týždeň

pondelok

zobudil som sa na to
ako sused píli ľad na dvore
a jeho ošúpaný pes
tancuje v tej snehovej triešti
skučí a trepoce chvostom pomedzi zuby píly 
trasie sa

môj sused je najsmutnejší človek akého poznám
keď je mu zima
nekúri si
len sa zohrieva pri cudzích výfukoch
keď je hladný neje
iba čuchá steny pekární
a keď chce niečo chytiť do rúk - aby to zastavil
nemôže
lebo už dávno rozdal prsty tým
čo chceli celé ruky

utorok

na prostred našej ulice
niekto prilepil topánky
denne
sa musím dívať na to
ako si ich ľudia obúvajú a ako sa nevedia pohnúť
skúšajú objaviť kroky
ktoré im nemôžu patriť
nestrihajú si nechty
aby ich mali hrubé a žlté ako rýdzi syr
potom sa vracajú
s obuvákmi z vysušených kravských jazykov
a vo všetkých oknách
sa niečo trošku pohne
28 párov očí
čaká na toho čo bude vedieť odísť
kým celá ulica starne
kým oči hasnú a syčia
kým si niektorá z lámp neodkašle

čkám
asi ma niekto spomína
už cestou dole schodmi
sa vyzúvam
topánky majú veľkosť 9 a pol
9 a pol roka mi bude trvať
toto vykročenie

streda

úplne obyčajný deň
stretol som ju
a bolo zase zničená
chýbal jej TEN LESK
no aj tak prišla
zahnutá v ozrutnej cynickej deke
s matnými knedľami v tvare očí 
tie krásne knedle ronili paru
žmurkali na mňa a ja som musel odvracať zrak
rozhadzovala rukami a šepkala
a potom som jej kúpil tri pivá
hovorím jej
teraz je to na tebe
pozbieraj všetky žmolky z vreciek
všetky čo máš na spodkoch ponožiek
a začni konečne skladať
odváž to
porovnaj zo životom
a ja ti do toho budem šumieť ako morská voda v umývadle
alebo budem obrúskom nad tvojím parným hrncom
spravíme ti čerstvé oči
čo povieš
bude to súkromné a bude to obradné
nech sa upokojíš
nech sa znova 
zaleskneš

štvrtok

jeden
dva
tri
štyri 
biele púšte
odfúknuté na polia
alebo naplašené ako nadľudská plachtová zver 
premŕzam a prichádzam o všetky falošné polohy
cítim ako konáre okolo
tučnejú a naberajú
pľujem cez sneh
aby som viac videl
hádžem si cencúľové palice
aby som mal dôvod pokračovať
pomaly bude večer
a skutočnosť začína tuhnúť
hľadám čo i len jeden oblak
z ktorého by visel mokrý modrý hák
chcem sa zavesiť
a s hákom pod želatínovým rebrom
-tak aby to moc nebolelo-
ma počasie vytiahne
nad túto melanchóliu
nad mizériu mechanickej oblohy
a hore
kde slnko spokojne natiera jantár na prvotriedne oblátky
kde je všetko tak akurát farebné
by som rozložil svoj obrus
vyzliekol sa 
a nechal prevleky spadnúť na polia
jeden
dva
tri
štyri preškrobené kusy
štyri falošné polohy
jedného dňa

piatok

ktosi rozsekal
moju skrinku na sny
presne o pol tretej v noci

všade boli nitkovité triesky ebenu
rozflákal sa mi medzi špáratká
a teraz
cez deň
keď chcem žuť
lebo to už zase nezvládam
žujem sny
stekajú mi po brade
medzi náznakmi ochlpenia
a schnú
nechávajú pôvabné perleťové machule
cítim sa ako slečna
že to takto hovorím
no prisahám 
je to pravda
a preto sú moje piatky
absolútne mimo chodníkov
len žujem a žujem
hlcem a vciťujem sa do každej čo mi prehrabne škuty
do každej čo sa utiera do sukne
tento štýl
je vlastne kŕmením stále hladnej kovadliny
rastie 
a vážim ju tak
že ju pohodím na hruď
priamo nad srdce
a keď nemôžem zaspať
skúšam s ňou dýchať
ja a kovadlina 
hore a dole
a verím
vlastne viem
že raz sa dotrepe noc
kedy ju môj kôš nevytlačí
no a v sobotu
ju zo mňa budú musieť vyzdvihnúť
kvalitným emocionálnym žeriavom

sobotu nazvú dňom svedomia
a nedeľa
tá nikdy nebude