Malé čierne

V kocke cukru, ktorú som si zabudol hodiť ho kávy, som utopil všetku sladkosť dnešného dňa. Osadenstvo kaviarne som dôverne poznal, stačil mi jediný pohľad, aby ma uistil, že sa nič nezmenilo, všetko zostalo rovnako nezaujímavé a priemerné, rovnako v poriadku. Nielenže sa ma dobre známe okolie vôbec nedotýkalo, svojou všednosťou mi kruto naznačovalo, že ani ja sám nie som nepodobný mase, z ktorej sa tak zúfalo snažím uniknúť.
Už tretí deň som zotrvával v neproduktívnom delíriu nad stohmi riadkov a nepopísaných strán. Tesne predtým ,ako sa mi podarilo klesnúť pod kritickú hranicu bezútešnosti, vstúpila do miestnosti žena. Nebola pekná, jej rysy akoby iba náhodne formovali tvár, voňala ťažkým parfumom a prázdnotou prebdených nocí. Netrpela, videl som, že  už nemá pre koho, ale mne dočasne celkom stačila. Keď sa usmiala, jej kútiky sa zvlnili v rozpakoch tisícok žien, ktoré som nikdy nemohol mať, nechal som ju prisadnúť si, niekoho matku v rozkvete štyridsiatky a pohľadom páral stehy jej malých čiernych šiat. Možno čakala, že ju pozvem na kokteil, zbytočne, peniaze sa míňali a nebudem predsa šetriť iba na sebe. Objednala si dvojité espresso, jej prsty, čo sa pred nervozitou skryli v priestrannej kabelky, sa po chvíli vynorili s balíčkom cigariet. Podal som jej zapaľovač, neodmietla, palcom prebehla po kresadle a jednu si zapálila.(Nemohol som si pomôcť, jej pohyby nepripomínali rozhodnosť mojej matky, doteraz, jemne roztekané, nestratili nič z dievčenskej koketnosti, akoby bola dlho preč a iba teraz sa zobudila alebo vrátila odniekiaľ zďaleka).
...
Správna dáma nečaká. Príde aj sama. Nepotrebuje nikoho, aby jej pripomínal, že ona je tá pravá. Zostáva sebaistou ,aj keď sa jej podlamujú kolená. Je neodolateľná, ale s mierou, ak fajčí, jedine slim. Nepochybuje, vie, že bola  pre úspech stvorená.
...
V trafike slabšie nemali, ale potrebovala som si zapáliť. Už je to dlho. Prsty sa mi ešte stále neodnaučili triasť. Našťastie, on si nič nevšimol.  
...
„Ďakujem.“
Vydýchli sme a v odzbrojujúcej intímnosti sa spoločne rozkašľali pod záclonou dymu kúdoliaceho sa z jej nozdier.
„Môžem?“ Načiahol som sa k otvorenej krabičke cigariet, kývla hlavou, tesne potom ako sa na chvíľu zháčila.
„Budem sa tváriť, že nie si príliš mladý, aj keď viem, že by som nemala.“
Šálku zdobil odtlačok jej krvavého rúžu, starostlivo ho zotrela obrúskom, určite sa za tú neprípustnú, neadekvátnu ohnivosť hanbila, chcel som ju presvedčiť, že nemá za čo, ale nezmohol som sa na nič. Miesto odpovede som sa prisunul bližšie k nej.
...
Zrelosť zostáva jej najsilnejšou zbraňou. Neľutuje pribúdajúce roky ani odchádzajúcu mladosť, čas jej sám nahráva tromfy do kariet, naučila sa, že vek nič neznamená.
Nie pre ňu. Stojí nad ním a mimo neho, je predsa skúsená.
...
Ľutovala som pochabosť, s akou som obkreslila najvýraznejšou červeňou kontúry svojich pier, ktoré sa ostro rysovali voči belobe reštauračného porcelánu. Snažila som sa ich zmyť, ale tento raz mu nič neuniklo. Odhalil ma. Uvedomil si, aká som zmätená.
...
Neodtiahla sa. Váhal som, či nezájdem priďaleko, keď si s nevinnou prirodzenosťou položím ruky na jej ramená. Natiahol som sa v smere je sklonenej šije, ale práve v momente najhmatateľnejšej blízkosti si kýchla a môj čin zostal iba v medziach predstáv a snov.  
„ Na zdravie.“
Ticho, no zreteľne poďakovala. Čakal som na dodatok, náznak, jemný, o to presvedčivejší podtext jej slov, ale žiaden som nenašiel.
Ťažkosť jej parfumu sa mi čoraz hlbšie zarývala do nosa. Prerástla ma, viac som ich nedokázal od seba oddeliť.
...
Jeho pozornosť ma desila, odkrývala ma v najprirodzenejšej nahote a neistote. Rozhodla som sa odísť, zamávala som čašníkovi peňaženkou, v naučenom, strohom geste : chcem zaplatiť, som skryla krehkosť svojich pocitov, pripadal som si silná, nezávislá a vzdialená.
...
Stačí jediný úsmev, aby presvedčila všetkých naokolo. Môže si vyberať. S distingvovaným šarmom sa neštíti odmietnuť. Nemiestne návrhy ani pozvanie. Odchádza zásadne prvá, ku dverám ju sprevádzajú zasnené pohľady a slabnúce pískanie. Vie o nich, ale zostáva chladná, svojho čara si je dávno vedomá.
...
Nasypala presne odpočítané mince do nastavenej dlane čašníka, jej prítomnosť aj nevyslovená veta na rozlúčku zhltlo šero dverí.
Odišla. Zostala iba dusivá vôňa parfumu, čo postupne vyprchala spolu s ňou.
Vyšiel som na ulicu.
„Zabudli ste si kabelku.“
Nedokázal som vymyslieť lepší dôvod, ktorý by ju prinútil, aby sa vrátila. Otočila sa, kožený remienok tašky sa jej jednoznačne hompáľal na pleci, napriek tomu zastavila, možno nerozumela, alebo sa bála, že niečo stratila.
Rozbehol som sa k nej.
...
Vykročila som do šera, pohltilo ma hučanie mesta a moje kroky postupne vrastali do ulice, nerada by som sa vracala, ale nemohla som si pomôcť, nezniesla som pocit, že som čokoľvek stratila.
...
Moje prsty splynuli s hebkosťou jej ramena.
„Vypadli Vám cigarety.“
Strhla sa a načiahla ku mne roztvorenú kabelku. Dúfal som, že povie aspoň niečo (ak nie trochu viac), ale prúd slov, ktorým som sa vyzbrojil pred jej mlčanlivosťou, mi vyschol na perách.
....
Stál za mnou a podával mi krabičku cigariet. Pokojne si ich mohol nechať, aj tak sa mi zdali prisilné, ale aspoň mi ušetril cestu späť. Ako sa poznám, zbytočne by som prehnala.
...
Táto delikátna pečať tvorí esenciu jej pohybov a s neodolateľnou silou ťahá všetkých a všetko k nej. Jej nákazlivá moc ju znemožňuje komukoľvek prehliadnuť. Pravú dáme nedokáže nikto odmietnuť.
...
„ Ďakujem. Prepáčte, rada by som zostala, ale akurát včera som pochovala manžela.“
Otočila sa a odišla, spolu s ťažkou vôňou prebdených nocí a zhmotneného utrpenia, jediné, čo mi nechala bola nitka z jej malých čiernych šiat, potiahol som ju a predstavoval si, že ju nestrácam ,ale priťahujem sa stále bližšie a bližšie k nej.