Mat

Mat

Bol to v prvom rade človek. A prečo bol človek? Pretože bol veľmi ľudský a absolútne prirodzený, ale nebol v žiadnom prípade obyčajný. Mal neskutočný dar. Vedel kombinovať písmená tak, že keď dopísal za dielom poslednú bodku, z papiera sa stalo zlato. Prečo zatiaľ nikdy nič nepublikoval? Prečo jediné, čo píše, sú oznamy o počasí? To nikto nevedel, ale všetci vedeli, že miluje počasie. Miluje dážď. Prózu písal len ako hobby. Fascinovali ho totiž ľudia, a keď mal ľudí nepotreboval múzu.
Meno tohto prozaika nebolo podstatné, preto sa volal Adam. Na nose nosieval stále, okrem noci čierne okuliare a vlastnil biely MacBook. Logo nakusnutého jablka sa rozžiarilo, zaznel monotónny zvuk. Word začal skákať, prsty začali s tvorbou tajného zlata.

Prechádzal sa parkom. Listy v zlato-hnedom kontraste sa pomaly kĺzali vzduchom k zemi. Bolo ticho, park bol prázdny. Sobotňajší vánok sa pohrával s tmavým šálom. Čierny kabát v elegantnom pánskom strihu sa niesol s rukávmi vo vačkoch pomaly za nosom. Adamova duša začínala trpieť. Bol štyri minúty sám, no park bol stále prázdny. Začalo jemne poprchať. O tomto počasí by vedel písať strofy a strofy poézie. Pri tomto počasí zabúdal na samotu. Unášal sa vyšliapaným chodníčkom. Dnes zašiel v parku do takých miest, o ktorých by sa mu ani nezdalo. A predsa tam boli, a čakali na moment kedy ich objaví. Možno ho až tak neoslovia. Možno ich nespomenie v svojich slovách ani raz za svoj život, no stačil ten fakt, že sa na nich nachádzal, že tam bol. Existoval, hoci aj sekundy. Rameno, cez ktoré sa tiahol nenápadný mostík. Vŕba, ktorej listy jemne hladili pokojnú vodu. Len občas v nej bolo vidno dopadnúť kvapky. Na plytkom dne sa lenivo vyvaľovali kapry a flegmaticky otvárali ústa a zase zatvárali. Chodník pokračoval. Adam vlastne ani nevedel, či niekedy končí. No park bol ľudoprázdny. Jediné, čo Adamovi robilo spoločnosť boli stromy, ktoré šepotali. 
Náhody zostavovali históriu po celý ten čas doteraz, tak prečo by nemohla náhoda prísť aj do tohto dňa? Adam zakopol o konár a bolestivo padol na rebrá. Jedno sa mu zlomilo.
„Ste v poriadku?“ Pýtal sa ženský hlas. Adam zdvihol pohľad a videl, ako mu ženská ruka podáva pomoc. Prijal, postavil sa a oprášil od listov. Na bolesť zabudol. Konečne nebol sám.
„Som. To je mi prioritou,“ pousmial sa „ste tu sama?“
„Ja som nikdy nebola tu a ani samou,“ žmurkla „sme?“
„Existujeme. Myslím,“ nedokončil
„teda ste.“ dokončila.
„Nebyť,“ (toho konáru, nespadol by som) nedopovedal
„či byť?“ Dopovedala. Oči sa mu leskli slzami, úsmev sa mu krivil asi tak, ako sa mu točila hlava a vírili myšlienkové toky. Odpoveď na otázku pestoval v hlave pilne. Skoro ako pleseň. No napokon z neho vypadlo.
„Veríte?“ V hlas mal zmätenú farbu, asi takú, ako keby ste zmiešali všetky základné farby dohromady a ešte raz. Adam sa zadíval pod seba a videl že to, o čo sa potkol nebol konár, ale had. Veľký, hrubý a dlhý had, ktorý pokojne syčal. Adama síce bolelo rebro, no až teraz si všimol, že slečna je celkom nahá. 
„Nie je vám zima?“ Pýtal sa.
„Priveľa sa pýtate. A verím.“ Usmiala sa. Zo stromu zrazu čosi padlo do trávy. Obaja k tomu miestu podišli. Bolo to jablko. Tak zelené a tak žlté, až sa lesklo na zlato. Slečna ho nahá zodvihla a odhryzla si z neho bez akéhokoľvek rozmyslenia. Adam mal pocit, že sa mu to sníva.
„Voláte sa Eva?“ Pýtal sa.
„Daj si aj ty!“ Núkala mu. Adam mal pocit, že sa mu sníva. Odhryzol si. Chutilo to neopísateľne. Asi ako celý jeho život do teraz. Uvedomil si každú vec, nad ktorou sa kedy pozastavil. Dostal odpoveď na každú otázku, čo si položil, a uvedomil si, že táto slečna, aj keď ju pozná sotva dve minúty, je neskutočne dokonalá a krásna. A pre neho vlastne jediná žena vôbec. Ani si neuvedomil ako a už behali spolu nahí po lúke parku. Všetko sa udialo tak rýchlo a svet sa zastavil, až keď splynuli. Adam sa pred týmto milovaním veľa krát miloval. Ale nijaké milovanie nebolo doteraz tým pravým. Pripomínala mu síce klasické porno „Ó Bože, ó Bože!“, ale ani to ho nevyviedlo z... onedlho sa poprchanie zmenilo na dážď, dážď na lejak a z lejaku sa hromami prebila mocná búrka. Takú mocnú búrku ešte nezažil. Ponáhľali sa preč z parku, všade boli totiž stromy. Najbližší východ bol prechod do cintorínu. Až keď vybehli z parku ruka v ruke, lejak sa zastavil.
„Milujem ťa, aj keď neviem ako sa voláš.“ 
„Eva.“

Onedlho zistili, že na cintoríne nie sú sami. Boli tu aj dvaja postarší páni, ktorí na rybárskych stoličkách sedeli oproti sebe a oddeľoval ich hrob.
„Si na ťahu starec.“ Ozval sa jeden.
„Drž hubu Ábel, stará by nemala radosť!“ Potiahol vežou na D5 takmer okamžite.
Adam a Eva podišli bližšie a v objatí sa so zaujatím zahľadeli na partiu, ktorá sa odohrávala na hrobe. Na náhrobku stálo len jedno slovo Láska. Ozývali sa len zvuky, ako narážali figúrky na hrob a občasné urážky tých dvoch husto zarastených pánov. Vyzeralo to, že táto partia sa bude odohrávať do nekonečna. Adam sa zadíval sústredenejšie a všimol si, že ten, ktorého meno ešte nebolo vyslovené pohybuje vežou z D5 na D2 a ten, čo sa volal Ábel, hral kráľovnou z E8 na E5.
„Kedy zahrajú strelcom?“ Pýtal sa Ábel a pozrel sa prvý krát na Adama a Evu, akoby to bolo samozrejmé že tam sú. 
„Drž hubu!“ Ten druhý zrazu vstal a podal ruku Ábelovi.
„Pat!“ Obaja v rýchlosti zbalili šachovnicu, rybárske stoličky a presunuli sa na iný hrob, na ktorom náhrobku bolo vytesané slovo Vierovyznanie. Rozložili figúrky a zrazu sa spustila mohutná búrka. Hráči šachu tentokrát hrali postojačky a kričali. „Pešiak na D4...“ Takto to pokračovalo. Do každej figúrky, ktorou sa ťahalo vždy udrel blesk. A hrom zaznel okamžite. Zrazu Ábel vstal, podal druhému ruku.
„Mat!“

Adam uložil dokument vo worde, hodil do seba zvyšok červeného vína z pohárika a šiel napísať aké má byť zajtra počasie. Malo pršať. Tešil sa.