Gondolier

Tmavovlasý Enrico, jeden z benátskych  gondolierov, zamieril so svojím plavidlom k prístavnému mólu. V modrom pruhovanom tričku, na hlave s neodmyslitelným slameným klobúkom. V ten piatkový deň to už bolo po piatykrát. Vždy je pripravený ponúknuť svoje služby senzácie chtivým  turistom na benátskej lagúne. Profesiu gondoliera zdedil po svojom otcovi. Potrebné skúšky plaveckej zručnosti, jazykových schopností, poznania benátskej histórie, empatických schopností turistického sprievodcu zvládol na prvýkrát, na česť a chválu uznávaného gondolierskeho remesla. Všetky kanály a zátoky benátskej lagúny už pozná ako svoju dlaň. Sú mu známe aj tie najskrytejšie zákutia v labyrinte rozmanitých vodných uličiek a ciest.

Skupinka turistov postupne nastupovala do pristavených drevených plavidiel. Niekde vo dvojiciach, niekde sa, do všetko znášajúcich gondol, vmestili aj viacpočetné rodiny. Šantiace deti, v letnej horúčave, by najradšej  skočili  rovno do vody. Keď sa ku kamennému mólu priblížil Enrico, so skupinky turistov tam zostala stáť už len jedna záujemkyňa. Sama, samučká.  Mladá blondínka s dlhými rozpustenými  vlasmi. Nemala pri sebe žiadneho partnera. Možno ho nechala sedieť niekde v pizzerii, nech si sám užíva svoje gurmánske orgie. Možno už o neho úplne stratila záujem. Enrico sa pre istotu opýtal, či ešte na niekoho predsa len nečaká. Roztomilá krásavica si významne stiahla na špičku nosa veľké slnečné okuliare, aby mu sebavedome oznámila, že nastúpi na jeho palubu úplne   sama, a že mu to má stačiť. Cena nerozhoduje, len nech sa už konečne vypravia za dobrodružstvom na vlnách benátskej histórie.

Vybrala si miesto na priečelí gondoly, otočené smerom k Enricovi. Sadla si na červené zamatové kreslo, preložila si  nohu cez nohu, čo malo znamenať, že už môžu vyštartovať. Enrico naštartoval neviditeľný motor, oprel sa do dlhého vesla, jedným obratným záberom otočil gondolu do smeru ich výletnej platby. Na Grand Canale postupne prechádzali od jedného architektonického skvostu k druhému. Najskôr to bol Casanov dom, potom budova súdu a mestská radnica. Nakoniec sa stratili v tých najužších uličkách. Stačilo spomaliť, a čas sa úplne zastavil. Pre  mladé zamilované dvojice  miesto ako stvorené na romantické snívanie. Ona sedela pohodlne v zamatovom kresle. Enrico v pozícii skúseného gondoliera stál na opačnej strane. Gondola ho poslúchala na každý, aj na ten najjemnejší, pohyb veslom.

Na čo asi myslí, záhadná neznáma? Nedalo pokoj driečnemu Enricovi. Na dlhej, takmer priesvitnej sukni, sa jej roztopašne usmievali drobné bledomodré kvietky. Tenkú letnú blúzku si nezapla na posledné dva gombíky. S pohľadu odvážlivca, ktorý by jej chcel rozopnúť tie zostávajúce tri, mala rozopnuté nie posledné dva, ale prvé dva gombíky. To je  vlastne jedno, prvé či posledné, Enrico sa  musel predovšetkým venovať služobným povinnostiam. Krásny pohľad na pôvabnú dievčinu mu ale nikto nemohol zakázať, mal z toho príjemný pocit, ktorý v tej chvíli patril len jemu. Chcel sa o nej dozvedieť niečo viac. Veľa toho nenahovorila. Listovala v turistickom sprievodcovi, a to jej stačilo. Enrico ju chcel niečím zaujať, aby si už konečne zložila okuliare a pozrela sa aj smerom na neho, na svojho kormidelníka. Zdalo sa mu, že jeho prítomnosť na gondole, už celú pol hodinu, berie len ako nutnú, neodkladnú záležitosť. To Enrica z profesiálneho i mužského hľadiska trochu hnevalo.

Na chvíľu sa zastavili, aby vedľa nich mohla preplávať gondola opačným smerom. Kolega gondolier svojím zákazníkom spríjemňoval plavbu známou italskou romancou. Pri tom šibalský pomrkával na Enrica, aby mu naznačil, ako veľmi mu závidí jediný, ale o to vzácnejší, poklad , umiestnený v jeho gondole.

Enrico trochu znervóznel. Chcel sa jej opýtať: „Máme pokračovať ďalej?“ Najradšej by bol, keby mu odpovedala : „Ešte chvíľu tu zostaneme.“ To zostaneme by platilo len pre ňu a Enrica. Len on a ona, v tieni schátralého i potuchnutého meštiackeho domu. Chránené pásmo pre prvé nežné prejavy vzájomnej náklonnosti. Prehodila si druhú nohu cez prvú, akoby ju nežnosť nezaujímala. Nevedela čítať Enricove myšlienky. Vôbec by sa za ne nemusel hanbiť. Nie že by občas nemával aj chlipnejšie myšlienky, ale v tom okamihu sa v ňom odohrávalo úplne niečo iné. Krútila sa mu hlava, ale na vine nebol  úpal ani zvýšené percento alkoholu v jeho krvi. Opiť sa dá aj z nadmerného užívania  ženskej krásy. Aby Enrica potrápila ešte viac, z malej ružovej kozmetickej kabelky vytiahla voňavý rúž, aby na svoje ústa privolávala ešte sladšie Enricove predstavy. Básnici by si museli kľaknúť na kolená, ak by im mala poslúžiť ako inšpirácia pre tie  najľúbeznejšie básne. Maliarom by sa v ruke triasol štetec. Aj ten najskúsenejší sochár by si klepol po prste pri pohľade na dokonalosť, ktorá už nemôže byť dokonalejšou v jeho umeleckom stvárnení.

Snívanie však skončilo, len čo Enricovi zosmutneli oči, oprel sa znovu do vesla. Krásna neznáma sa začala sťažovať na dusné teplo. Potrebovala čerstvý vánok, niečo na osvieženie. Ponúkol jej čerstvú limonádu. V príručnej chladničke pamätal na všetko. Podal jej pohár a nalial. Len do polovice (to jej určite stačí) tvárila sa pri tom primerane skromne. Keď Enricovi s úsmevom vrátila prázdny pohár, inštinktívne si na bielej blúzke rozopla ďalší gombík, s úmyslom osviežiť si spotené telo. Opatrne mávala  s voľnými časťami rozopnutej blúzky, tak aby jej to aspoň na chvíľku spôsobilo potrebné osvieženie. Aby to nebolo málo, ešte si pri tom so zošpúlenými ústami fúkala na poodhalené  miesta, kde to najviac potrebovala. Keď už mala toho dosť, vyčítavo sa pozrela na Enrica a znovu si pozapínala, teraz už všetky, gombíky. A práve to nemala urobiť. Vlastne mala. Prepotená blúzka jej bola trochu priúzka.  Krásavica v letnom oblečení  nepočítala so známym efektom mokrého trička. Enrico o tom  vedel niečo viac. Stačí pár kvapiek vody a tenká blúzka dovolí    takmer všetko – najmä  zvedavým znalcom anatómie ženskej krásy. Veď čo je pekné, to je jednoducho pekné, ospravedlňoval v sebe svoje "šmíracké" úmysli.

Po chvíľke Enricovho váhavého  správania,  prepadla ho spásonostná myšlienka. Pri niektorých  manévroch s otáčaním gondoly sa občas pár kvapiek, možno i viac, z riadiaceho vesla, dostane aj do vnútra gondoly, kde sedia prekvapení pasažieri. Čo keby sa to, nešťastnou náhodou, prihodilo aj teraz, v tejto chvíľke? Pokušenie mu nedalo pokoj. Už myslel len na vzrušujúcu príležitosť. Myslel na jej  bielu blúzku v mokrom prevedení. Veď čo je pekné, to prináša len radosť a potešenie. Slušne sa jej ospravedlní. Možno príde o licenciu... Urazená krásavica sa bude na neho sťažovať. Možno príde o členstvo v stavovskom cechu benátskych gondolierov. Má až toľko riskovať? pýtalo si odpoveď jeho bojazlivejšie JA.

Zaujatý očakávaním umeleckého zážitku, si ani neuvedomil, že sa už vlastne blížia do  východiskovej  stanice. Ešte pár záberov, a už budú v cieli. Málo času na to, aby  Enrico ešte stihol nazbierať dostatok odvahy.  Všimol si, že bielu blúzku, na tele spokojnej pasažierky, už  stihlo vysušiť nežičlivé, všade prítomné, slnko.  Chcel sa slušne ospravedlniť, ale nebolo za čo. Nevyšlo mu ani pozvanie na kávu...

Úspešne pristali pri kamennom móle. Bolo treba vystúpiť. Mladá krásavica sa rozhodla, že sa s mladým Enricom rozlúči. Podala mu ruku, pritom si z očí chcela zložiť slnečné okuliare. Urobila to tak nešikovne ako sa len najnešikovnejšie dá. Okuliare jej spadli  rovno do kanála s kalnou vodou. Tam kde nevidieť na dno ani za toho najlepšieho počasia. Jej úsmev v tej chvíli neodkladne zvážnel. Jej prosebný pohľad Enrico nemohol prehliadnuť. Nezostávalo mu nič iné len bez dlhého váhania predviesť svoje plavecké umenie. Skočil do vody. Dvakrát sa ponoril a na tretíkrát vytiahol hľadané okuliare. Okoloidúci návštevníci s nadšeným potleskom odmenili odvážneho gondoliera  a samozrejme aj jeho krásavicu  v bielej blúzke. Dvakrát ho objala - aj pre všade prítomné fotoobjektívy - na pamiatku z Benátok. Neuvedomila  si, že jej obetavý hrdina je celý mokrý, a s ním aj ona, najviac jej biela blúzka. Rýchlo sa otočila, nedopriala Enricovi ani chvíľku na viac. Rozbehla sa dole námestím, nevedno kam. Snažil sa ju sledovať, nechcel ju stratiť z dohľadu, až mu nakoniec celkom zmizla, v dave nespočetných  benátskych turistov.

Enrico sa skúmavo  premeral. Stekala z neho nie príliš čistá voda z prístavného kanála. Jeho mokré pruhované tričko mu malo niečo pripomenúť... On by tú súťaž o Miss mokré tričko určite nevyhral – aspoň si trochu zaplával...

Niekto si ešte všimol, že na  hladine zátoky pláva osamelý slamený klobúk...