muška

A možno máš naozaj presnú mušku, no sklamalo ťa svetlo; to klame predovšetkým vodu, zvlnenú, mŕtvu a hlbokú vodu, roztiahutú ako úzku blanu. Pod ňou hĺbky. Nekonečné, prebehne ti hlavou, ale vôbec to nevieš s istotou. Spomenieš si na prechádzku lesom od jazera; vedľa teba kráčal chlapec, ktorého si sotva spoznal, možno ste sa ešte ani nepredstavili, a pozerá ti na tvoje tučné chlapčenské prsia, na čudne sfarbenú pokrčenú bradavku so zvráskaveným povrchom, stvrdnutú od studeného vetra. Je to čudné, povie ti, a vzápätí sa spýta, či sa jej môže dotknúť. Privolíš. Prst priloží len na zlomok sekundy. So znechutením ho odtiahne. Ble, precedí pomedzi zuby. Ty sa len rozpačito usmeješ a pokrčíš ramenami. Kráčate ďalej, hlina lezúca medzi prsty, vzdialený zvuk motorky, hmyz.

Nič si z toho nerob. Pušku si rozmlátil zbytočne, dobre si to uvedomuješ, mrzí ťa to ešte viac, keď si vo vrecku nahmatáš zo štyri zvyšné náboje. Utiekol len o chlp, no následky, tie môžu byť oveľa hrubšie. Budeš musieť utiecť. Možno sa vráti. Ty sa však báť nemusíš. Máš svoju vernú muchu, veľkú ako melón, bzučí v diaľke nad tebou, vytrvalo bzučí a dohliada na to, aby ťa nespálil mesiac, aby na teba nepadli zblúdené vrtuľníky, všetkých odoženie svojou bizarnou slizkosťou, rovnako ako tvoja detská bradavka. Ďalej sú už len vysušené jazerá a mŕtvoly rýb. Strašne smrdia. Napína ťa. Zdvíhaš si šušťákovú bundu k nosu.

Myslíš na domov, ktorý nikdy nebol. Myslíš na falické útesy, o ktoré sa triešti pena, na húfy šťavnatých lososov čakajúcich na tvoju sieť. Malý drevený dom, krb. Na okennej rímse v malej kuchynke fľaštičky s koreninami, pod stolom driemajúce zviera. Štyri obrazy na stenách si už od pohľadu rozumejú. Prsky farby na seba civia v až príliš prísnej symetrii, za toto by ťa zdrbal každý dizajnér, tebe to je však celkom fuk. Si lososom.

Zo spomienok ťa vyruší bzučanie tvojej muchy. Pripomenie ti, prečo si tu, pripomenie ti, že už sa nemôžeš oddať ďalšej strele. Chytíš sa za jej chlpaté nohy a ona ťa unáša cez kovovú oblohu, mraky, upokojujúco bzučí a tebe ostáva už len zaspať. Zdola sa v nepresvedčivom mesačnom svite zaleskne telo rozbitej pušky. Bohvie, či sa odlesku dá veriť; svetlo totiž klame, notoricky klame. A ty nevieš, čo si počať.