Ú-let so Schwarzenbergom

„Ale prestaň revať, lebo ti jednu struhnem, aby si mala prečo!“ povedala mi mama, keď sme prechádzali nákupným centrom a ja som plakala za futbalovou loptou vo výklade. Mala som päť rokov. A otec mi ju potom aj tak kúpil, lebo nemal rád detský plač. Vlastne plač všeobecne. Preto mňa aj sestru veľmi rozmaznal. Dostali sme všetko, na čo sme si spomenuli a pre istotu ešte aj niečo navyše, keby sme sa rozhodli plakať, aby to nebolo tak skoro. Tak som si vtedy povedala, že už nikdy pre nič plakať nebudem.

Moja sestra je odo mňa o dva roky mladšia a o dvadsať centimetrov vyššia. Volá sa Žofa a je herečkou v známom slovenskom seriáli. Každý ju má rád, lebo nikto nevie, ako sa do toho seriálu dostala. Pravda je taká, že opitá spievala na ulici a stretol ju jeden nemenej známy slovenský režisér, ktorý sa s ňou v tú noc aj vyspal. A tak si naštartovala kariéru. Stále tvrdí, že vďaka tomu, že vie dokonale uviazať uzol na kravate mužského ega.

Pracujem v tej televízii, kde moja sestra. Som vizážistka a opravujem na nej a iných herečkách, čo sa pánu Bohu nepodarilo. Žofe, napríklad, musím zvýrazňovať hornú peru, lebo ju má veľmi úzku. Ja mám pery plné. Ale zas neviažem kravaty...

„Hanka, leskne sa mi, prepudruj ho!“ povedal režisér a ukázal na jedného z najznámejších bratislavských narkomanov. Prikývla som a vbehla na scénu so štetcom a púdrom.
„Zakloň hlavu,“ vyvažovala som mu farbu krku s farbou tváre a on sa usmieval.
„Príjemne to šteklí,“ žmurkol.
Mal doma ženu a dve deti, tak som si obvod jeho krku na prípadný svadobný motýlik nezmerala a odišla som do zákulisia ďalej robiť svoju prácu.

Keď som po úmornom dni prišla domov a vyzula si tenisky, zavetrila som skvelú vôňu Alanovho chilli.
„Niekto tu varil,“ nadýchla som sa zhlboka a vošla do obývačky. Za našim konferenčným stolíkom sedeli traja jeho kolegovia a žena jedného z nich sa práve pridájala pohárom vína, ktoré som dostala od otca k osemnástym narodeninám. Bolo to jeho víno a na fľašu mi dal vyryť motýľa.
„Dobrý večer,“ postavil sa prvý z mužov a ostatní ho, ako gentlemani, nasledovali. 
„Dobrý večer, prepáčte, nevedela som, že máme návštevu, nenechajte sa rušiť,“ usmiala som sa a rýchlo prebehla do spálne.
Po chvíli sa Alan objavil vo dverách s ponukou, aby som sa k nim pridala.
„Nie, ďakujem, som unavená. Prepáč, ale... ty lievaš cudzím ľuďom víno, ktoré mi daroval otec?“
„Iné sme doma nemali, prišli neohlásení, kúpim ti novú fľašu,“ zasyčal mrzuto.
„Nová taká nie je, otec ho pred jedenástimi rokmi urobil a dal mi ho, aby som ho otvorila na mojej svadbe,“ povedala som takmer šeptom.
Alan vzdychol, rozhodil rukami a odišiel do obývačky. Po pár hodinách, ktoré som preležala v hojdacom kresle, jeho priatelia odišli.

Vyšla som zo spálne a prebehla ku kuchynskej linke. Bola som hladná ako vlk. Odokryla som hrniec, z ktorého bolo cítiť chilli, no bol už prázdny. Bez slova som ho namočila a vybrala si z chladničky šunku a syr. 
Alan sa na mňa celý čas ticho díval a potom sa spýtal, či mi nemá urobiť ďalšie chilli.
„Nie, ďakujem, toto mi bude stačiť,“ zamávala som plátkom syra a pustila si TA3-ku.

Českých prezidentských kandidátov delilo v prvom kole necelé jedno percento. Miloš Zeman a Karel Schwarzenberg si zmerajú sily v druhom kole českých prezidentských volieb.

„Prečo sleduješ české prezidentské voľby?“ sadol si vedľa mňa a dopíjal zvyšky môjho vína.
„Lebo mám rada Schwarzenberga,“ nespúšťala som zrak z obrazovky.
„Mne sa nepáči, vyzerá čudne,“ zaksichtil sa.
„Ako čudne? Je to šľachtic, vyzerá super,“ usmiala som sa na reportáž, v ktorej si najrozkošnejší český politik upravoval motýlika.
„Podľa mňa je to starý senilný dedo,“ položil Alan na stôl pohár.
„Nechaj si svoje názory pre seba, nerob zo seba hlupáka,“ zamrmlala som a on sa prechádzal po byte ako nasolený.

Chodil z kúpeľne do kuchyne, odtiaľ zas do spálne, potom vyšiel na balkón a potom stepoval po celej obývačke, napokon sa mi postavil pred obrazovku a zhlboka sa nadýchol.
„Hanka, musím ti niečo povedať,“ zvážnel.
„Si tehotný?“ usmiala som sa. On nie.
„Sťahujem sa.“
„Kedy?“ vypadlo zo mňa a prekvapilo nás to oboch.
„Hoci aj teraz,“ povedal zaskočene. 
„Dobre, ale uhni, Karel bude rečniť,“ naznačila som gestom, aby zmizol spred obrazovky.

Odišiel do spálne, začal si baliť kufor a robil pri tom teatrálny hurhaj, ako keby ma vykrádal. A vlastne aj vykradol, ale nie materiálne. Vzal si so sebou všetko, aj obliečky, ktoré kúpil pred mesiacom na služobke v Keni. Vzal si aj svoje lieky z našej lekárničky, vitamíny, lyžičkový servis a krabicu s pohármi, za ktoré zaplatil minulý týždeň v Ikea. Sedela som na gauči, prežúvala syr so šunkou a sledovala som, čo všetko si myslí, že mu tu patrí. Po dvoch hodinách stál pri dverách a z uší mu išla para ako lokomotíve.

„Teba ani nezaujíma dôvod? Je ti jedno kam idem a prečo?“ trhanými pohybmi si obliekal dlhý čierny kabát.
„Vypil si mi jedenásťročné víno, tvoji priatelia zašpinili môj dredatý koberec z Turecka, namiesto kvalitného hovädzieho večeriam obschnutý ementál a povedal si o Schwarzenbergovi, že je senilný dedo. Ak by si sa po tomto všetkom neodsťahoval, vyhodím ťa sama,“ usmiala som sa.
Alan nepovedal nič, vzal si kufre a teatrálne tresol dverami.

Zavolala som Žofe, aby som jej to celé vylíčila.
„A ako ti je, do riti?“ spýtala sa a počula som, ako si pri tom ohrýza nechty.
„Čo ja viem, som rada, že je preč,“ vyberala som si špáradlom kúsky šunky zo zubov.
„A kam išiel? Čo sa vlastne stalo?“ 
„Ja neviem, on že sa sťahuje a ja že dobre.“
„Určite má inú,“ povedala Žofa znalecky a mňa to rozosmialo. „Čo sa rehoceš, preplo ti?“
„Nie, ale povedala si to, ako keby to bolo to najmenej očakávané vysvetlenie,“ smiala som sa ďalej.
„Teba to ani trochu neserie?“ 
Zamyslela som sa. Celé dni sme sa v podstate ani nevideli, ak už áno, vypĺňal si mnou voľné miesta v harmonograme, bol absolútne bezohľadný a hanlivo sa vyjadruje o šľachticoch.
„Nie, ani nie,“ mykla som ramenom a popriala Žofe pekný večer. Vošla som do spálne a zrazu v nej bolo strašne veľa miesta.

Otvorila som spodnú zásuvku skrine a vytiahla odtiaľ semišovú krabičku previazanú stužkou. Bol v nej žlto-čierny pánsky motýlik a kartička s venovaním: „Pro Haničku ze srdce Karel Schwarzenberg“. Poslali mi to z jeho fanclubu. Chcela som odznaky, ale už vraj neboli, posledné vzal niekto, kto chcel tiež komusi urobiť radosť. No údajne ich cestou hodil do koša pri čínskej reštaurácii, lebo zabudol, komu ich berie.

Pripla som si motýlika na krk a zavolala zámočníka. Nechcel prísť, lebo vraj už mal po pracovnej dobe. Prehovorila som ho. Dvere môjho bytu zdobí zámok rovnakej hodnoty, ako bola fľaša vína od môjho otca. A kľúč dostane len ten, kto si ma bude chcieť vziať.

„Vymenila si zámky?“ spýtala sa na druhý deň Žofa, keď som jej v maskérni trhala obočie.
„Vymenila.“
„Prečo?“ sypela bolesťou zakaždým, keď som ju pripravila o ďalší chĺpok.
„Aby sa nevracal, aj keby, nedajbože, chcel.“
„Ľúbila si ho?“ spýtal sa potichu a opatrne.
„Iba kým nosil motýlika,“ usmiala som sa a vytrhla Žofe posledný chlp, ktorý ju robil nedokonalou.