Stretnutie

      Potil som sa na celom tele. Leto bolo neznesiteľné. Bolo horúce ako roztavené peklo. Nepamätal som si, kedy naposledy bolo tak dusno.

      V horúcej miestnosti zaznievala hudba. Jej výškové akordy zanikali v basových tónoch. V diaľke sa ozývalo hrmenie, ktoré vypĺňalo pauzy medzi skladbami. Kdesi, už si ani nepamätám kde, som vyhrabal kazetu a mesiac som si ju púšťal dookola. Každý večer. Neviem, kto zložil hudbu, a aj mi to v podstate bolo jedno, počúval som len tak z pôžitku. Hra na klavíri ma upokojovala. Pripomínala mi môj dávny sen. Vždy som chcel byť virtuóz, alebo aspoň dobrý interpret. Môj sen sa však rozplynul hneď na prvej hodine klavíra. Nemotorne som položil ruky na klavír a zatlačil. Učiteľ si vložil hlavu do dlaní a neveriacky ňou krútil. Jeho gesto dokonale vyjadrovalo des a zúfalstvo z mojej nedocenenej snahy. Po pár cvičeniach som pochopil, že na to nemám a neochotne som preto zostal len pri počúvaní hudby.

      Nemal som rád večery, lebo mi vždy prišli dlhé a prázdne. Býval som sám a jedinú spoločnosť mi robila hudba, televízor, alebo kniha. Mal som štyridsať rokov. Život mi pretekal medzi prsty. Práca, slušný plat a úspory mi nestačili. Nemal som s kým stráviť svoj voľný čas. Môj najlepší kamarát, s ktorým som sa stretával, bol kedysi energický a vtipný, ale odkedy sa rozišiel z priateľkou sa z neho stala troska. Ak som nechcel počúvať jeho monológy o prekliatom živote, musel som sa jeho spoločnosti vzdať.

      Kazeta vypla. Mal by som pretočiť stranu, ale chcelo sa mi spať.

      Prebudil som sa na zvonenie. Otvoril som jedno oko a uvedomil si, že som celú noc prespal v kresle v šatách, v ktorých som predchádzajúci deň prišiel z práce. Slnko ostro svietilo cez veľké okná obývačky a nepríjemne dráždilo oči. Nechcelo sa mi odlepiť sa z miesta, akoby som si v kresle zaumienil presedieť zvyšok svojho života. Nakoniec som sa postavil, lebo som nezniesol nepríjemné drnčanie telefónu. Dotackal som sa do predsiene a zodvihol slúchadlo.

„Pavol, kde si? Čakáme na tvoju prezentáciu.“

Viliamov hlas ma prinavrátil do reality. Šéf ma pred týždňom požiadal, aby som si na dnes pripravil prezentáciu o modernom dôchodkovom poistení. Nechal som si to na včera, ale po práci som išiel do baru, kde som si objednal pohárik, potom druhý, tretí... Od rána som nič nejedol a na lačno som vypil aspoň pol fľaše. Nádherne ma potom bolela hlava. Neviem, ani kedy som sa vrátil domov. Na prezentáciu som zabudol. Nemal som však strach, lebo ako zástupca vedúceho oddelenia dôchodkového poistenia som mal túto tému v malíčku. Na okamih som si predstavil model prednášky v bodoch, a zvyšok prezentácie som nechal na improvizáciu a problémom som sa už viac nezaoberal. Pozrel som sa na hodinky. Bolo desať hodín. Hučalo mi v hlave a ani po niekoľkej Viliamovej výzve, som nebol schopný otvoriť ústa. Knísal som sa, sotva som sa udržal na nohách. Prehltol som teplý vzduch a konečne som otvoril ústa.

„Už som tam.“ Zachrčal som ako pokazený motor a tresol som slúchadlom.

Vykročil som. Okamžite sa mi zatočila hlava. Potácal som sa, až som takmer prevrhol stolík. S nohami ťažkými ako olovo som urobil pár nemotorných krokov a zastavil sa v strede spálne. Pohľad mi dopadol na veľké zrkadlo oproti skrini. Jedným slovom by som pomenoval, čo som v ňom videl. Des. Nemohol som sa odtrhnúť od príšery, ktorá na mňa zo zrkadla zízala. Mala červené opuchnuté oči, strapaté vlasy, neoholenú bradu, spotenú košeľu a neandertálske držania tela. V byte okrem mňa nikto nebol, takže som dospel k záveru, že som to musel byť iba ja. Nikdy by mi nenapadlo, že raz budem takto vyzerať. Typoval by som si najmenej šesťdesiat. Pokrútenie hlavou vo mne okamžite vyvolalo nutkanie vracať. V ústach som zacítil pálenku a v žalúdku žeravú bombu. Odišiel som do kúpeľne a vliezol pod sprchu. Potom som schytil pracovné materiály, knihy do knižnice, obliekol sa a odišiel.

Po práci som sa vybral do knižnice. Predvčerom som si požičal knihy, ktoré som chcel vrátiť a požičať si ďalšie. Čítanie bola jedna z aktivít, ktorou som ušľachtilo zabíjal svoj voľný čas.

Prišiel som tam polhodinu pred zatvorením. Cez veľké otvorené okno prefukoval ostrý vzduch. Nasával som jeho čistú vôňu a postupne som cítil, ako sa mi odkysličuje mozog. Postupne sa z neho odplavila včerajšia opica. Večer bol zatiahnutý a zastreté okná prepúšťali minimum svetla. Knižnica tak pôsobila pochmúrne. Svetlá lámp premietali na stenách predĺžené tiene budov. Páčila sa mi táto ponurá atmosféra. Tma a ticho odjakživa lahodili môjmu srdcu. Podišiel som k pultu. Knihovníčka mi venovala nepríjemný pohľad. Moje kroky boli pre ňu asi príliš hlasité.

„Dobrý večer. Váš preukaz,  prosím!“ Prehovorila škrekľavým hlasom.

Položil som preukaz na pult a zabočil ku regálom. Nikdy som nerozmýšľal nad tým, ktorú knihu si požičiam. Vždy som vsadil na náhodu.

      Prechádzal som sa medzi preplnenými policami. Dlaňou som voľne kĺzal po chrbtoch kníh, až sa mi ruka mimovoľne zastavila na jednej z nich. Autor mi nič nehovorili, o to viac ma kniha zaujímala. Kniha bola tenká. Titul: „Odkazy samotárov“ ma dokonale vystihoval, pousmial som sa. Dlhý čas som v knižke listoval, otáčal ju v rukách, až tu, mi k nohám padol malý papierik. Zodvihol som ho a prečítal si jeho obsah.

7. 8. o 22:00 na Hlavnom námestí.

H.H.

      Na odkaze bol dnešný dátum, ale rok som si mohol len domyslieť. Pre koho bol ten odkaz určený? Premýšľal som. Zrazu mi napadla bláznivá myšlienka: vydať sa na miesto stretnutia. Vrátil som lístok naspäť do knihy, ktorá ma už nezaujímala a uložil som ju na pôvodné miesto. Keď som sa vrátil k pultu s prázdnymi rukami, knihovníčka sa kyslo zatvárila. Bez slova mi vrátila preukaz.

            Pri druhej šálke kávy som sa pozrel na hodinky. Do stretnutia mi zostávala necelá polhodina. Pochyboval som o svojom zámere, koniec koncov ten oznam tam mohol vložiť hocikto a hocikedy, ale predstava stretnutia ma lákala viac ako prázdny byt. Pohľadom som zablúdil k tmavému oknu a potom som sa poobzeral po kaviarni. Okrem osamelého pána, ktorý sedel v kúte pod gýčovým obrazom ženy v robustných šatách, v miestnosti sedeli len dva mladé páry. Vrátil som sa pohľadom k pánovi. Lampa nad obrazom vrhala tieň na jeho tvár. Oveľa viac ma však zaujal jeho tmavý oblek a kravata, ktorej farbu som nevedel určiť. Premýšľal som, odkiaľ muž je a čo asi tak robí a prečo je v obleku. Vždy som bol malý filozof a rád som rozoberal iných. Po niekoľkých minútach som zaplatil a odišiel.

      Matné neónové svetlo dopadalo na ulicu a rozplývalo sa na chodníku. Prešiel som popri knižnici a zabočil do postrannej uličky. Mesto bolo prázdne a tiché a zvuk mojich krokov sa v hlasnej ozvene odrážal od mramorových stien. Chodník sa zužoval. Popri mne prebehlo auto. Spomalil som a obzrel sa za seba. Bol som sám. Pozrel som sa na hodinky a zistil som, že mi do stretnutia zostávalo len päť minút. Pridal som. Zabočil som k parku, za ktorým sa črtalo hlavné námestie.  Prešiel som na druhú stranu ulice. Park zanikal v tme. Keby som tadiaľto každý deň nechodil, istotne by som ho nenašiel. Ako som sa približoval, z diaľky som videl, že lavičky na námestí, okrem jednej, boli prázdne. Na lavičke, zhodou okolností mojej obľúbenej, sedela postava.

      Schoval som sa za hustý porast. Ubehlo najmenej pätnásť minút, ale nič sa nestalo. Postava sa nehýbala, akoby bola mŕtva. Niekoľkýkrát som sa poobzeral okolo seba, ale nikde som nikoho nevidel. Čelil som strachu a zime. Už som chcel odísť, keď vtom, sa postava zdvihla a opierajúc sa o palicu, vykročila vpred. Odlepil som sa z miesta a sledoval som kroky, ktoré zaznievali prázdnou nocou. Mužská postava sa otočila k parku a zrazu sa stratila v hustej tme. Palica udávala pomalé tempo. Hlavou som nešikovne narazil do otvoreného okna a dostal silný úder. Dúfal som, že ma muž nepočul. Šmátral som  nad sebou, snažiac sa nahmatať okno. Keď sa mi to podarilo, zabuchol som ho. V úzkom páse svetla som sa preplazil pred radom domov. O pár krokoch ďalej sa rovnaká postava zavlnila v svetle. Muž sa zastavil uprostred cesty, potom pokračoval a opäť zostal stáť na chodníku. Nemal som sa kam skryť, lebo som stál na kraji chodníka. Našťastie sem nedopadalo žiadne svetlo. Lampa nado mnou už pred rokmi vyhasla a nikoho netrápilo vymeniť žiarovku. Muž sa otočil a hľadel mojim smerom, akoby tušil, že ho sledujem. Neviem opísať, ako som sa v tom momente cítil. Po chvíli, ktorá bola pre mňa azda najdlhšou v živote, som vykročil. Držiac sa v tieni neznámeho, prešiel som popri knižnici a kaviarni. Zabočil som doľava k ulici, na ktorej som býval. Je to niekto, kto býva v mojom dome, prebleslo mi hlavou. Kým som sa opäť pohol, kroky zanikli v tichu. Za chvíľu som muža dobehol. Postava sa zastavila pred mojou bránou. Následne sa ozval štrngot kľúčov. Nasledoval vrzgot a buchot. Muž vošiel do vchodu. Neisto som kráčal k svojmu domu. V dome bola tma. Prečo si nezasvietil? Možno to bol bezdomovec, ktorý mal kľúče od môjho vchodu. Aké absurdné! Pousmial som sa. Kto iný môže maž kľúče od tohto vchodu? Sused! Fantastické! Ak ma náhodou videl a zajtra ráno ma stretne na schodoch, čo mi asi tak povie? Zastavil som sa pred vchodom a napäto som počúval, ale nepočul som zhola nič. Bojazlivo som siahol do vrecka a vybral kľúč. Vložil som ho do zámku. Dvere sa s miernym vrzgotom odchýlili. Najbližšiu minútu som sa neodvážil ani len dýchať. Bál som sa, že ma muž počul. O niekoľko sekúnd ku mne doľahli kroky, ktoré sa striedali s buchotom palice. Muž kráčal po schodoch. Kroky odzneli a ja som opatrne otvoril dvere. Vrzgot dvier mi opäť vyrazil dych. Prekĺzol som dovnútra. Vnútri bola tma ako v rohu. Držiac sa zábradlia som čo najtichšie kráčal za postavou. Niekde nado mnou sa zažalo svetlo. Rýchlo som sa prikrčil ku stene. Pripadal som si ako úchyl, votrelec v obleku seriózneho obchodníka s infantilnou predstavivosťou. Pás mliečneho svetla mi pretínal telo a plazil sa ako nebezpečný had, až zanikol dolu pod schodiskom. Na treťom poschodí sa zabuchli dvere a svetlo zhaslo. Musel to byť môj sused, keďže na poschodí boli len dva byty. Nikdy som sa nezaujímal, kto oproti mne býva. Teraz bol ten pravý čas. Bojazlivo som podišiel k menovke. Meno suseda mi vypálilo dieru do tela: Henrich Hladký. Iniciálky: H.H. To on zanechal v knihe oznam. Ale prečo a pre koho? Svetlo zhaslo. Mátožne som tápal po vypínači. Vypínač luskol. Odomkol som dvere a rýchlo sa stratil vo svojom byte.

      Poslepiačky som prešiel halou a vstúpil do obývačky. Zažal som lampu a zhlboka si vydýchal. Zotrel som si pot z čela. Podišiel som k poličke a zobral do ruky knihu, ktorú som opäť zabudol vrátiť do knižnice. Doteraz som sa k nej nedostal a po toľkom napätí som mal v úmysle trochu sa odreagovať. Knihu som položil na stolík a z notesa som vytrhol čistý papier. Napísal som naň odkaz a vložil ho do knihy.

8. 8. o 22:00 na Hlavnom námestí.

H.H.