc ostala v rovnováhe!“

Musím uznať, že odvaha mu nechýba. Ale ostane len u slov alebo by bol schopný aj činov?

„Saitan, moc Pekla je teraz v najlepších rukách.“ roztvoril som ruky dlaňami nasmerovanými k nemu, „Nie je dôvod obávať sa, práve naopak je čas oslavovať!“ vzal som si pohár zo sluhovho podnosu.

„Ďakujem za pozvanie, môj pane, ale akosi nemám chuť k jedlu ani k oslave.“ mierne sa uklonil a odišiel.

Ako náhle sa za ním zavreli dvere, dvakrát som luskol prstami. Spoza stĺpov ,podopierajúcich klenbu skleneného stropu, sa predo mnou zjavili dvaja vojaci.

„Kto nejde so mnou, ide proti mne!“ pozrel som na Euronyma a ukázal na dvere.  Obaja sa ihneď rozbehli. Plamienky sviečok na dvanásťramennom svietniku, sa rozkolísali a jeden z nich zhasol.