Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seMomentky
Autor
Ingrid.072
Lucia zamkne bránu, kľúče vloží do vrecka a vykročí. Premýšľa, čo ju čaká. Naplno vdýchne teplý vzduch. Šliape po lístím zasypanom chodníku, až tu zrazu, stretne sa s prvým prekvapením dnešného dňa. Včera si na telefónnej búdke pred vchodom domu, v ktorom býva všimla úmrtné oznámenie. Dnes oznam ležal na chodníku. Načo sa vzrušovať? Veď aj tak je človek na párte mŕtvy. Asi ho len preparkovali. Zajtra bude papier ležať celkom inde, možno v odpadkovom koši. Mohla by ho zodvihnúť a zahodiť, ale načo znevažovať mŕtvych? Nebolo by zlé prilepiť ho naspäť na telefónnu búdku, ale to by znamenalo, že by meškala do práce a stratila by tak klienta. Obíde párte. Neprekročí ho, lebo to nezapadá do jej morálnych zásad. Ponáhľa sa na zástavku, zanechajúc mŕtveho putovať vo vetre. Možno ju nakoniec predbehne, pomyslí si s dôvtipom. Aby unikla zvedavým pohľadom okoloidúcich, schová si hlavu do kabáta.
Opäť ďalšie vydarené ráno! A to je ešte len „prvý“ pondelok v týždni. Autobus jej ufrndží priamo pred nosom. Boh ju potrestal za to, že ignorovala úmrtné oznámenie, pomyslí si. Spomalí na zastávke, kde ju pohltí dav ľudí. Sedemdesiatka nikdy nechodí na čas. Buď vynechá, alebo prinajmenšom desať minút mešká. Tento spoj bol určite oneskorený a druhý oneskorený príde namiesto tretieho vynechaného. Ubehne desať minút a autobus neprichádza. Ubehne ďalších dvadsať minút a autobus tu stále nie je. Prečo, sprostá nevstala skôr, povie si, keď bus konečne dorazí.
Ľudia sú nervózni, tlačia sa dopredu, akoby autobus bola ich posledná šanca dostať sa do neba. Lucia nastúpi posledná a postaví sa na svoje obľúbené miesto pri okne. Cíti na sebe množstvo pohľadov. „Asi som zaujímavá. Veď napokon, prečo by som sa netešila toľkému obdivu?“ Prednesie vnútorným hlasom a usmeje sa. Potom vytiahne knihu a začne čítať. Všetky zvedavé tváre a realitu zrazu pohltia slová. Lucia sa vnára do vysnívaného sveta. Autobus pribrzdí a niekto jej stúpi na nohu. Zabolí to, ale mlčí. Vzápätí započuje tiché: „Pardon!“
„To nič,“ odpovie ešte tichšie.
Niektoré miesta sa medzitým uvoľnili, ale väčšina ľudí sedí pri chodbičke. Vytáča ju to. Nikdy by si nesadla na vonkajšie sedadlo. Nedá jej to a postaví sa nad staršiu ženu.
„Prepáčte, máte tu rezervované?“ spýta sa.
Staršia dáma k nej zdvihne hlavu. V očiach jej sedí nechápavý pohľad. Dostala ju! Poteší sa Lucia.
Nie,“ odvrkne stará dáma a uvoľní jej miesto.
„Nie, ďakujem. Mňa len zaujímalo, prečo tak sedíte. Vadia vám ľudia?“
Ale sa jej uľavilo. Konečne to povedala. Najmenej tri roky to v sebe dusila. Zapáčilo sa jej to. Zajtra vyspovedá ďalšieho. Žena očividne nerozumie.
„Nie ste drzá?“ zasipí.
„Prajem dobré ráno!“
Lucia sa chce vrátiť na pôvodné miesto, ale niekto jej ho už medzičasom stihol obsadiť. To sa dalo čakať. Postaví sa teda o kúsok ďalej. Musí sa vzdať čítania, lebo by spadla. Autobus opäť priberie niekoľko ľudí, ale sedadlo pri cestujúcej je naďalej voľné. Lucia sa pozerá pred seba a ráta sekundy. Autobus vypľúva a nasáva ľudí ďalších desať minút. Chvíľu sa pozerá z okna, chvíľu na voľné sedadlá. Potom pozoruje autá. Vyzerajú ako škatuľky na kolieskach, alebo ako malé domčeky bez príslušenstva, len každý má inú farbu a výkonnosť. V každom aute sedí len jeden človek. Keby v ňom sedeli aspoň dvaja, cesty by neboli také prepchaté. A koľko času a nervov by sa ušetrilo?
O dvadsať minút vystúpi z autobusu posledná. Svojím tempom však všetkých predbehne. Vníma množstvo pohľadov, množstvo podnetov. Pozoruje pomalú chôdzu ľudí, ich chaotické kroky, ktorým sa z diaľky vyhýba. Má pocit, že ju chcú prevalcovať.
Po práci sa rozhodne pre prechádzku mestom.
Okolo prefrčí kinder manažér s kufríkom a mobilom. Má krásny Gucci oblek, ružovú kravatu a slnečné okuliare, o ktorých si myslí, že ho robia inteligentným, hoci slnko vôbec nesvieti. Na vlasoch má kvantum gélu. Lesknú sa ako umelé zlato. Ani pilot z lietadla by ich neprehliadol. Naproti si vykračuje muž s červenou tvárou. Ovalí ju svojim pivničným pachom. Pristaví sa a pýta peniaze.
„Som študentka. Nemám,“ Lucia vyriekne.
Bezdomovca však nezaujíma, čo Lucia robí, keď potrebuje na chľast.
„Ale dám vám jedlo. Chcete?“ ponúkne sa a už aj loví v batohu. Zdvihne hlavu, ale bezdomovca niet.
Zastaví sa pred obchodom so sypanými čajmi a prezerá si výklad. Očami obdivuje keramiku. S nadšením vstúpi dovnútra. Pohľad na predavačku však uhasí jej nedočkavosť. Je to dôchodkyňa s prepadnutou tvárou.
„Dobrý deň,“ Lucia slušne pozdraví a pritom premýšľa, prečo sa predavačka neusmeje.
Úsmev by jej svedčal. Omladla by najmenej o desať rokov. Zbytočne čaká na pozdrav. Predavačka sa nevie dočkať, kedy „zákazníčka“ odíde. Takú radosť jej však nedoprajem, povie si Lucia a začne si čítať nálepky na dózach. Predavačkin nepríjemný pohľad ju páli až za očami. Predavačka istotne čaká, kedy si Lucia už niečo vyberie. Tá je však vyberavá a rozhoduje sa dlho. Predavačka musí čakať. Prečíta si asi zo desať nálepiek a ovonia tri čaje. Predavačka ju prebodáva pohľadom. Babky sú také nedočkavé. Kam sa vlastne ponáhľajú? Preblesne v tej chvíli Lucii hlavou.
„Prosím si biely čaj.“
Rozhodne sa pre čaj, ktorý nie je vyložený. Cíti sa povznesene a preto si zvolí najvzácnejší čaj.
„Aký?“ predavačka sa asi pýta na odrodu.
„Aké máte?“
Lucia sleduje, ako sa predavačka neochotne obracia ku škatuliam. Niekedy nakupuje len preto, aby skúmala správanie predavačiek. Jej predtucha ju ani teraz neklamala. Žena mrzuto otvorí škatuľu a bez slova ju priblíži Lucii k tvári. Tá sa skloní a privonia. Predavačka z jej tváre vyčíta, že by ovoňala ďalší čaj. Nechá teda škatuľu otvorenú a otáča sa po ďalšie dve. Neochotne otvorí prvú, potom druhú a Lucia privoniava.
„Tento,“ Lucia ukáže na čaj, hoci nevie cenu. „Päťdesiat gramov, prosím,“ dodá.
Predavačka škatule zatvorí, vráti ich naspäť a z otvorenej začne naberať do vrecúška.
„Ešte niečo?“
Nasilu Lucii strká do ruky vrecúško. Podráždenie sa prenesie aj do jej rúk. Trasú sa hnevom.
„Nie, ďakujem, to je všetko.“
Radšej zaplatím a vypadnem, povie si Lucia skleslo.
Keď vyjde z obchodu, prebíja si cestu ulicou plnou masiek. Každá má inú farbu, ale všetky sú v podstate rovnaké.
Na pošte sa tiahnu tri rady ľudí až ku dverám. Je jedno do ktorého radu sa postaví, v každom strávi prinajmenšom hodinu. Ľudia sú nervózni: jeden sa pohupuje, druhý nadáva, iná žena sa maľuje a muž za ňou telefonuje. Jeho hlas privádza Luciu do nepríčetnosti. Nemôže pochopiť, prečo tak kričí. Každý sa dozvedá detaily z jeho súkromia. Konečne skončí a rad sa pohne. Lucii sa nechce zohnúť sa po tašku, tak ju kope o pol metra dopredu. Takto sa posúva asi dvadsať minút, kým sa nakoniec dostane k okienku. Nešikovne podáva do okienka šeky a peniaze. Cíti, ako sa človek za ňou na ňu lepí. Kdeže by dodržiaval polmetrovú vzdialenosť, pomyslí si Lucia nahnevane. Žena sa okienkom jej podá ústrižky a vydá peniaze. Muž sa tlačí, až Luciu vysotí z miesta. Nestihne si ani zrátať vydané peniaze.
„Aj ja sa ponáhľam, ale to neznamená, že do seba budeme vrážať.“
Poznámka ju vyčerpala. Nemá chuť hádať sa. Nechce tú prísavku už už nikdy viac vidieť. Odchádza, ani sa neobzrie. Za sebou počuje prúd nadávok, ale radšej ich nevníma. Napálená vrazí do dverí, až takmer niekoho zvalí. Ospalá žena sa vzápätí preberie a otvára ústa, aby na Luciu vychrlila prúd nadávok. Lucia ju však predbehne a ospravedlní sa. Ženu hnev vzápätí prejde.
Vyjde z pošty a narazí na kamarátku.
„Ahoj,“ Osloví ju kamarátka.
„Ježíš!“
Vôbec sa nezmenila. Stále nosí ten istý kabát, vlasy má rovnako dlhé a na tvári má veľa vyrážok, premýšľa Lucia.
„Ahoj. Čo ty tu? Dlho som ťa nevidela,“ povie ospalo a pritom si uvedomí, že takto sa otvára snáď každý rozhovor.
„Ale, idem z práce. Trochu sa túlam. A ty?“
„Aj ja.“
Obe čakajú, kedy sa rozlúčia. Kamarátka ju nepozve na kávu, a ani Lucia to neurobí.
„Čo máš nové?“ kamarátka nadhodí.
„Presťahovala som sa,“ prizná sa.
„Fakt? A kam?“
Povie jej adresu a kamarátka na ňu vyvalí oči.
„Ale to je veľmi ďaleko,“ Povie prekvapene.
Je asi tridsiata, ktorá jej to povedala. Lucia oľutuje, že radšej nemlčala a dvadsiaty deviatykrát sa zaprisaháva, že to už nikomu viac nepovie.
„Ježiš, prepáč, ale musím už bežať, inak nestihnem večerný kurz.“
Lucia nemá náladu opýtať sa na aký kurz kamarátka chodí, lebo si myslí, že je to len výhovorka. Ale musí uznať, že je dobrá! Prečo ju nevymyslela ona?
„Jasné. Tak čau,“ rozlúči sa.
„Čau.“
Kamarátka je istotne rada, že sa jej Lucia nič viac nepýtala. Bolo by však zaujímavé vypočuť si ďalšie klamstvá, prednesie Lucia pre seba. Vtom si spomenie na doučovanie. Pozrie sa na hodinky. Do čerta! Zase bude meškať.
Na zastávke ju prepadne hlad. Ľudia sa prizerajú, ako sa jednou rukou pasuje s igelitovým vrecúškom so slaninkou a v druhej s pečivom. Hryzie striedavo z pečiva a zo slaninky. Najradšej by sa niekde schovala, ale na presun má iba pätnásť minút. Doje a keď si vyťahuje fľašu, aby spláchla suché sústo, prichádza autobus. Dofrasa s ním! Fľašu vráti naspäť, zatvorí tašku a zdvihne ťažký obal s učebnicami. Keď sa v autobuse posadí, neverí, že sedí. Využije teda čas, kým sa autobus nepohne a vyberie fľašu. Šofér naštartuje. Radšej si počká na ďalšiu zastávku. Je to o nervy.
Po doučovaní ide Lucia do knižnice. Bude si musieť obnoviť členstvo, ako sa pri pulte dozvedá. Podáva preukaz a opýta sa, koľko obnovenie stojí.
„Nič, lebo máte ZŤP preukaz.“ Odpovie sympatická pani.
„Teda! S tým som nepočítala,“ Lucia povie natešene.
„Keďže to máte v živote ťažké, nemusíte nič platiť.“ Povie a milo sa usmeje.
Prečo teda musela platiť predošlé roky, keď bola stále invalid. Otázku si nechá pre seba.
„To áno, ďakujem.“
„A v čom to máte ťažké?“
Lucia otočí hlavu k vrátničke.
„Prosím? To vám mám akože teraz vysvetliť? Vidím na jedno oko.“
„Však ste mladá, pekná slečna...“
Vrátnička si asi uvedomila, že to prepískla, lebo nedokončí vetu.
Lucia vyjde z knižnice a rozhodne sa peniaze, ktoré si odložila na členstvo do niečoho dobrého investovať. Zákusky! Áno. A už aj mieri k stánku naproti knižnici.
Predavačka ju pohľadom naháňa, aby si niečo vybrala. Lucia si vypýta tri zákusky. Predavačka ich následne uloží na papierovú tácku.
„Mohla by som vás poprosiť, aby ste mi ich zabalili tak, aby sa mi nepomágali?“ Lucia sa spýta.
„A čo si myslíte, že ich snáď pomágam ja?“ predavačka zavrčí.
Ďalšia milá pani, pomyslí si Lucia. Dnes má ale šťastie.
„Samozrejme, že nie vy, ľudia v autobuse.“
Predavačka zákusky zabalí do baliaceho papiera.
„Môže byť?“
Keď je hotová, ukáže jej svoje dielo.
„Samozrejme. Ďakujem.“
Položí balíček na okienko.
„Koľko platím?“
„Päťdesiat korún.“
Lucia hľadá v peňaženke bankovku.
„Vy ale máte správanie. Že ich pomágam?“ zopakuje Lucia vetu po predavačke a podáva cez okienko peniaze. „Viete, mňa by zaujímalo, prečo sú všetky predavačky také „milé“? Kedy sa to už konečne zmení?“
„To čo je za správanie?“
Predavačka odštartuje.
„Prosím? Viete čo? Môžeme sa dohodnúť aj takto: vy mi vrátite peniaze a ja si zákusky nekúpim.“
„Veď som vám ich práve zabalila, ako ste chceli.“
„To áno, ale to vaše správanie k tomu...“
Predavačka jej hodí peniaze ako psovi. Bankovka lieta vo vzduchu. „Vypadni, ty píčo slepá!“ zakričí.
Lucia sa obzerá za lietajúcou bankovkou.
„To akože čo má byť?“ kričí nahnevane.
Predavačka ju buchne lopatkou po hlave, pričom jej uvoľní rám na okuliaroch. Nadáva, hreší, a aby Luciu neprizabila, radšej zatvára okienko. Lucia horí zlosťou. Najradšej by jej to vrátila, ale čo ak jej „milá“ pani rozbije okuliare? Hneď zajtra pôjde za jej vedúcou, povie si.
Lucia ďalej blúdi mestom až kým sa nezotmie a v meste nezačnú svietiť pouličné lampy. Lucia miluje noc. Ľudia sú vtedy vľúdnejší a radi sa púšťajú do konverzácií. Zrazu dostane opäť chuť na niečo sladké. Rezko vykročí k stánku so zmrzlinou. Predavačka ju s úsmevom osloví po nemecky. Lucia odpovedá po slovensky. Predavačkin úsmev okamžite zmizne. Lucia si vypýta zmrzlinu. Predavačka mechanicky naberie dva kopčeky zmrzliny do kornútku a s nezáujmom Lucii kornútok podá. Lucia jej s rovnakým nezáujmom zaplatí bez tringeltu.
„Viete. Nie som síce cudzinec, ale tiež som človek,“ povie podráždene.
Zákazník, ktorý stojí za ňou sa mierne začuduje. Potom sa postaví na jej miesto a prehovorí po nemecky. Predavačka s úsmevom naberá zmrzlinu.
Po dezerte je čas ísť domov, povie si Lucia. Dotrepe sa na prázdnu zastávku, z toho usudzuje, že autobus určite pred chvíľou odišiel. Mohla by si prečítať kedy pôjde ďalší, ale nikdy to nerobí. Nič tým nezmení, len čo by bola nervóznejšia. Namiesto toho sleduje blížiacu sa ženu. Podíde k Lucii a opýta sa koľko je hodín. Lucia jej to povie. Žena sa pozrie na tabuľu a prezradí, čo Lucia nechcela vedieť. Kto ju o to prosil? Opäť nestihne obľúbený program, prednesie Lucia pre seba nazlostene. Šľak aby to trafil! Veriť je veľmi dôležité. Keby nevedela, kedy autobus pôjde, verila by, že ten program stihne. Viera jej vypĺňa čas na zastávkach, v radoch, alebo pri chôdzi. Vyberie si knihu a začíta sa. Nedočíta stranu, keď autobus prichádza.
Po úmornom cestovaní hlava na hlave, vystúpi z autobusu a kráča domov. Ľudia sa prechádzajú na chodníku ako na korze. Lucia nenávidí pomalú chôdzu. Prerazí si cestu pomedzi dvadsiatich ľudí, ktorí zatiaľ zaspali a nasadí svoje obvyklé tempo, zanechajúc mátohy v dlhom závese.
Príde domov a zapne televízor. Jej obľúbený program už skončil. Mladý a príťažlivý hlásateľ novín číta titulky:
„ Na hlavnej pošte sa otvorili nové priehradky.“
„ Mesto poskytlo novostavby bezdomovcom.“
„Dopravný podnik nakúpil nové autobusy, ktoré budú premávať na linke autobusu číslo 70.“
„ Zvýšila sa veková hranica odchodu do dôchodku.“