Odľud

     Dušana vystúpila na stanici v Kysaku a chcela bozkávať perón. Po piatich hodinách nasávania klimatizovaného vzduchu sa konečne nadýchla. V Kysaku bol dobrý vzduch, nostalgický. Vždy ju to tak dojalo, že chcela bozkať perón, ako Ján Pavol II. pri svojej návšteve Slovenska bozkával zem, či skôr pristávaciu dráhu letiska. Perón nikdy nepobozkala. Ľudia by na ňu zazerali a ešte s nimi bude cestovať najbližšiu polhodinu prípojom do Prešova. Túžila byť spontánna, ale nepáčilo sa jej, že by si ju niekto pri spontánnom konaní všímal a vyhodnocoval ho.
     Do prípoja ostávalo dvadsať minút. Očami prebehla tváre, čo stáli pred stanicou. Nikto známy. Spokojne si vydýchla. Ušúľala cigaretu, aby doplnila nikotínový dlh, kúpila si pivo a povestný kysacký hotdog, čo vôbec nebol až taký dobrý, ale bol kysacký, to stačilo. Ani pivo nebolo dobré, odkedy ho varia z granúl. Aj Plzeň sa vyrába z granúl, ale v Šariši varia iba trinástku a tú riedia, aby vyrobili všetky ostatné druhy. Tak aj chutí. Ale je šarišské, tak ho všetci budú piť, aj keby bolo z púpavy, lebo je šarišské. Keby ešte aj ten pivovar zdochol, už by neostalo nič, preto ho treba piť, myslela si Duša a z povinnosti sŕkala vylúhovaný chmeľ.
     Kým fajčila, všimla si spolužiaka zo základnej školy. Tiež si išiel zapáliť na miesto vyhradené pre fajčiarov. Rýchlo zašla za roh stanice tváriac sa, že ho nevidí. Nechcelo sa jej rozprávať, lebo ju zamestnávali vlastné myšlienky a nemala rada rozhovory typu: mám sa dobre - kde žiješ - čo robíš. Aj tak všetko vedela z facebooku. Duša sa rozprávala s málokým. Obdivovala ten typ ľudí, čo sa v obchode vedeli zdvorilo porozprávať s cudzími, alebo predavačkou. Niekedy to skúšala, keď mala dobrú náladu, tak povedala napríklad:
-    Ale je vonku zima!
Alebo.
-    To je horúčava!
A keď jej predavačka milo odpovedala, cítila sa, ako keby zdolala vysokú horu a bola na seba zvláštnym spôsobom hrdá. Vie to. Keby to chcela, tak vie. Ale na ďalší deň sa jej to nikdy nepodarilo zopakovať. Príde do obchodu, platí, hlavu má domotanú z myšlienok, čo sa od rána točia ako vír, mračí sa. Keď rozmýšľa, vždy sa mračí. Už je zaplatené a jej mozog nestihol vygenerovať zdvorilostnú vetu. Nabudúce, povie si a už aj zabudne, že vôbec bola v obchode. Chodiť do obchodu, to je len taká povinnosť, aby človek prežil. Kúpiť čo treba a najradšej neisť vôbec. Čo bude pre seba variť? Keď je sama, veľmi jej nechutí. Celý deň prežije na hriankach s maslom. Ale keď je zamilovaná, vtedy rada nakupuje. Vtedy vyvára. Alebo keď ma hostí. To ju baví. V kuchyni zapne rádio, otvorí fľašu vína a smiech počuť až na prízemie. Vtedy aj konverzuje s predavačkami, lebo aj nákup jej pripadá ako sviatočný rituál. Prezerá si biozeleninu, exotické korenia, rozmýšľa či kúpiť rum alebo whisky. Niekedy bolo všetko organické, poctivé, zo záhradky a žiadne nálepky sa na potraviny nedávali bio-nebio. Odkedy sme v únii ľudia zleniveli, chuť jedla otupela, stráca sa.                       Dušana sa rada pozerala do cudzích nákupných vozíkov a podľa zloženia nákupu sa snažila prísť na to, akí tí ľudia sú, koľko majú detí, či žijú samy, alebo s rodičmi, čo budú mať na večeru a kde pracujú, ako majú zariadenú obývačku, či sú šťastní, či pozerajú televízor, za koľko dní to všetko asi zjedia a podobne. Aj preto nerada chodila do obchodu, lebo jej nákup kričal – Žijem sama, po večeroch tlačím čokoládu a sŕkam víno pri poslednej sérii Simpsonovcov, čo je asi taká na riť ako môj posraný život.
    Ďalšia skupina ľudí s ktorými sa Dušana nevedela rozprávať boli kaderníčky a kozmetičky. U kaderníčky sedela vždy ako odľud, čo nevedel jednoznačne odpovedať na jednoznačné kaderníčkine otázky. Dušane sa ťažko vysvetľovalo, ako by sa chcela dať ostrihať.  Tie isté slová mali pre ňu a pre kaderníčku rozličné významy a keď ju učesala, tak si to Dušana väčšinou za rohom rýchlo prečesala podľa seba. Problémová bola už len otázka.
-    Čo robíte?
-    Ani neviem.
Odpovedala úprimne Duša. Nevedela klamať. Ale už cítila, že vo vzduchu je problém, pretože ani neviem bola neprijateľná odpoveď. Možno ako žart, ale nie myslená vážne. Kaderníčka sa usmiala, že klientka len zle pochopila otázku, hrozivo drží rukami nožnice pri korienkoch vlasov a spýtala sa ešte raz.
-    A čím sa živíte?
-    Píšem.
Bez kontroly odsekla Duša. Mala si radšej niečo vymyslieť. Toto sa jej stávalo vždy. Ale ona si nevedela vymýšľať. Začalo to už keď bola tínedžerka a na dedinskej diskotéke mala s kamarátkou hovoriť cudzím chlapcom, že sa volá Silvia a je z Prahy. Už vtedy jej to pripadalo divné. Vymýšľala si len vtedy, keď sa niekto veľmi chválil. Vtedy si vymyslela hocičo. Že dokladá pomaranče v Tescu, upratuje v hoteli, alebo robí investigatívnu žurnalistiku pre Korzár. Také vymýšľanie ju bavilo. Ale klamať nadšenej kaderníčke sa nedalo.
-    To je zaujímavé. Ja som zo slohov mala samé jednotky. A čo píšete?
-    Neviem. Len začínam.
Duša sa cítila zle. Snažila sa kaderníčku uspokojiť. Ona je kaderníčka, živí sa strihaním, česaním, farbením vlasov, po práci ide domov a venuje sa svojim záľubám, to chápe už decko na základnej škole. Kaderníčka má systém, kolobeh dávajúci životu harmóniu, postupnosť a zmysel, ktorú narušia len Krimi správy, choroba  a partnerova nevera. Ale čo robí Dušana? Veď ona len tak prežíva. Rozdiely medzi hodinami dňa sa stierajú, nie sú. Líši sa len spánok od bdenia. Občas niečo napíše. Raz dobré, raz zlé. Sem tam prídu nejaké peniaze. To kaderníčka nepochopí a jej sa to vysvetľovať nechce.
-    A mohla som si niečo vaše prečítať?
Duša o tom v duchu pochybuje. Ale chce kaderníčku potešiť. 
-    Robím pre televíziu.
Koniec rozhovoru, dúfa Dušana, ale vtedy sama sa chytá do pasce. Kaderníčka má viac a viac otázok. Dušana nemá televízor, nevie o čom kaderníčka hovorí. S hercami sa nekamaráti, sú to len interpreti. Z každého produktu, do ktorého sa v televízii pustila ju vyhodili, nevie písať romantické, ani detektívku, nemocnicu, nevie písať pre televíziu. Nepovažuje to za dôležité, ani zaujímavé, takže na nadšené otázky z oblasti televízie nevie kaderníčke primerane odpovedať, do rozhovoru sa započúva pani z vedľajšieho kresielka. Spustí svoj životný príbeh, ktorý treba napísať, najlepšie do seriálu z nemocničného prostredia. Duši odľahlo, nemusí už nič hovoriť. ´Už ma ostrihaj, sedím tu už hodinu,´ myslí si a zdá sa jej, že stráca čas. Nudí sa. Pani z vedľajšieho kresielka hovorí svoj príbeh. Dušane pripomína babky, čo v noci volajú do Slovenského rozhlasu.
     Na tretiu koľaj prišiel malý motorový vlak z Prešova. Nahrnuli sa k nemu kysackí pasažieri s kuframi, ktoré museli vyložiť na schodíky vo výške pása, čo bolo náročné pre každého. Duša počkala, kým bývalý spolužiak v bezpečnej vzdialenosti nastúpi do druhého vozňa a potom s ťažkosťami vytrepala do vlaku svoj ťažký kufor, so všetkým, čo za päť rokov štúdia v Bratislave nahromadila. Našťastie väčšinu vecí presťahovala autom domov už pred mesiacom.
     Tento posledný úsek cesty nemala rada. Už chcela byť v Prešove a stále bola vo vlaku. Stanice poznala naspamäť. Vlak bol pomalý, špinavý a stál všade.
Obišovce, Ličartovce.
Oproti si sadla staršia pani, čo sa chcela rozprávať. Duša rozmýšľala, či jej to naozaj vadí, že to s ľuďmi nevie a tvárila sa, že číta knihu. Vedela presne, čo sa jej bude pani pýtať a vedela, že sa jej nepodarí jednoducho odpovedať. Potom sa bude cítiť zle, keď nepovie celú pravdu, keď bude musieť hlavou prikyvovať na jej politické názory, lebo sa jej nebude chcieť s pani diskutovať. Aj keď pani je to asi ukradnuté. Pani chce hovoriť o sebe, o vnúčatách, o Ficovi, o počasí... Je to strata času konverzovať s pani, vyhodnotila vo svojej hlave Dušana a tvárila sa, že číta. Ale čo keď sa mýli a pani nie je vôbec taká, ako si ona myslí. Tak ju zaujímajú cudzí ľudia a keď je človeku tvárou v tvár, nevie sa opýtať.
Drienovská nová ves obec, Drienovská nová ves.
 A možno si nahovára, že ju zaujímajú iní. Zaujíma ju len jej vlastná hlava, to ju zaujíma, ako sa cíti. Celé dni vyhodnocuje, ako sa cíti. Len sa cítiť dobre. Len sa netrápiť. Len nerozmýšľať tak, aby sa cítila zle. Myslieť pozitívne do Boha Krista! Mama jej to stále opakuje do telefónu:
 - Mysli pozitívne a urob mi vnúčatá.
Kendice, Haniska pri Prešove, Prešov.
 Pozitívne musíte všetci myslieť, bo inak vám ani v Agromilku polku chleba neodrežú, keď sa nebudete vedieť opýtať. Rozmýšľala Dušana a vravela si, že keď v obchode nebude polka chleba už odrezaná, tak si kúpi na večeru rožky.