Veľké dobrodružstvo 2

2. časť

Vytrašený Šimon hľadel na kostru ležiacu v malej okrúhlej miestnosti. Podľa vzhladu mohla byť pár rokov stará. Bola skrčená do netradičnej polohy. Kosti mala neporušené, ešte vcelku pospájané. Všade okolo bolo plno pavučín a prachu. Šimon najprv váhal, no dobrodružstvo preskúmať miestnosť ho lákalo vojsť dnu. Kostru veľkým oblúkom obyšiel a pekne si na ňu svietil baterkou, aby sa náhodou neprebrala. Veľký čitateľ komiksov si ju vedel živo predstaviť, ako stojí a cvaká zubami. Opatrne prešiel za kostru. Všade svietil baterkou, prešiel každý kút, ale márne. Nič okrem nehybne ležiacej kostry sa v miestnosti nenachádzalo. Napadlo ho ešte jedno miesto, kam sa pozrieť. Zdvihol baterku hore a hneď nato aj hlavu, aby sa pozrel, či tam nie je nejaký otvor. Bohužial, aj strop tam končil. Z miestnosti nebolo inej cesty von. Po úplnom preskúmaní, prekonal strach z príšer a temnej tmy a konečne začal trocha premýšľať. Čo tu robil človek, ako sa sem dostal? Niekto ho tu musel zatvoriť, ale kto? Čo vlastne stálo na mieste, kde teraz stojí náš dom? Na otázky v hlave nenachádzal nijaké logické vysvetlenie. Napadali ho všeliaké vojenské pevnosti, alebo úkryty, alebo len obyčajný sklad, v ktorom sa niekto nechtiac zabuchol.

 Sklamaný z konca dobrodružstva sa opäť dostal k tej istej otázke ako ráno. Kde je babička? Musí tu byť, ináč by neboli otvorené malé dvierka v pivnici. Rozhodol sa, že sa vráti tou istou trasou akou došiel a ešte raz sa pozorne popozerá po stratenej babičke. Tentokrát už nebojácne prechádzal priamo cez kostru, až kým mu niečo lesklé pod svetlom baterky neudrelo do očí. Zohol sa po malú kovovú vecičku, prižmúril oči a poriadne sa na ňu zapozeral. Bol to veľký strieborný kľúč. Ležal priamo pod zaprášenou rukou kostry. Zrejme to bola jediná vec, čo mal mŕtvy pri sebe. Šimon sa vydal cestou naspäť a pritom si prezeral strieborný kľúč, ktorý určite niekam pasoval. Veľké železné dvere nechal otvorené a svetlo pomaly opúšťalo celú miestnosť, aj ležiacu kostru. Prešmykol sa pomedzi malý otvor a škrkot v bruchu sprevádzaný hladom mu zase pripomenul, že niečo mu chýba, teda aspoň niekto, kto by mu navaril. Keď vychádzal hore schodmi z pivnice, zhasol blikajúce pivničné svetlo aj baterku. Doma vládlo mŕtve ticho. Bolo jasné, že babička je stále nezvestná. Sadol si v kuchyni sa stoličku a čakal na zázrak. Mohla byť jedna hodina poobede a malý Šimon mal neskutočný hlad. Len v pamäti sa mu vynárali smažené a vyprážané pochúťky od babky. Hladomor sa snažil prekryť rozmýšľaním nad veľkým strieborným kľúčom, ale nič ho nenapadalo, takže hlad zvíťazil.

Každou ubehnutou hodinou strácal trpezlivosť a nádej, že sa babička ešte niekedy ukáže. Vonku sa zmrákalo a pomaly zaťahujúcu oblohu sprevádzal čoraz silnejší vietor narážajúci do plastových skiel rodinného domu. Šimon už nemohol ďalej čakať. Rozbehol sa z kuchyne do vchodovej chodby, rýchlo našuchol tmavo modrú šušťákovú bundu, otvoril dvere a vzápätí ho prefackal ostrý vietor. Nielen ostrý, ale aj chladný. Zapol sa a vybehol von. „Babí! Babičká! Prosím, vráť sa! Sľubujem, že už budem dobrý a budem poslúchať na prvé slovo! Ja sa bojím!“ Na Šimonkove srdcervúce výkriky mu odpovedal iba fučiaci vietor. Stál tam sám. Už ďalej nezvládal potlačovať emócie a slzičky mu stekali po lícach. Roztrasený sklamaním sa vrátil do domu a zabuchol dvere, akoby sa pretláčal s vetrom. Namieril si to rovno do kuchyne, otvoril špajzu a vytiahol chrumky, ktoré mal dovolené, iba keď babička povolila. Keď už nie smútok, tak aspoň hlad zahasil. Oblečený vyšiel hore schodmi a ľahol si na posteľ. Z celého srdca si prial vedieť, kde je jeho babička a či je vôbec v poriadku. Jeho vrúcne prosebné myšlienky vyrušil hukot motora, ktorý bol dobre počuť aj v zavíjajúcom vetre. Rýchlo zliezol z postele, rozbehol sa schodmi dolu dúfajúc, že sa vo dverách sa zjaví milovaná babka. Nestalo sa tak. Niekto klopal na dvere a babička by rozhodne neklopala. Ona má kľúče. Možno si ich zabudla a preto klope. Neváhal a ako blesk sa rozbehol k dverám, keď zrazu tesne pred nimi zabrzdil gumou z tenisiek. Postavil sa na špičky, pozrel jedným očkom cez kukátko a zbadal neznámu tetu v čiernom saku, ako zápasí s vetrom o dáždnik. Sklamanie okamžite vystriedalo tisíc otázok, kto to je a čo tu vlastne robí. Možno je to priateľka babičky a možno mi chce ublížiť. Otvorím, alebo nie? Váhal....