Insomnia

niekde dávno v niekde opustenej izbe

Je takmer ráno. Periféria sťa by vytrhnutá z hororovej zápletky, a ja len čakám na svoj bdelý stav a strapatý zovňajšok. Terigavo skláňam zrak na poletujúce kúdolčeky prachu, ktoré vytvárajú umelecké skvosty v popredí slnečnej žiary. Opatrne vložím nohy do zajatia chladnej podlahy, ktorá mi opätovne vracia svoje bezočivé dotyky. Po horúcej noci je to však úľava. Pomaly, nemožne a naďalej ospanlivo vchádzam do kuchyne a varím si horúci čaj. Po minútke počujem jemný pohyb kanvice, ktorá ohriala studenú vodu. Ako silné zacvaknutie zámky do dverí. Pozorne vlievam do šálky vriacu vodu, ktorá môže veľa pomôcť, no i veľa uškodiť. Vždy je lepšie byť na pozore. Čajové vrecúško ľahko tancuje v belasej šálke s nadpisom a značkou Popradská káva. Vtom obláčiku pary vidím Luciu, ktorá sa momentálne podobne ako ja prebúdza, no uvedomuje si, že nemusí už nič robiť preto, aby si uvarila čaj, pretože žltkastá šálka naďalej čaká na linke, celá nedočkavá na jej jemné objatie.

-„Ránko“ ozvem sa popíjajúc sladkastý životobudič.

-„Ahoj. Akosi som vstala zlou nohou“ poškrabala sa za vlasy.

-„Na! To ťa iste prebudí“ zobral som z drevenej linky žltú šálku a opatrne som ju podal Lucii do ochabnutých rúk. Lucia opatrne odpila.

-„Mmmmmmmmmmm, je horúci“ chytila sa za ústa.

-„No, vravel som, že ťa iste prebudí! Ešteže viem, ako ti po piatku vyhovieť. To ťažko ti.“

-„Veď dobréé, dobréé. Ďakujem pravdaže. Ale nateraz mi to podrž, idem si umyť hlavu.“ usmiala sa Lucia a podala mi svoju špecifickú šálku. Predtým než odišla, darovala mi svoju letmú pusu na pery.

-„Bež už a nezabúdaj, dnes treba nakúpiť“ usmial som sa sarkastickým úsmevom.

-„Len sa nesmej, azda si nemyslíš, že tam pôjdem sama. Chystaj sa, dnes si to poriadne odmakáš“ prehovorila Lucia skrývajúc sa za pevné steny kúpeľne. Bolo počuť ako sa mi hrdelne vysmieva, zatiaľ čo som v kuchyni a pripravujem raňajky.

„Heej!“ skríkol som na holé steny. „Miláčik, čo chceš na raňajky?“

„Priprav niečo osviežujúce! Prosím!“ ozvena sa odbila od kúpeľne a  na to sa spustila i voda.

Po krátkom sprchovaní a utieraní vlasov si Lucia prisadal za okrúhly stôl a veselo sa spustila do raňajok, ktoré chutili „sviežo a čerstvo“.

-„No vieš zlatko, mal by si obmedziť mäso a nezdravé jedlá!“ podotkla Lucia skrývajúc salámu do úst. Hnedé vlasy si prevracal zo strany na stranu, pričom si v mysli hmkala svoju obľúbenú pesničku.

-„A ty by si sa mala naučiť, že sa pri jedle nerozpráva“ usmial som sa na krásnu Luciu. Vtom štrng-brng, cupi lupi po podlahe.

-„Aha kto sem prišiel! Že ako si sa vyspinkal?“ Lucia sa zohla a poškrabala jemnú huňatú srsť zlatého retrievera. „Daj mi pusku, no poď Nerko“ trhnutím ruky zavolala, pomaly vyberajúc zo skrinky granule.

-„Daj mu niečo poriadne, veď je to chlap“ prerušil som v nemom rozhovore. Rezko som mu hodil salámu do misky.

„Haf-haf! hŕr haf!“

„Radšej sa choď obliecť, je sobota, obchody zatvárajú na obed!“ postrčila ma Lucia.

„Veď okej, máme času, už idem!“ srkol som si posledné dúšky čaju, zatiaľ čo ho Lucia nechala ležať na osamelej linke.

Vošiel som do spálne, slnko sa načiahlo k mračnám a potom zmizlo. Bol mu určený exitus. Sadol som si na posteľ a prehrával som sa s myšlienky z detstva. Ani som nevedel prečo práve v tú chvíľu. Ako mi mama nosila do postele kakauko a ja som ho bezstarostne vypil. Ako som liezol po strome, alebo ako som sa hrával s Bennym na trávniku. (Bol to pekný pes podobný Nerovi). A v neposlednom rade: „Pohni už!“ kričali deti na mňa, keď som behal pred rozčúleným susedom.

A v tú chvíľu „obliekaj sa už!“ skríkla aj Lucia. Prebral som sa z nostalgie. Obliekol som si sveter a pod ním svetlé tričko a na nohy som si šupol modré rifle.

„Môžeme ísť!“ povedal som Lucií. Sadli sme si do auta a previezli sme sa k supermarketu. Na moje počudovanie tam nebolo veľa ľudí.  Lucia vyberala stručne a pohotovo. Do košíka vhadzovala veci priam umelecky. Všetko ukladala na kôpky, ktoré tvorili miniatúrnu stavebnicu. „Choď si vybrať niečo!“ prihovorila sa mi posmešne pri regáli so sladkosťami. „Nenúť ma byť dieťaťom!“ od hanby som sa uškrnul. „Veď ja ťa nenútim“ z duše sa mi vysmievala Lucia.

Išli sme ďalej a ja som potiahol z regálu pár keksov, lízaniek, a podobných hlúpostí, ktoré podľa Lucii spôsobujú len zubné kazy.  Nemohol som odolať a to Lucia dobre vedela. Jednoducho som na sladké! Pri pokladni som všetko zaplatil a potom som odnášal Luciine umelecké skvosty z košíka do auta.

„A ty si sa ponáhľala! Je jedenásť hodín! Pokojne sme mohli naďalej raňajkovať“ vyčítal som Lucii uponáhľanosť.

Lucia však nič nepovedala. Na chvíľu sa umlčala. Sadli sme si už len do auta a bezducho cestovali po uletenom sídlisku. Vtom so sa znova ponoril do nostalgie. Zobudil som sa do rána plné všakovakých aróm z jedál. Mama mi pripravila omeletu, svieži džús a kakao, ktoré som si vždy popíjal i keď som mal ten pomarančový džús. Potom som sa vybral do kuchyne, kde otec jedol mastnú salámu a podobné nezdravé jedlá. „Zlatko, mal by si obmedziť mäso a nezdravé jedlá!“ poučovala mama otca. „Pri jedle sa nerozpráva!“ odvrkol otec a zľahka sa pousmial, pomaly sa opierajúc k zemi hladkajúc Bennyho. Mama si prisadla a veselo sme raňajkovali, tak ako dnes, tak aj v budúcnosti. Boli sme všetci unavení zo včerajšej svadby. Nemohol som sa dočkať odpočinku a na ďalšiu ilúziu dokonalej ženy Lucie v budúcnosti. Možno sa budeme naďalej podpichovať, no to až keď dospejem.