Šach mat/1.časť

      Do hostinca ma priviedol slávny chýr o dvojpercentnom zázvorom pive. Na tento sladko horkastý energetický nápoj, ktorý vraj prebudí aj mŕtveho, som dostal tip od trpaslíka, Romera. Po štrnástich glgoch narástol o desať centimetrov. Kým nápoj dopil, stal sa najvyšším a najmocnejším tvorom v osade. Práve preto som sa rozhodol svoje našetrené peniaze, presne štyri groše, investovať do tohto zázračného piva.

      Zaparkoval som koňa pred hostincom. Zvnútra zaznieval krik podobný extáze a agónii, čo bola dosť čudná kombinácia. Do stromov pred hostincom ďobali ďatle v dvojdobovom takte. Okamžite mi napadlo slovo: „pivo“. Všetko nasvedčovalo tomu, že cieľ mojej cesty je posvätný a nanajvýš správny. Nadšený som vošiel dovnútra. Dvere sa za mnou zabuchli so silným rachotom až spôsobili prievan. Sviečky na okolitých stoloch zhasli a vospolok spolu so mnou sa ocitol v tme, aká zaceľovala noc vonku. V absolútnom tichu ku mne doliehali všetky nadávky, čo v osemnástom storočí existovali. Po tom, čo sa rozvidnelo som sa ocitol v panoptiku. Chlap s dvoma bradami ma prebodol vražedným pohľadom. Môj zrak pozvoľna dopadol na ženu s obnaženými troma prsiami. V tom momentne som nevedel, ktoré je ľavé a ktoré pravé. Trvalo mi presne dve minúty, kým sa mi vrátilo vedomie. Moje oči ďalej mapovali priestor, do ktorého mi vychválené pivo vôbec nesedelo. Vykročil som ku jedinému voľnému stolu pri výčape. Cestou tam som si vyslúžil sedemdesiatosem nadávok, vlažný obsah poloprázdneho pohára, čo ukončil svoju púť na mojich šatách, päť pľuvancov a osemnásť zaklínadiel, z ktorých sa našťastie ani jedno nesplnilo. Vo svojej pôvodnej podobe som klesol na stoličku a čakal na obsluhu. Všetky pohľady sa upierali na mňa, skysnutého starého mládenca. Chýbal mi už len pes a herbár. Ešte že ma vonku čakal kôň, nič proti zoofilom.

- Zázvorové pivo. Malé, - obrátil som sa na výčapníka, keď ma čakanie omrzelo. – Prineste mi ho ku stolu.

V hostinci sa zdvihla hladina eufórie na maximum. Obludy krivili svoje tváre snažiac sa napodobiť smiech. Otočil som sa, lebo ma nebavilo zízať ostatným na zuby. Oprel som sa o stôl, ktorý mal bohužiaľ iba tri nohy, čo zožalo u divákov veľký úspech. Preklínal som trpaslíka, a obra v jednej osobe, že ma pred hostincom a jeho nástrahami nevaroval. Keď sa stôl vrátil do predošlej aspoň ako tak statickej polohy, frajersky som si prekrížil nohy, čo vyvolalo ešte väčší výsmech. Čakajúc na svoju zázvorovú odmenu, pivo pre udatných rytierov, ako stálo na nápojovom lístku, som sa zapotil. V hostinci nebolo zatiaľ ani chýru ani slychu po klimatizácii. Musel som sa uspokojiť s vlažným vzduchom, ktorý vanul z okna. Za ním sa vo výške črtal akýsi hrad. Do týchto končín som zavítal prvýkrát a preto mi bol zámok neznámy.

- Pivo pre cudzinca, - výčapník predo mňa položil môj vytúžený drink. Stôl sa náhle roztancoval. Aby neprišla ani jedna kvapka piva nazmar, vrhol som sa po pohári.

- Tri groše, - zakrochkal.

- Iba tri?  

-  A jeden groš pre mňa, - ukázal, aký je štrbavý.  

Celý môj majetok skončil na stole. Ten sa opäť rozhojdal. Automaticky som chytil pohár. Pena na pive akosi prirýchlo stúpala, priam z neho kypela a schovala výčapníka. Pripisoval som to smädu, ktorý si so mnou pravdepodobne zahrával. Výčapník a prasiatko v jednej osobe sa čoskoro objavili a peniaze zo stola zmizli.

- Počkajte! – zastavil som výčapníka pri odchode. – Čo je to tam za hrad?

Obrátil som sa ku oknu, ale zámok som nikde nevidel.

- Miznúci zámok, - povedal trochu znepokojene.

V krčme razom zastal čas. Nik sa nehýbal, ani čoby sa všetci premenili na sochy. Na ich tvárach zamrzol strach.

- Miznúci zámok?  - zopakoval som konšternovane.

- Raz je, raz nie je, - vysvetlil s pokrčením pliec.

- A kto o tom rozhoduje?

Výčapník na mňa pozeral ako na idiota.

– Čo je to za zázrak? – opravil som sa.

- Už dlho je pod nadvládou Mormorov.

Hostinec zastonal. Žena s troma prsiami sa prežehnala, až sa jej všetky prsia premiešali. Opäť som nevedel, ktoré je na akej strane. Čo najrýchlejšie som odvrátil zrak.

- Vladár, Ovädár hrá s Mormorom tretím o hrad šach,

- pokračoval výčapník.

- O vlastný hrad?

- Presne tak. Nemá na výber. Počul som, že čaká na odvážlivca, ktorý by ho vyslobodil, - dodal len tak.

- Mormor?

- Nie, Ovädár. Povráva sa, že odvážlivec za odmenu dostane polku panstva...

- Kto by mal záujem o zámok, čo raz je, potom zas nie.

- Truhlicu zlata a jeho sestru, – dopovedal.

- Sestru? – razom som ožil.

- Athénu.

- Aj tá raz je, raz nie je?

Pokrútil hlavou.

- Aká je to žaba?

- Čo prosím? – výčapník otvoril oči dokorán.

- Aká je Anténa?

- Athéna, - opravil ma. – Mladá a krásna, - zapriadol.

Jeho oči sa pritom rozožali ako lampáše. Rukami naznačil ženské prednosti aj zadné partie, veľkosť a napokon materiál. Musel som priznať, že zatiaľ to nevyzeralo zle.

- Má dlhé vlasy, - zavlnil rukami vo vzduchu.

Vyzeral ako debil, ale aj napriek tomu sa mi v ústach hromadili sliny. Na svoju ťažkú váhu, predpokladám, že vážil asi tak stodvadsať kilogramov, pohyboval prekvapivo ladne. Odtancoval nazad a ja som si predstavil Anténu. Prešla mnou taká silná energia, a to som dnes videl ženu s troma prsiami a doposiaľ neokúsil chmeľovú medicínu, že som mal chuť okamžite vyraziť, ale najprv sa napijem piva. Zodvihol som teda pohár k ústam a nasával zázvorovú vôňu. Prišla mi obyčajná. Môj jazyk okúsil hodvábnu penu, ktorá počas nášho rozhovoru nespadla. Teplota piva mi síce nevyhovovala, ale smäd bol nateraz kráľom, a navyše potreboval som v sebe uhasiť oheň, ktorý vo mne zapálila predstava Ovädárovej sestry. Nemal som pre jej záchranu chuť tasiť svoj meč, na to som bol príliš pohodlný, ale možno existuje iný spôsob. Čo ak niečo z toho, čo povedal výčapník je skutočne pravda a ja dostanem zlato? Napil som sa. Miestnosť sa so mnou zatriasla a nato sa zatočila. Strecha sa nadvihla a nad ňou zažiarilo tridsaťosem hviezd. Potom sa všetko vrátilo do prvotného stavu. Cuckajúc pivo som premýšľal nad ľahkým plánom A a ešte ľahším plánom B. Kopol som do seba zvyšok piva a nápad uzrel svetlo sveta. Postavil som sa a zistil, že meriam najmenej o pol metra. Stolička a stôl sa prevrhli a za potlesku som opustil obludárium. Vonku som sa presvedčil, že hrad bol skrytý kdesi hlboko v noci. Do bodky. Netopier sa spustil zo stromu  strmhlav dolu a so silným piskotom narazil do zeme. Premkol ma strach. Netopiere padajú na zem, panoptikum v hostinci, hrad sa objaví, potom sa stratí, bolo toho na mňa veľa, ale len, čo sa zámok objavil, vyštartoval som. Predstavujúc si Aténu, /s jej menom budem mať asi navždy problém/, mi padajúce netopiere, hovoriaci kôň, ani zavýjajúce vlkovlaky neprekážali. Moja myseľ bola plne zamestnaná intonáciou Aténinho hlasu, jej telom a emočnou stabilitou. Začal som si dokonca pískať svadobný pochod. To pivo robilo zázraky, pokrútil som neveriacky hlavou. Mesiac mi svietil na cestu, ani čo by ma v mojom zámere podporoval, čo sa vôbec nedalo povedať o upíroch, bosorkách a inej hávede schovávajúcej sa všade naokolo.

- Kam ideš maličký? – predo mnou sa vznášala metla, ktorá mi dokonca položila otázku. Asi som halucinoval.

- Na hrad, - odpovedal som, keď som sa spamätal. Vzápätí mi došlo, že som odpovedal neviditeľnej strige.

- Ale tam sú Mormori! - zaškriekala a odrazu sa metla stratila. 

- Naozaj sú takí nebezpeční? - nik mi však neodpovedal.

      Trpaslíci, a iné kreatúry sa blížili ku mne, aby si z čo najbližšej vzdialenosti obzreli blbca, ktorý sa dobrovoľne ide pasovať s kriminálnikmi storočia. Ešteže nemali kamery. Určite by ma niekto uploadoval na youtube.

---