Prihrievaný vzťah

Občas nadávam sám sebe zato, že som to urobil, ale v tej chvíli sa mi to zdalo ako dobré riešenie. Klamem, nezdalo, ale zdalo sa mi to ako príjemné riešenie. Potreboval som niekde bývať. Odsťahoval som sa od rodičov, lebo som bol už príliš starý nato, aby som svoju spálňu volal detská izba a odišiel som do Bratislavy. Martina vtedy hľadala spolubývajúceho do pekného trojizbáku, ktorý dostala od strýka do podnájmu za celkom smiešne peniaze, ale nechcela tam byť úplne sama. A hlavne mám tak trochu dojem, že hľadala spolubývajúceho preto, lebo chcela, aby som tam býval ja. Tak som chytil dve muchy do jedného mikroténového vrecúška a pustil ich na slobodu.

Keď sme vynášali krabice s mojimi vecami z auta a trepali sa s nimi na štvrté pešo, lebo výťah bol práve zahataný inými krabicami, usmievala sa od ucha k uchu.
„Ale celkom rozcvička na ráno, čo?“ pachtila a ja som na ňu gánil, lebo ani jeden z nás podobné športové aktivity veľmi neuznáva.
„Keby som vedel, že niekto zaberie výťah, sťahujem sa až zajtra!“
„Ale prestaň, kto bude hore prvý, dostane Milu!“ a rozbehla sa. Tak už som sa musel tiež, lebo predsa nebudem ten, koho predbehla žena !

Aj tak ma predbehla, lebo som gentleman a nechal som ju vyhrať ! Keď otvorila dvere do bytu, zacítil som prenikavú škoricovú vôňu.
„To je sviečka?“ zaňuchal som.
„Nie, piekla som štrúdľu,“ zasmiala sa.
Obývačka bola príjemne zeleno-čierna a v celom byte sa povaľovali štýlové tulivaky, lebo ich mala najradšej.

Otvorila dvere do mojej izby a zvláštne poukladaný nábytok ma trochu rozosmial.
„Čo sa rehlíš, to je feng šuei !“ kopla ma.
„Jáj, feng šuei. Preto tu proporčne nič nesedí,“ rehotal som sa a ukladal krabice na zem.
Bola to pekná izba, parížska modrá na stenách kontrastovala so zvláštnymi bielymi pásmi tapety, veľká manželská posteľ vyzerala útulne a na roldoroch neboli žiadne zrkadlá, pretože zrkadlo vraj nemá byť oproti posteli. Viete, feng šuei.

„Pracovný stôl ti zajtra prinesú, ten pôjde do obývačky, lebo vraj nemáš pracovať tam, kde spávaš. A do tohto rohu ešte príde húpacie kreslo a dnes večer ti namontujem poličky na knihy, ešte sú v krabiciach,“ sadla si na kraj postele a škerila sa.
„Tak to je bomba,“ usmieval som sa tiež. „Koľko ti mám dať za ten nábytok?“
„Nič, to je vo výbave bytu.“
„No určite, húpacie kreslá vo výbave bytu?“
„Nediskutujem o tom, povedala som. Si hladný?“
A už sme sedeli pri stole a tlačili do seba nejaké strašne dobré cestoviny a teplú štrúdľu.

Zoznámili sme sa na jednom fotení. Líčila modelky a glosovala. Ale keď som sa k nej priblížil na viac ako dva metre, celkom zdrevenela a vyjadrovala sa len v posunkoch. Bolo mi to smiešne, tak som sa s ňou chcel spriateliť. Pozval som ju na kávu, ale odmietla. Potom som ju pozval ešte raz a zasa odmietla. A potom som si ju raz počkal, ako odchádzala z práce a doniesol som jej kávu v kelímku.

Sadli sme si na obrubník na Zochovej a rozprávali sme sa.
„Prečo si nechcela ísť na kávu?“
„Lebo... no proste lebo preto,“ dala si jedno koleno pod bradu a rýpala sa nechtom v gume na teniske.
„To je čo za odpoveď?“
„Normálna.“
„Veď povedz, ja sa neurazím.“
„Mám problém hovoriť s ľuďmi, o ktorých si myslím, že sú... no... ktorí sú esteticky dokonalí,“ zaklipkala očami a ja som videl, ako sa začína pýriť, ale musel som sa začať smiať, inak by som praskol.
Mne sa zas esteticky vôbec nepáčila, ale bola veľmi milá a smiešna a tak sme sa spriatelili.

Netrvalo jej nikdy dlho nájsť si priateľov, lebo ju mal každý rád. Ale odkedy som tam býval, nechodila nikam. Trávili sme spolu každý večer, keď som prišiel z práce, našiel som ju buď sedieť na dredatom zelenom koberci v obývačke a pozerať Discovery, alebo ležala na niektorom zo svojich farebných vakov a čítala knihu. Občas skákala po gauči a tancovala na hudbu, ktorú som neznášal.

Potom zmizla v kuchyni a priniesla mi večeru. Do neskorej noci sme sa rozprávali alebo sme hrali Človeče. Nič iné hrať nevedela a v tomto vždy vyhrávala. Ako niekto môže stále vyhrať hru, ktorá je len o náhode? Nechápal som to, ale hral som s ňou z čistej mužskej ješitnosti, že raz sa mi predsa musí podariť nad ňou zvíťaziť.

Bola do mňa zamilovaná. Vedel som to už na tom fotení, vedel som to, keď som sa sťahoval a vedel som to aj každý boží večer, keď mi do obývačky nosila jedlo. Vedel som to aj vtedy, keď mi v jeden večer dala darček k polročnému výročiu, čo s ňou bývam.
„Ale ja pre teba nič nemám,“ povedal som prekvapene, lebo som ani netušil, že nejaké výročie máme.
„To nevadí, na, otvor to!“ nepokojne sa vrtela na gauči a ja som veľkú krabicu rozbalil a našiel v nej kompletnú originálnu sériu Star wars.
„Ty nie si normálna,“ pleštil som oči na DVDčka a ona sa smiala.
„Poď, pustíme si to,“ strkala kábel od prehrávača do elektriny.
„Ale ty nemáš rada scifi.“
„Ale ty áno,“ usmiala sa. A celý večer sme sa dívali spolu na jednu časť za druhou, kým sme nezaspali.

Nevedel som, čo s tým mám robiť. Nič odo mňa nechcela, ani nežiadala, aby som ju miloval, nerobila mi scény, iba bola rada, že som tam, že nebýva sama a že má komu zohriať večeru. A mňa to trochu aj ubíjalo, ale užíval som si to, lebo to bolo príjemné.

Keď som si po pár mesiacoch našiel frajerku, nevedel som, či jej to mám povedať. Ale prišla na to aj sama, keď som domov chodil pred polnocou.
Počul som z jej izby ťukanie do počítača, zaklopal som, pozdravil ju a ona mi povedala, že večeru mám v mikrovlnke. A viac nič. Ráno sme sa stretávali na balkóne na cigarete, prehodili sme pár slov, spýtala sa ma, na čo by som mal dnes chuť a občas sme pokecali o práci alebo tak a mne sa zdalo, že som jej ublížil, hoci mi to nikdy nepovedala.

Po nejakom čase som ju už nešiel otravovať, iba som si prihrial večeru, zjedol som ju v kuchyni a s každým sústom, ako som sa díval na jej hipisácke kvetinkové dvere, som do seba dostával aj pocit, že leží na posteli a smoklí do vankúša. Možno to aj robila, neviem. Frajerku som si do bytu nikdy nepriniesol, mal som dojem, že by to bola podpásovka, hoci viem, že by k nej bola milá a urobila večeru aj pre ňu.

Keď som sa v noci blížil k paneláku a odomykal vchodové dvere, vždy som sa v duchu modlil, aby zase sedela na koberci a dívala sa na dokument o hľadaní zlata. Aby mi priniesla večeru do obývačky a vytiahla Človeče, lebo ma už dlho neporazila. Ale nestalo sa. Tanier v mikrovlnke bol studený ako náš vzťah. Fungovali sme v dvoch oddelených izbách, dvoch časopriestoroch, ktoré sa len dotýkali, nepretínali sa.

A tak sme tam žili. Vedľa seba, ale nie spolu. A ja som sa každý deň obával toho, že keď prídem, tak v tej mikrovlnke nebude ani tanier...