Evolúcia egoizmu

 

Stratili sme oči vyplašenej srnky.

Naučili sme sa nebáť

hádzať kameňom, viac nedojíma

stratené mláďa a polámané krídla.

Mosty k milovaným brehom sú spálené.

 

Proti citovej infekcii si púšťame žilou.

Srdcia sú do riek odhodené kamene.

Lietame len virtuálne,

bez dotyku s hmotou – organizmom.

Naše bytie je interaktívne väznené.

 

Evolúcia egoizmu.

Ideme proti sebe

v nádeji, že sa ochránime

pred väčším zlom za oponou,

pred nástrahami cesty v hmle,

pred útokom našich citov,

už sme sa zaočkovali v zrkadle.

 

Hrabeme, už nie opadaný potlesk jesene.

Hrabeme prachy za každé naše verejné činenie.

Investujeme do seba, pre budúcnosť.

Budúcnosť ktorá nikdy dostatočne nebude.

 

A stúpame, stúpame na cene,

na trhu s nehnuteľnosťami,

ako terminované účty, či cenné papiere?

Krátkozraké, prázdne – nominálne riešenie.

Vo svete ľudskej džungle,

vylúčili sme strach zo svojej DNA

s opovrhnutím, vrhajúc sa vyhrať každý zápas

s výšivkou samovraha.

A len sa bojíme, že sa budeme báť.

Zvykli sme si všade sa ponáhľať.

 

Neveríme ľuďom a sľubujeme slová.

Túžime po dôvere toho,

komu nedokážeme dôverovať.

 

 

---