Upršané Ráno

Prevalil som sa na druhý bok a snažil sa ešte si trocha pospať. Zvonka doliehal zvuk dažďových kvapiek rozplieskavajúcich sa na holubmi zdobenom parapete. Po chvíli zreval budík, v mihu ma vystrelo a podvedome som hodil svoj vankúš po nočnom stolíku. Nemal som to robiť. Z toho hluku mi takmer praskla hlava, večer som si tam totiž nechal sklenený pohár. Vymotal som sa z postele a nahrnul všetok bodrel na kôpku vedľa smetného koša, však to sa spraví. Pokračoval som v bezduchom tápaní po izbe, až som zastal pri okne. Vytiahol som žalúzie, ktoré ma delili od „reálneho sveta“, kde by už svitalo slnko, nebyť tých nasiaknutých mračien.

Čučal som do toho okna dobrú pol hodinu, snažiac sa pochopiť tie nekonečné zástupy kvapiek, odrážajúcich svet, v ktorom majú svojich pár sekúnd slávy, kým sa neroztrieštia o špinou posiate chodníky tohto mesta. Nakoniec som usúdil, že keď chce človek pochopiť niečo tak veľkolepé, ako dážď, musí to sám zažiť a stať sa jeho večnou súčasťou.

Vyzliekol som sa a otvoril dvere na chodbu. Keď som vyšiel, začul som iba ako niekto s krikom zabuchol dvere. Pch. Stúpal som po schodoch a v ľavej ruke som držal hrnček s čajom. Vážne neviem prečo. Kým som došiel na najvyššie poschodie, z čaju zostala len polovica. Tam som položil ten biely hrnček s bielymi bodkami na zem a otvoril starý, nepoužívaný poklop na strechu. Po rebríku som vyliezol na strechu a dážď ma začal zaobaľovať do svojho objatia. Stál som hore na streche, bola mi zima, bol som nahý a mokrý a snažil sa stať súčasťou dažďa. Uvedomil som si, že stojím na okraji budovy a kričím:

„Som dážď, som kvapka!“. A sakra. Strácam nad sebou kontrolu.

„Ja som dážď!“. Skočil som. Tváril som sa ako kvapka.