Neviem, ako dlho som tu zatvorený. Moja mŕtva existencia je čo raz živšia. Tma nado mnou vykonáva pomstu, hoci neviem za čo. Je noc, či deň? Už dávno som stratil pojem o čase. Nevidím, kam píšem, strany obraciam, len keď cítim, že sa perom dotknem chladnej podlahy. Možno prepisujem riadky a možno sa tuha už dávno vypísala. Mám pocit, že ani neviem kto som. Vnímam tmu a zimu. Cítim, ako mi starý prach sadá na tvár. Umieram každou sekundou. Kde som a prečo? Odkedy som uväznený v tejto diere nepočul som žiadne slovo, len šum vody a krik preletujúcich vtákov, ktoré pre mňa predstavujú nedosiahnuteľný svet. Každý deň sa otvoria dvere, tma sa zúži a do cely vystúpi postava. Bez jediného slova predo mňa položí pohár s vodou a chlieb. Len na sekundu započujem ľudský dych a zacítim ľudské teplo, nato sa dvere zatvoria a znovu osamiem.
Dávid sedel v prednej lavici a sledoval ukazovátko, ktoré sa rýchlo pohybovalo po tabuli. Učiteľka si prísnym pohľadom premerala žiakov. Dávid pootočil hlavu a na chvíľu sa pozrel cez okno. Zrazu zacítil bolesť. Ukazovátko mu tlačilo rameno. Bojazlivo zdvihol oči a jeho zrak sa stretol s učiteľkiným. Jej pohľad ho prevŕtaval skrz naskrz.
„Tak, teba nebaví geometria?“
„Ale, ale, prosím...áno!“ srdce mu rýchlo bilo.
„Tak prečo sa obraciaš a nedávaš pozor?“
Železný prút bol studený a spôsoboval mu bolesť v celej ruke.
„Prepáčte, prosím!“ predniesol trasľavým hlasom.
„Viac nech sa to už neopakuje. Nebudem to stále tolerovať. Toto nie je prvýkrát, čo ťa napomínam.“
Prísne oči mu skolili pohľad. Za chvíľu sa však obrátili k tabuli. Miesto, kde pristála železná zbraň, mu medzitým stŕplo a oťaželo. Čeliac bolesti, snažil sa sústrediť sa na tabuľu. Opísal si vzorec a nečakajúc na výsledok, rovnicu vyrátal v predstihu. Jeho výsledok sa ako vždy zhodoval s číslicou, ktorú učiteľka na tabuli trikrát podčiarkla.
„Za domácu úlohu máte cvičenia 3, 4 a 9,“ zakončil hodinu.
Keď sa zvonček rozozvučal, Dávid sa neochotne zodvihol a začal si baliť zošity a knihy do tašky. Žalúdok mal scvrknutý a telo napnuté ako struna.
Z triedy vyšiel posledný. So sklopeným pohľadom kráčal po chodbe. Ošarpané topánky neochotne vykračovali vpred, gumička na ponožkách, ktoré boli zhrnuté čo najnižšie, aby zakryli diery, chôdzou povoľovala. Krátke, niekoľkokrát prešité nohavice mu padali a zožltnutá košeľa mala vyťahané rukávy.
„Dávid, Dávid, kedy si kúpiš novú košeľu?“
Ignoroval poznámku, ktorá prišla zozadu.
„Keby tvoj otec toľko nepil, istotne by si lepšie vyzeral,“ spolužiak pokračoval.
Pri spomienke na otca, Dávidovi stuhla krv v žilách. Tomáš, Dávidov otec ho nenávidel. Synove pocity boli rovnaké. Nenávisť k otcovi v ňom deň čo deň narastala, ale časom sa ju naučil potlačiť. To, že bol terčom otcových útokov mu odpustil, ale nezniesol, ako kruto zaobchádzal s matkou. Miloval svoju matku, Zuzanu, a keď sa prizeral, ako každý deň trpí, nenávisť k otcovi bola o to silnejšia. Matka bola silná a odvážna, no namiesto pohladenia dostávala remeňom. Dávid mal iba dvanásť rokov. Jeho brat, Michal bol o dva roky starší. Ani jeden zo synov si na otca netrúfol.
Zastavil sa pred plotom domu, v ktorom býval. Deň bol jasný, slnko svietilo a vietor voňal jarou. Otcove oplzlé slová sa drali z domu. Dávid otvoril bránu a vošiel do dvora. Pomalým krokom si razil cestu burinou a šliapal po zvädnutých kvetoch. Vystúpil po schodíkoch, siahol na kľučku, ale ruka mu na nej zavisla.
Bol hladný. Rukami skúmal priestor, ale po predošlom jedle na zemi nezostala ani omrvinka. Miska a pohár boli preč. Pokúšal sa vstať, ale bol príliš slabý. Strácal rovnováhu, našťastie sa včas zachytil steny. Ruky sa mu kĺzali po studenom kameni. Priložil ucho k stene a načúval, ale počul len veľmi slabý prúd tečúcej vody. V tej chvíli ho pichlo v hrdle a naprázdno prehltol guču, ktorá sa mu prevalila hlbšie do hrtanu. „Musím piť. Hej, chcem piť!“ Hlas sa mu zasekol v pľúcach a z hrdla sa mu vydral len chrapľavý šepot. Prešiel k dverám a zopakoval výzvu. Slová sa konečne predrali von. Nato započul ťažké kroky. V zámke sa za moment ozvalo rinčanie kľúča. Dvere sa s vrzgotom otvorili a jeho väzniteľ stál pred ním. Nepravidelný dych, ktorý sa mu odrážal od tváre, bol veľmi hlasný. Bez jediného slova sa zohol. Nato sa miestnosťou ozval buchot. Dvere sa zatvorili a po neznámom nebol ani stopy. Väzeň vstúpil na miesto, v ktorom pred chvíľou stál jeho väzniteľ a nasledoval jeho pohyb. Sklonil sa. Na zemi našiel tácku. Prstami nahmatal pohár, potom chlieb a misku, ktorá mu popálila prsty. Zastonal. Jeho nos zacítil neznámu vôňu. Znovu sa priblížil k miske, ale tentoraz bol opatrnejší.
Tomáš sa s nožom v ruke skláňal nad svojou ženou. Dávid sa rozbehol a skočil otcovi na chrbát. Malé ruky zovreli veľké hrdlo. Otec syna odkopol ako psa a znova zaútočil na ženu. Michal sedel v rohu a mlčky sa prizeral. Dávid vstal a začal otca biť po chrbte. Tomáš si ho nevšímal. Zuzana sa triasla ako ranená srnka. Potom sa zahnal, vo vzduchu sa zablysla ostrá čepeľ, ktorá razom pristála v Zuzaninom tele. Dávid sa pustil otcovho chrbta, spadol na zem a v šoku sa pozeral na vytekajúcu krv z tela svojej matky. Vtom sa na otca vyrútil Michal. Tomáš sa s pocitom uspokojenia na neho obrátil a očistil si v ňom špinavý nôž.
„Nemôžem uveriť tomu, čo som vykonal. Nie, Dávid nie!!! Za nič nemôžem!“
Písmák