To nie je moja chyba!!!

Ležali sme pred modrými svietiacimi monitormi ako opití Trójania pod dreveným koňom a ani sme si nevšimli, čo sa na nás chystá. Nikto si tak úplne nevedel vysvetliť, čo sa stalo, pretože naša omámená kolektívna myseľ ešte nestačila začať spracovávať ten sureálny obraz, ktorý  naše oči už videli.

Bol to presne ten typ momentu, v ktorom Michael Corleone mohol nechať spadnúť zbraň na zem a pokojne vykráčať z podniku vymaľovaného mozgami dvoch mŕtvol pomedzi večerajúce páry.

Totálna paralýza prekvapením, keď náhle vaše doterajšie chápanie skutočnosti nevie prežuť obraz vo vašom oku.

Tak boli všetci fascinovaní tým sureálnym pohľadom na Tomáša stojaceho na stole močiaceho cez nízke kancelárske lepenkové steny na svojich prekvapených kolegov ako samozvaný prorok.

Dokonca aj tí, čo sedeli pod ním len nejaký čas,  neveriacky pozerali hore a prijímali plnú dávku priamo do tváre.

V tej chvíli som si uvedomil, že to bolo všetko starostlivo naplánované, že ten nenápadný parchant svoje šialenstvo starostlivo nechal vygradovať.

Že jeho stratégia bola založená na akomsi zvrátenom hedonickom zvyšovaní pôžitku z pomsty –  čím viac trpel, tým väčšiu intenzitu mala jeho následná katarzia.

Musím priznať, že na začiatku tohto bizarného príbehu som bol vlastne ja. Krátko po prijatí Toma som prišiel do práce ešte  nevytriezvený z dekadentnej rozlúčky so slobodou blízkeho kamaráta.

Pre moju nepozornosť pri určitom nezmyselnom byrokratickom úkone firma prišla o pomerne slušnú sumu peňazí. Stratu sa mi podarilo čiastočne zahladiť a čiastočne presunúť na účtovnícke oddelenie, čo sa však už nedá povedať o výčitkách svedomia.

V tej chvíli, keď moja schopnosť sebaklamu už-už začínala narážať na svoje hranice, som si všimol Tomáša sedieť v typickej kancelárskej pozícii s hlavou v dlaniach a v mojej opitej gečke skrsol nápad.

Vydychujúc včerajšiu vodku som sa nahol cez jeho kreslo.

„Počúvaj, ty mladý skurvenec. Kvôli tebe sme skoro všetci prišli o prémie, vidíš?“ Ukázal som na chybu v dokumente. „Keby som ti nekryl kožu, už si dávno na ulici. Máš skúšobné obdobie, pamätaj na to. Nabudúce to nedojeb.“

Povedal som to so značnou úľavou rozlievajúcou sa niekde v hrudi. Tomáš na mňa najprv ticho prekvapene pozeral, nastal moment napätia, v ktorom som sa akoby utvárala budúcnosť, potom sklopil zrak.

„Jasné šéfko, díky za pomoc. Tak ja to spravím.“

Zdá sa, že kolektív Tomášovu odpoveď pochopil:
Tomáš sa chopil svojej roly. Bola to rola obete.

A tá zase predpokladala určité akcie od nás.

Odvtedy bol neoddeliteľnou súčasťou nášho pracovného kolektívu. Keď niekto niečo posral, keď niekto zabudol niečo vyplniť, keď bol niekto eskalovaný s finančným problémom na vyššie inštancie alebo zdrbaný šéfom, jeho kroky viedli priamo za Tomášom.

Prišli sme k nemu, pozreli do tých jeho malých hnedých, nevinných srnčích očí, ktoré na nás dvakrát zamrkali pod kučeravými vlasmi a zdrbali sme ho ako srnku sme  za všetky svoje chyby, na ktorých mal on toľko zodpovednosti ako vrátnik pri vchode.

“Ty idiot zase si zabudol poslať report...” “Zle si spočítal finančnú správu.....kde máš hlavu, keď zadávaš údaje do databázy,” kričali sme na neho.

Jedného dňa prišla za ním právnička z právneho (pamätám sa, pretože sa mi za jej zadkom automaticky otočila hlava). Bohvie ako sa o Tomovej úlohe dozvedala, ale nech je to ako chce, jeho rolu si vyložila zle. Spustila na neho absolútne nespravodlivé a absurdné osobné obvinenie.

„ Ty hajzel,“ povedala mu. „Keby si ma podvádzal aspoň so ženou, ale s takýmto malým buzerantským krpcom, s ktorým si štíte na nohu.“

V tichom súhlase a vo vzájomnej zhode sme všetci pozorovali ako Tomáš skláňa hlavu a ospravedlňuje sa, za činy jej manžela.

Tak sa postupne Tomášovo terapeutické pôsobenie rozšírilo aj za hranice pracovného života a jeho ohlas za hranice nášho oddelenia.

Nevera, smrť, neschopnosť pracovného postupu, zlý otec, impotencia, psychická šikana, zneužívanie v mladosti, samovražda, dokonca aj rozmary počasia a prírodné katastrofy to všetko do seba Tomáš pokorne nasal ako špongia, takže firma mohla ďalej pokračovať svojím štandardným životom a my sme mohli viesť absurdný, nezmyselný ale celkom pohodlný život bez komplikácii a výčitiek svedomia.

Po ôsmich hodinách autistického byrokratického klikania sme sa vracali čistí ku svojim neskazeným  domovom s pokosenými záhradkami a šťastnými detičkami hrajúcimi playstation.

Boli to krásne časy, čo vám poviem. Výsledkový graf nášho tímu stúpala prudko hore.
Iné oddelenia len závistlivo pozerali na rastúce krivky v našich štatistikách a pri spýtavých pohľadoch sme len s úsmevom pokrčili plecami.
Lokálni aj projektoví manažéri sa nami pýšili akoby náš rast bol ich zásluhou a ja som behal z prezentácie na prezentáciu ovenčený virtuálnymi vavrínmi.

Tomáš získal dokonca aj určitý medzinárodný ohlas. Veľmi zaujímavá bolo návšteva čínskeho CEO, ktorý v rodnom jazyku na Tomáša pustil paľbu slov v crescende, na čo sa Tomáš v češtine pokorne ospravedlnil.

Jeden vysoký manažér z USA nás dokonca kontaktoval, pretože uvažoval, že zavedie inštitúciu Tomáša aj na svojej americkej pobočke, kde podľa tamojších „quality analistov“ začala klesať pracovná morálka (tento plán však narazil na neschopnosť amerického HR oddelenia nájsť vhodného kandidáta).

Nič dobré však netrvá večne. Pocítil som to najprv na sebe ako zlý ťaživý pocit v žalúdku, ktorý ma nútil premýšľať nad nepríjemnými vecami. Časom som si všimol podobne somatické reakcie aj u ostatných kolegov.

Bolo to akoby Tomáš pod všetkými urážkami a zlovestnými osočeniami na pohľad oťažel.

Pohľad na našu obeť nám zrazu nerobil dobre. Sedel, tam tak nejako príliš zaborený do stoličky a jeho kancelárska stolička tak nejako príliš zaborená do zeme, jeho tvár príliš zaborená do jeho dlane, ktorá akoby niesla všetku tiaž sveta.

Jeho znudený  obraz automaticky vyskakoval do popredia akoby mu nejaký nový uhol pohľadu zboku dodával ďalší rozmer, ktorý v človeku nezvyknutom na podobné efekty vzbudzoval nevoľnosť z nepoznanej hĺbky.


Nevedomky mi zabiehal stále zrak k tej jeho kučeravej hlave a nevinnému pehavému ksichtu obete. Sedel tam ako brvno v oku.

Bolo to akoby sa niekde na dne hromadilo všetko, čo sme mu hovorili, z čoho sme ho obvinili a o chvíľu to malo vypadnúť všetkými pórmi jeho tela, ako keď exploduje hviezda.

Časom sme nemohli (až na okamihy obviňovania) jeho pohľad vôbec vystáť. Nemohli sme sa ani porozprávať bez toho, aby sme sa neskryli  v kuchyni alebo na záchode, šeptajúci si klebety, ktoré nám neprinášali potešenie.
Za dovtedy príjemným šteklením hriechu bol zrazu ukrytý mierne škrtiaci pocit viny.

Nielenže som v tej jeho predĺženej postavičke videl vlastné obvinenia z vlastných chýb, ale vyskakovali z neho na mňa aj hriechy mojich kolegov (a tom som, uznajte, ak som s nimi mal ďalej tráviť vačšinu dňa, nemohol dopustiť).


S naším rastúcim odporom sme Tomáša posúvali stále viac do rohu našich otvorených kancelári, postupne sme si výhľad na neho zakrývali starými počítačmi, skriňami alebo vešiakmi, ale nič nepomáhalo, dokonca sa to zhoršovalo.

Tom sa stal naším ničivým paradoxom, do ktorého sme sa rútili. Čím viac bol skrytý, čím viac v rohu kancelárie sedel, tým viac k nemu zabiehali naše myšlienky. Čím horší pocit sme mali, tým viac sme mu nadávali. A čím viac sme mu nadávali, tým bol pocit horší.

Aj keď to v našej firme nie je zvykom, TAKÁTO SITUÁCIA SA VYŽADOVALA OKAMŽITÉ RIEŠENIE.


Keďže naša firemná politika sa riadi heslom: radšej nabrať desať zbytočných ľudí ako jedného prepustiť, rozhodli sme sa, že Tomáša necháme povýšiť a preradiť do iného mesta. (Jedným z ďalších hesiel nepísanej firemnej kultúry bolo: ak nevieš vyriešiť problém, zbav sa ho.)

Zároveň sme vyhlásili výberové konanie na zaplnenie tejto smutnej  a nevyhnutnej straty na kľúčovej firemnej pozícii.  

Zíde z očí, zíde z mysle, vraví sa. Ale hovno. Mal nám byť podozrivý už ten jeho nebadaný úškrn na perách na spoločnom mítingu.

Večer sme nezriadene oslavovali usporiadali na oddelení menšiu oslavu. Bola to slávnosť na oslavu porážky nepriateľa, vyžadovala si teda značné množstvo alkoholu. Dlhou sériou Long Island Ice tea sme dorazili až k alkoholickej amnézii a rannému zmŕtvychvstaniu na pracovných gaučoch.

Záver už poznáte. Tomáš prekonal hradby zo starých harabúrd a ako barbar vnikol do nášho krásneho dekadentného sveta, postavil sa na stôl ako samozvaný prorok a nás jedného po druhom ošťal, pričom nám do očí recitoval vlastné hriechy, z ktorých sme ho obvinili.

Bolo to dokonale načasovanie a ja som si uvedomil, že v tejto situácii je povýšený a perfektne chránený. Má nás úplne v hrsti, tak ako sme ho počas roka mali v hrsti my.

Keď prišiel rad na mňa, ešte stále som nebol schopný pohybu ani obrany. Len som neveriacky pozeral na ten malý úd a počúval výpočet vlastných hriechov, ktoré som mu kedysi hodil do tváre.

Oknami sa predieralo hrejivé ranné slnko a celá tá situácia mi zdala byť príliš nepravdepodobná na to, aby som mohol akokoľvek konať.

Keď Tomáš prestal, stál tam so stiahnutými gaťami v mierne komickej póze, pozeral na nás. Boli sme ticho akoby sme čakali na pointu, poučenie z tohto bezvýznamného príbehu.

Tu sa zrazu burácavo rozosmial, silou, o ktorej sme nikdy netušili, že sa v ňom nachádza.

A čuduj sa svete, neviem prečo, ale začalo mi trhať najprv kútikmi, potom bruchom až som celý roztriasol.  Keď som pozrel na kolegu po pravej ruke, nezadržateľne sa nafúkol ako príliš pretlakovaný balón, akoby košeľa aj oblekové nohavice mali na ňom každú chvíľu puknúť.

Ostatní už sa otvorene smiali, no zatiaľ chýbal zvuk. Potom to prepuklo. Ako keď sa popraskaný betón náhle rozhodne, že nemá zmysel sa ďalej brániť tomuto absurdnému náporu, rozosmiali  sme sa oslobodzujúcim smiechom…

Válal som sa po zemi a držal za brucho, ale niekde vzadu, za všetkou tou absurdnosťou situácie som už  cítil som ako sa neuveriteľná sila kolektív regeneruje po uštedrenom údere a a obracia svoj pohľad smerom k svetlým zajtrajškom, kde na Tomášovu pozíciu s poupravenými kompetenciami nastupuje nový kolega.