Črepiny pre šťastie

Od začiatku som dozrievala neproporčne. Kým sa ostatným ich ženské prednosti ako stožiare vypínali pod tričkami, to moje sa dvíhalo iba so zafúkaním vetra. O to radšej som sa spúšťala na bicykli s čo najstrmších svahov, prúdy vzduchu sa mi opierali o ramená a presviedčali ma, že stačí chcieť a môžem im uletieť. Nikdy sa mi to nepodarilo.
Vedela som, kto bol na vine. Moje telo mi bolo primalé.
Prvý krát som si to všimla v parku. Škvrny svetla prerastali chladivú temnotu zelene a topili sa v hladkých plochách roztrúsených mlák. Skláňala som sa nad jednou z nich, vŕbovým prútikom čerila stojatú hladinu a sledovala svoje deformované obrysy. Aj keď vírenie doznelo, neprestávali sa chvieť. Nedokázala som tie jemné pohyby zachytiť, črtali sa na pozadí jasných kontúr, klzké a nepolapiteľné, nadobudli vlastnú vôľu, ktorej sa odmietli vzdať. Nabrala som si vodu do dlaní a napila sa. Chutila po slivkách rozpučených za súmraku, odležanom včerajšku a fialovom smútku, cícerkom mi stekala po brade, dole šijou, až sa vsiakla do tkaniny na mieste, kde som akosi prirodzene predpokladala, že nosím dušu. Ešte dlho potom, ako sa posledná kvapka vyparila, som na koži cítila jej chladenie. Zvyšky, čo som omieľala na podnebí ma vlažili zvnútra a podnietili moju dušu k nevídanému rozkvetu a činnosti. Každým dňom sa nadúvala a bujnela, zahaľovala sa do nových vrstiev, nakrátko unikla krehkým hraniciam a razila si cestu ku slobode.
Toto nezastaviteľné rozpínanie bolo pôvodcom slabosti, ktorá sa zmocnila môjho tela. Akoby cítilo, že nie je prvoradé, nikdy úplne neprijalo svoju podradnú úlohu ochrannej schránky a kedykoľvek sa mu ponúkla vhodná príležitosť, snažilo sa ma stiahnuť k zemi. Neochota s akou okresávalo svoje detské formy, dosiahla vrchol v deň, keď som nadobro prestala rásť. Jediný pohľad do zrkadla stačil na to, aby som odhalila začiatok predčasného konca svojho fyzického rozkvetu. Absolútnosť záblesku, čo mi vytryskol zo zreničiek, ma presvedčila, že mi nič, okrem tej neznámej, vzmáhajúcej sa sily, nezostáva. Stratila som všetku dôveru, čo ma dovtedy pútala k atribútom vlastného tela, tušila som že sa čoskoro vzoprie a už som sa naň viac nemohla spoľahnúť. Po nociach som sa zvíjala pod perinou, na svitaní mi únava zatvárala krvou podliate oči a jediné, čo ma počas dňa držalo pri vedomí, bola nekonečná energia príštiaca z moje duše.
Moje telo jej bolo primalé, často som mávala pocit, že nechýba veľa a kedykoľvek ho môže roztrhnúť.
Bála som sa. Nielenže som si celý proces vôbec nevedela predstaviť, ale videl už niekto dievča, ktoré sa rozletelo na márne kúsky iba preto, že jej bolo priveľa?
Nevidel. A táto neistota ma ubíjala rovnako ako podnecovala moju ohrdnutú škrupinu k ďalším rebéliám a novej a novej vzbure. Bránila ma z posledných síl ešte dlho potom ako som sama kapitulovala a zriekla sa nádejí na odpor. Dištancovala som sa od toho nerovného zápasu. Striedanie protichodných žiadostí ma vrhalo do stavov podobných záchvatom blúznenia, občas som si priala zmiznúť, niekedy som naozaj, naozaj veľmi chcela, ale nikdy sa mi nepodarilo si uniknúť.
Vyšvihla som sa na bicykel. Strieborné spice sa leskli v zapadajúcom slnku, stúpaním som odhrýzala zo svahu a vypľuté zvyšky rozomieľala pravidelným svišťaním. Vlhké tričko sa mi lepilo na chrbát, dychčala som a tvár mi námahou celá sčervenela. Na vrchole som zastavila, s pravou nohou na pedáli som sa od hlavy až po päty rozhodne chvela a čakala som, kedy znovu chytím dych. Jediným hlbokým nádychom som si naplnila páliace pľúca, odrazila som sa a rútila sa dole.
Kolesami som vírila navrstvený prach a rozmetávala zrniečka štrku, prúdy vzduchu sa mi opierali a ramená a presviedčali ma, že tento krát stačí naozaj iba chcieť. Premerala som si hánky zakliesnené na rúčkach, pod nimi sa beleli kŕčovité kolená, obe strácali jednoznačnú strohosť, ich obrysy obživli, cítila som sa rozostrená. Vtedy som zabrzdila. Palcom som takmer odtrhla stonajúcu páčku a posledné, čo som si pamätala, bolo moje sklonené telo vystrelené vlastnou hybnosťou z kovovej kostry bicykla. 
Konečne sa mi to podarilo. Tento krát som naozaj, naozaj uletela.
Ešte dlho potom na nich vietor striasal drobné črepy porcelánu zo suchých listov stromov.
Dúfam, že to veľmi nebolelo, keď sa im tie ostré čepieľky zarezávali do rôsolu očných bielok.