dnešky

vážim pomalé kroky
vidím sa v každej tvári opadnutých budov
a som zhrozený
hrozne opitý
bez pamäte na tvary vtákov ktoré vykrikujú jar
rojčím šľachami tohto mesta
kĺžem po nich ako po šmýkačkách
a tento obraz
ma vracia 
spať do dôb keď som mal meter
keď bolo leto väčšie a bez dier
keď som sa tmolil v kríkoch a zapaľoval steblá len pre to aby vydýchli
a voda chutila po divných lupeňoch
namodril som sa nebom
skákal 
a vrieskal
bavil sa desom z dievčat
pískal a tíšil psy čelenkami zo štetín
končil uprataný v nakosenej tráve
a keď konečne všetko zmalátnelo farbami
presne ako teraz
musel som von
kopať do hodín
slušne nadávať
a jazdiť
bože ako som vedel jazdiť...

kde sú teda letá kedy som sa nezastavil
utekal a ohýbal kolená presne do uhlov tmavých vŕb
obkľúčil som stromy
ktoré dnes polámali vrtuľníky vietor a mohutné jesene
kde sú letá
a kde sú lúky opľuté posedmi 
kde sú ohne čo voňali po jablkách
kde je íl 
kde je moja červená korytnačka
čo mi ukazovala tie najsilnejšie búrky
kde mám krabicu s chrastami
a prečo už nelisujem čokoľvek 
čo za to stálo
prečo sa už nedržím za ruky s bratom
a prečo neobťahujem oblačnosť
do tabuliek

som nútený byť starší
som stratený v dňoch ktoré musím volať
tým najsmutnejším slovom
volám ich dnes
a tuším
že sa už nikdy nebudem môcť popáliť
o iskru
čo mala búdu
v mojich očiach