Nečakaný hosť - Kapitola I

Ulica Marxa a Engelsa bola tichá a krásne ošumelá. Ležala v samom centre starého mesta. Z vycipkaných neskororenesančných a barokových fasád opadávali veľké kusy omietky. Oduté, pripomínajúce brucho skapatej kravy, čakali na najnevhodnejšiu chvíľu, len aby v stareckej agónii vyprskli a počastovali okoloidúcich kusmi mokrého prachu. Napodiv, pridávalo im to na kráse a celkom pochopiteľne, aj na rešpekte. 
Po chodníku kráčal kolportér, naprázdno mečiac nacvičené frázy. “Večernííík, Slobodáááá, páči sa Vám váženííí!”. Jeho silný kozlý hlas sa rozliehal medzi domami. Jozef sa vždy čudoval, prečo si starý pán vyberá práve túto trasu. Centrum mesta bolo už roky vyľudnené a seniorom, ktorí pomaly dožívali vo svojich zatuchnutých bytoch, sa rozhodne nechcelo kvôli Večerníku absolvovať niekoľkominútový zostup po točitých schodoch. Keďže žiaden z obyvateľov ulice neprejavoval záujem o večernú tlač, starý pán pridal do kroku a zamieril smerom k mestským hradbám. Mečanie sa postupne vzďaľovalo, až zaniklo v jemnom šume mesta.

Jozef zastrel záclonu a izba sa naplnila hustým šerom. Siahol po stolnej lampe a chvíľu nerozhodne hľadel na vypínač. Je to pritiahnuté za vlasy, pomyslel si. Cez deň elektrina tečie prúdom a napĺňa prázdne elektrické zásuvky na prasknutie, no keď je potrebné svietiť, súdruhovia rozhodnú, že najvhodnejším časom na vypnutie elektriny je večer. Najhoršie na tom je, že nikdy neviete kedy to príde. Raz vás vypoja o siedmej večer, inokedy sa svieti aj do pol druhej nadránom. Aby z toho človek nezošalel. Už sa pár krát pristihol, že celý večer tupo hľadí na stenu a nervózne čaká chvíľu, kedy žiarovky posledný krát zúfalo zablikajú a so zakašľaním skapú vibrujúce kompresory chladničiek. V prvých sekundách ticha sa tak vaše myšlienky cítia trápne, ako keby ich podprahový bzukot neónových svetiel a pískajúcich transformátorov chránil pred zvedavými zmyslami. Nasleduje príjemný pocit pokoja, prerušený iba tvrdým príchodom tmavej reality, ktorá trvá až do prvých slnečných lúčov nového rána.

Vypínač hlasno šťukol, zaprskal a izba sa scvrkla do malého kruhu, naplneného žltým svetlom.  
Uprostred stolíka ležal hrubý zošit. Obal zo zelenej koženky ukrýval žlté stránky, husto popísané kostrbatým písmom. Jozef nalistoval záložkou označenú stranu a pustil sa do písania. Článok bolo potrebné odovzdať redakcii už zajtra ráno, no z plánovaných troch strán textu zatiaľ nemal hotovú ani štvrtinu. Po pár minútach písania spustil oči zo zošita a s perom v kútiku úst sa zadíval na náprotivnú stenu.  
V šere, ktoré vládlo v izbe, sa vstupné dvere javili ako zívajúca čierna diera. Zdalo sa, ako by do seba tmavá hmota pomaly vťahovala zvyšok izby. Zárubňa sa skrúcala a od pádu do ničoty ju chránili iba pevne stojace okolité steny.
Jozef fascinovane pozoroval túto drámu a tajne dúfal, že dvere zvíťazia.  Stena naposledy zakmitala a v izbe opäť zavládol pokoj. 

Z dverí sa ozval tlmený hlas. “Zdravím Vás Jozef. Ospravedlňujem sa, že prichádzam takto neskoro večer, ale mám nabitý program.”
Jozef sa začudovane pozrel na dvere a z úst sa mu vydralo niekoľko neartikulovaných zvukov. Keď si uvedomil, že žvatle ako malé decko, mierne sa zahanbil a už pevnejším hlasom odpovedal. “Nech sa páči, neostýchajte sa a poďte ďalej. Aj tak som plánoval pracovať do noci, takže Váš neskorý príchod mi absolútne neprekáža.” Chvíľu rozmýšľal či bol k neviditeľnému návštevníkovi dostatočne slušný, ale usúdil, že odpoveď bola primeraná situácii. Napokon, on sám nikoho neočakával. 
“Prečo si neprídete sadnúť? V tej tme Vás ani nevidím.”
Chvíľu bolo ticho, nato hlas priateľským tónom odpovedal. “Je to od Vás veľmi milé, ale to nebude potrebné. Možno sa Vám to bude zdať prekvapivé, ale som všadeprítomný, prípadne ak si potrpíte na odborné výrazy, tak omnipotentný. Pre vaše pohodlie som si vybral aspoň jeden pevný bod, s ktorým si ma môžete stotožniť. Pokiaľ Vám to príde príjemnejšie, môžete ma považovať za dvere. Pôvodne som uvažoval nad lampou, ale z psychologického hľadiska sa mi to zdalo nevhodné.”
To bude najlepšie, rozhodol sa Jozef. Rozprávať sa s lampou či stolom by iste pôsobilo neadekvátne. Predsa, dvere sú podstatne vhodnejšia možnosť. “Áno, súhlasím s Vami, dvere mi vyhovujú. Vážený pán..” Jozef sa zasekol uprostred vety, avšak hlas ho prívetivým tónom doplnil. “Hlas, môžete mi hovoriť Hlas. A na formality si nepotrpím”. 
“No, výborne pán Hlas. Ako vám teda môžem pomôcť a čomu vďačím za vašu neočakávanú návštevu?” Pomaly sa mu začalo vracať krehké sebavedomie.

Hlas si odkašlal, čo bol zjavne náznak dôležitosti nastávajúcich slov, než čisto fyziologický prejav a s trochu predstieranou vážnosťou sa pustil do rozprávania..