Zas jeden blbý deň...

\"Odstrelím ti tú sprostú gebulu, ty hajzel!\" - vykríkol na Mullera grázel v čiernej koženej bunde. Muller ho vnímal len cez akúsi hmlu. Grázel ho držal za vlasy a hlaveň brokovnice sa mu snažil vopchať medzi zuby. Nebránil sa. Necítil strach. Nie že by bol nejaký hrdina. Ešte dnes ráno by v podobnej situácii reval od hrôzy a snažil by sa chlapovi vytrhnúť.

\"Dnes ráno...\" - pomyslel si Muller. To bolo tak dávno, že sa na to len s námahou rozpamätával.

Už od rána, keď ho zobudil telefón, to vyzeralo na pekne posratý deň. V hlave mu ešte mátal ten šialený sen, v ktorom ho jeho šéf Ericson zastrelil. Pamätal si ešte ten pocit keď sa díval do chladnej hlavne a za ňou ten šialený Ericsonov úsmev. A potom záblesk, niečo mu obrovskou silou narazilo do hlavy, počul ten nechutný mokrý zvuk a potom už len padal a padal … Bŕŕŕ. Budík mu ráno nezvonil, alebo ho možno iba nepočul. Každopádne riadne zaspal a zobudil ho jeho uvrieskaný šéf, ktorý na neho hučal cez telefón niečo o dochádzke, serióznosti, výpovedi a vražde. Toho posledného sa Muller chytil a predstavoval si, ako trieska drahému a veľaváženému Ericsonovi hlavu o jeho mahagónový stôl. Ale medzitým mu konenčne došlo, čo sa vlastne deje, takže ho tá predstava rýchlo prešla. Zasalutoval a zamieril do kúpelne. Ericson mu dal dvadsať minút, takže nemal veľa času. Rýchlo sa osprchoval, prehrabol si mokré vlasy, dvojdňové strnisko nechal na pokoji, predsa len už bol dosť vystresovaný, čo keby sa porezal? Hodil na seba modré džíny, bielu košeľu a k tomu modré sako. Ani Ericson nie je taký dôležitý, aby si kvôli nemu dal kravatu. Dal si svoje obľúbené vysoké topánky, ale džíny si do nich nestrčil, na to nemal odvahu. Ešte hodil rýchly pohľad do zrkadla, dlhý plášť zobral do ruky a vypadol z domu.

Rýchlo zbehol po schodoch, pri zadnom vchode sa takmer zrazil s pani Doolovou, susedkou z prízemia. Vyhol sa jej v poslednej chvíli, narazil si kvôli nej lakeť do zábradlia, až mu brnela celá ruka. Aj tak mu stará Doolová riadne vynadala, že je obyčajný nevychovaný povaľač. Hovorila ešte niečo, ale nemal chuť si to vypočuť do konca. Vyletel z dverí a skočil rovno do kaluže vody.

\"Doprdele!\"

\"Jasné, v noci pršalo a ja musím vbehnúť do jedinej mláky široko ďaleko. \" mrmlal si Muller v duchu. Tak čo, hádam sa mi Ericson nebude pozerať na nohavice.

Keď došiel k svojmu autu, nemohol nájsť kľúče. V duchu už nadával a prisahal, že si ich určite zabudol v byte. Ten deň na to vyzeral. Ale nakoniec ich našiel vo vrecku plášťa, ktorý ešte držal v ruke.

Vyrazil svojou obvyklou cestou, ale už po dvoch blokoch pochopil, že sa dostal do poriadnej zápchy. O pol ôsmej, kedy väčšinou chodieval, sa tadeto išlo viac-menej dobre. Ale teraz už bola hlavná cesta úplne plná, vyzeralo to aspoň na pol hodiny, než príde na križovatku pri kostole.

Zrazu si Muller všimol nenápadnú uličku. Takmer nestihol odbočiť, musel prudko strhnúť volant. Tí za ním začali zúrivo trúbiť a nadávať, ale Muller na to nemal čas. Tak tak sa vyhol hydrantu na rohu a skončil v nejakých papierových škatuliach. Preletel cez ne, nejaký chlap za ním zúrivo mával, ale nemal chuť si vypočuť jeho nadávky. Medzitým už dostal auto pod kontrolu, takže teraz sa snažil trocha zorientovať. Míňal viacero podobných uličiek, ale snažil sa držať rovnomerne s hlavnou cestou. Aspoň si to myslel. Po chvíli sa ale ulička, ktorou zrovna išiel začala mierne stáčať a Muller cítil, že už nedodržiava ten správny smer. Po ďalších piatich minútach už nemal predstavu, ktorým smerom je vlastne jeho robota. Len tak naslepo prechádzal uličky a snažil sa prísť späť na hlavnú. Ako sa tak obzeral na všetky strany, aby sa zorientoval, vbehol zrazu medzi smetiaky. Narazil priamo na jeden z nich, ozval sa plechový náraz a smeti sa rozleteli po okolí. Muller prudko dupol na brzdu. Cítil, ako na tom bordely dostáva šmyk a zrazu niečo prasklo. Auto sa začalo stáčať doľava.

\"Doriti, defekt! To je to posledné, čo mi chýbalo!\"

Vyliezol z auta a obzeral si vzniknutú škodu.

\"Doriti!\"

Predná aj zadná guma boli prasknuté. Takže nestačí vymeniť koleso. Chvíľu len nerozhodne stál pred autom a nadával. Potom si vybral plášť, hodil ho na seba a tresol dverami auta. Práve ho zamykal, keď sa za ním ozval príjemný mužský hlas.

\"Nemusíš ho zamykať, ja ti ho preparkujem.\" V tom hlase bolo počuť smiech. Zlomyselný smiech.

Muller sa pomaly otočil. V polkruhu sa k nemu približovali štyria chlapi. Dvaja mali v rukách nejaké kovové palice, či rúry. Jeden sa nedbalo špáral nožom v zuboch, ale hovoril určite ten štvrtý. Bol celý v čiernom, čierny dlhý plášť mu povieval okolo nôh a vyzeral vcelku elegentne. Tí traja zvyšní boli obyčajní povaľači, ale z tohto priam kričalo, že je mozog bandy.

\"Daj mi kľúče, my sa ti o neho postaráme\" - povedal s úsmevom Mullerovi. Ten už pochopil, že to nie je dobrá situácia. Preklial sa za to, že vošiel do tej blbej uličky. Teraz ide o to, ako neprísť zbytočne k úrazu.

\"Ok, ok. Len pokoj. Tu máte kľúče, dobre?\" s tými slovami hodil kľúče ich šéfovi. Ten ich elegentne chytil a schoval do vrecka.

\"No, vy máte kľúče, takže ja môžem vypadnúť, OK?\" skúsil sa pomaly presúvať smerom od nich.

\"Kam sa tak ponáhľaš, ešte sme sa ani nezoznámili.\" Usmial sa na neho čierny plášť. \"Ja som Havran a toto sú moji priatelia. A ty si kto?\" Havran sa stále usmieval a Mullerovi sa z toho úsmevu začali triasť kolená. Toto nedopadne dobre. Im nebude stačiť peňaženka.

Muller začal zvažovať svoje šance. Proti štyrom nemá žiadnu nádej. Bol v celkom dobrej forme, ale s bitkami nemal žiadne skúsenosti. Len raz sa pobil v krčme a aj to už boli aspoň tri roky. A vtedy skončil s jedenástmi štychmi. Keby aspoň vedel, čo je za ním. Nevidel za roh uličky a nebol si istý, či nie je slepá. Ak by sa pustil do behu, asi by im ušiel, ale iba ak by bolo kam.

Štvorica sa k nemu pomaly blížila. Muller nemal na výber, nechcelo sa mu čakať čo sa stane, keď prídu až k nemu. Váhavo sa usmial a prudko vyrazil. Počul, že bežia za ním. Žiadne výkriky, len dupot nôh. Určite čakali, že sa rozbehne a teraz si vychutnávali hon. Muller dobehol za roh. Ulička sa prudko stáčala doľava, ale nekončila. V duchu sa usmial. Takže má nádej, že sa z toho dostane bez vážnejšieho zranenia. Po chvíli behu cítil, že ho jeden z nich dobieha. Už-už ho má, cítil ako mu dýcha na krk. Prudko sa hodil na zem a skrčil sa. Rukami si kryl hlavu, nohy stiahol pod seba. Túto fintu používal už v škole, keď ho nejaký starší chalani naháňali. Nikto nikdy nestihol zastaviť alebo sa uhnúť.

Ani tentokrát sa to nepodarilo tomu grázlovi. Zakopol o Mullera a tvrdo dopadol na zem. Poriadne to zadunelo, keď dopadol. Bol z toho celkom otrasený a zmetený. Muller rýchlo vyskočil na nohy a z celej sily ho kopol do hlavy. Počul divné prasknutie a grázlova hlava vyletela dozadu a zostala v takej neprirodzenej polohe. Vždy vedel dobre kopať jedenástky. Rýchlo zdvihol železnú tyč a otočil sa. Ďalší dvaja sa už blížíli k nemu. Havrana nevidel. Muller sa otočil a bežal ďalej. Po eufórii z víťazstva sa rýchlo vrátil strach a opäť sa pustil do behu.

Ulica sa stále skláňala vľavo, takže nevidel príliš ďaleko dopredu. Zrazu uvidel vpravo nejaké auto. Inštinktívne zamieril k nemu. O sekundu neskôr mu došlo, že na ňom niečo nie je v poriadku.

Bolo to jeho auto. Na kapote sedel Havran a usmieval sa. Muller začal spomalovať. Počul za sebou blížiace sa kroky. Havran sa stále usmieval a Muller začínal mať divné nutkanie začať sa smiať. Všetko to bolo také neuveriteľné! Behal do kruhu ako krysa v bludisku. Zrazu zpoza rohu vybehol jeden z jeho prenasledovateľov. Bol tiež trocha dezorientovaný, keď vbehol do tejto spoločnosti. Vybehol tesne vedľa Mullera a ten s niekdajšou basebalovou zručnosťou odpálkoval jeho hlavu železnou tyčou. Bol to reflex. A zabral. Muller sa cítil ako keď odpálil svoj prvý homerun. Až na ten mokrý, mlaskavý zvuk. Keď sa obrátil naspäť, Havran sa už neusmieval. Tváril sa nahnevane a v ruke držal revolver. Čierny tunel hlavne mieril na neho. Muller rozmýšlal, kedy z neho vyletí protiidúci vlak. Za sebou počul zvuk vyskakujúcej čepele. Ani sa nemusel obrátiť.

\"Ale, ale, ale, pán Nezdvorilí. Hádam ste si nemysleli, že nám utečiete?\" - už sa zase usmieval. Keď sa hneval, bolo to lepšie.

Muller ešte stále držal zkrvavenú palicu v ruke. Pocítil, ako sa mu špička noža zapichla medzi lopatky.

\"Pusť to!\" - zasyčal mu nepríjemný hlas do ucha. Palica zazvonila o chodník. Nôž zostal na mieste.

\"Čo s ním?!\" - hlas sa ozval znova.

\"Hmmm, to je dobrá otázka, Sharpy. Čo s ním urobíme?\" - usmieval sa čím ďalej nepríjemnejšie. Mullerovi sa začali podlamovať kolená. Už mal toho naozaj dosť. Prečo radšej nezostal v posteli, keď už aj tak zaspal? Mohol si proste zobrať deň dovolenky. To ten zasraný Ericson! Keby na neho nehučal, tak by nikam nešiel. Keby tu teraz bol, tak by mu rozbil tú jeho idiotskú hlavu, vymlátil by mu odtial ten priblblý úsmev.

\"Takže pán Nezdvorilí sa nám usmieva? Čo že ťa tak pobavilo, hmm?\" - ten úsmev už bol nevydržateľný. Ústie hlavne sa ustálilo niekde smerom do oblasti Mullerových kolien. To nebola pekná predstava, prestrelené kolená… bŕŕr. Mullerovi sa vrátila predstava rozmláteného Ericsonovho ksichtu, usmial sa a prudko sa zahnal lakťom dozadu. Niečo tam za ním prasklo, ale Muller nemal čas skúmať čo. Hodil sa na zem a niekoľkými kotúľmi sa dostal medzi kontajnery. Do toho zazneli tri výstrely. Ten tretí zazvonil o kontajner. Muller sa o jeden z kontajnerov zaprel a celou silou ho rozltačil smerom k svojmu autu. Keď sa rozbehol, hodil sa zase na zem medzi odpadky. Zazneli ďalšie dva výstrely a potom náraz kontajneru o auto.

\"Tak to by už hádam stačilo. Poď, vystrč hlavu nech ti ju odstrelím!\" - ten úsmev bolo úplne cítiť. A nebol to veselý úsmev.

Havran kráčal smerom ku kope odpadkov. Nebol si úplne istý, kde asi Muller je. Chcel ho vyprovokovať.

\"Tak poďme, zbabelec, hádam tam nechceš vydržať až do večera?\".

Konečne ho Muller uvidel. Bol k nemu otočený bokom a kráčal smerom k zvyšným kontajnerom. Muller si uvedomoval, že bude mať iba jednu šancu. Havran bol od neho tak tri metre, takže išlo o to, dobehnúť k nemu skôr, ako stihne vystreliť. Pred Mullerovými očami stále strašil Ericsonov rozmlátený ksicht. Keď sa Havran dostal trocha pred neho, Muller prudko vyrazil. Štartoval zo zeme a na takej krátkej vzdialenosti sa nestihol vyrovnať. Výstrel letel ponad jeho hlavu. A potom už Muller vletel hlavou do Havranovho žalúdka. Zaznel ešte jeden výstrel. Muller si už nič nevšímal, ležal na Havranovi a mlátil ho do krku a do tváre.

Po chvíli si všimol, že Havran už nereaguje. Ruky ho boleli, a tak ho prestal mlátiť. Vytrhol mu zbraň z nehybných prstov a postavil sa. Vtedy si všimol, že je poranený. Bol iba ľahko škrabnutý na ľavej ruke. Tiekla mu krv, nebolo to nič vážne, ale bola to jeho krv. Muller sa niekoľkokrát dotkol ranenej ruky, aby zistil, či to bolí. Bolelo to, ale dalo sa to vydržať. Havran ticho ležal a krvácal. Mullerovi sa nechcelo zisťovať, či je mŕtvy. Schoval si pištoľ za opasok a vykročil smerom, ktorým prišiel autom. Keď išiel okolo chlapíka s nožom, všimol si, že ma strelnú ranu v bruchu. A zlomený hrtan.

Bol ešte stále dosť zmetený. Posledné udalosti sa zbehli tak rýchlo, že mu ešte ani poriadne nedošlo, čo sa to tam vlastne stalo. Celý čas kráčal ako vo sne. A zrazu si uvedomil, že je naspäť na hlavnej ceste. Ale nie na tom mieste, kde odbočoval. Bol o kus ďalej, takmer pri kostole. Odtiaľto to už je do roboty len pár minút taxíkom. Muller na nejaký zamával. Ten len pridal a s hlasným trúbením zmizol za rohom.

\"Ty hajzel, čo sa ti nezdá?!\" - vykríkol za ním Muller. Až potom si všimol, ako vlastne vyzerá. Celý dokrčený a špinavý od krvi a blata. A to vyváľanie v odpadkoch mu tiež neprospelo. Takže sa radšej vybral do práce pešo. Ani nevedel, prečo tam vlastne ešte ide. Asi z tvrdohlavosti. Alebo zo zotrvačnosti. Ráno vyrazil do práce a tak tam ide.

Pätnásť minút rýchlej chôdze mu urobilo dobre. Stále sa cítil trochu neskutočne, ale hlavu mal prečistenú. Stál pred budovou svojho zamestnania, zhlboka sa nadýchol a vošiel. Iba o dvadsať päť minút neskoršie, ako mal dohodnuté s Ericsonom. Pár ľudí sa za ním otočilo, keď kráčal do svojej kancelárie, ale to nebolo až také nezvyčajné. Muller sa ešte zastavil pri automate na kávu. Dal si horúcu čokoládu, ako vždy. Voňala krásne. Rýchlo si odpil. Spálil si pery, ale stálo to za to. Vyzerá to, že sa deň začína zlepšovať.

\"Á, pán Muller uráčil prísť do práce!\" - Ericsonov hlas zádrapčivý a nechutný. Ako vždy. Takže deň sa nezlepšuje.

\"Vy neviete koľko je hodín?! A to ste sa preboha odkiaľ vyhrabali, zo smetia?!\"

\"Pán Ericson, ja Vám to vysvetlím…\"

\"Vy mi nič nevysvvetľujte, poďte do mojej kancelárie!\"

Muller odkráčal za Ericsonom do jeho perfektnej kancelárie.

\"Pán Ericson, nebudete mi veriť, čo sa mi dnes …\"

\"Tak to máte pravdu, Muller! To vám teda nebudem! Pozrite sa na seba, ako vyzráte!\"

\"Pán Ericson, naozaj Vám to môžem vysvetliť.\"

\"Nie som zvedavý na vaše vysvetlovanie, Muller! Vyzeráte, akoby ste spali v krčme pod stolom. Aby som sa bál, že mi zašpiníte koberec. Vôbec sa nedivím, že vás vaša žena opustila! Veď sa na seba pozrite!\"

Pri spomienke na jeho ženu sa Mullerovi nahrnula krv do tváre. Vrátili sa mu jeho predstavy rozmlátenej Ericsonovej tváre a uvedomil si, že ho má na dosah. V ušiach mu hučalo, takže vôbec nerozumel, čo to ten starý idiot ešte splieta. Všetka zlosť z dnešného nevydareného dňa vyplávala na povrch. Muller sa naklonil ponad Ericsonov starožitný mahagónový stôl, chytil ho za golier jeho značkového saka a zodvihol ho. Pritiahol si ho k sebe, ponad ten stôl, pozrel sa mu do očí a počkal kým stíchne. Ericson vypliešťal oči a nezmohol sa na slovo.

\"Ty starý idiot, už mi lezieš dávno na nervy. Dnes som mal veľmi zlý deň, takže ma radšej neprovokuj, lebo ti odtrhnem tú tvoju sprostú gebulu a napchám ti ju do riti!\"

Po tomto príhovore ho Muller hodil do jeho kresla. Ericson preletel dva metre ponad stolom a rozpleštil sa vo svojom pohodlnom koženom kresle. Stále len vyvaľoval oči a lapal po dychu. Muller sa otočil a odchádzal z kancelárie. Keď už bol medzi dverami, Ericson sa konečne spamätal a zreval:

\"Máte padáka! Okamžitú výpoveď! Zbaľte si tie svoje haraburdy a vypadnite!\"

Muller sa ani neotočil. Bol príliš rozzúrený, aby ho to trápilo. Jediné, čo mu vadilo, že si zabudol svoju čokoládu na Ericsonovom stole. Vošiel do svojej kancelárie. Za chvíľu za ním prišla Zelda.

„Je mi to ľúto. Ale neboj, možno ho to prejde.“ – skúšala ho utešovať. Ale obaja vedeli, že neprejde. Starý Ericson nikdy nemenil svoje rozhodnutia. Najmä keď ho niekto rozzúril. Muller chvíľu sedel vo svojom kresle a hľadel na Zeldu. Bolo to milé dievča, žiadna sexy krásavica, ale vždy mu vedela zdvihnúť náladu.

„Budeš mi chýbať.“ – povedal jej smutne.

„Ale neblázni! Veď sa nesťahuješ na druhý koniec sveta. Dnes večer pôjdeme spolu piť. Oslávime, že si sa konečne zbavil toho starého upíra.“ – veselo sa na neho usmievala.

A mala pravdu. Nájde si kľudne iné miesto. Obetoval svojej robote síce veľa času, ale nikdy nie je neskoro začať znova. A chlastať veru pôjdu! Nakoniec z toho ešte môže byť pekný deň.

„Máš pravdu, Zelda. Pôjdeme večer na rande. A bohvie, ako sa skončí. Možno ťa nakoniec aj zbalím.“ – šibalsky sa na ňu usmieval.

„To sa vie, že hej. Nikdy nemôžeš vedieť.“

Z chodby sa ozval nejaký hluk. Treskot rozbitého skla a potom výstrel. Muller aj Zelda vybehli na chodbu. Tesne po nich tam vbehol aj Ericson, ústa plné nadávok na tých „gaunerov“, čo tu robia ten bordel. Práve keď tam došli, vletel cez presklené vstupné dvere člen ich ochranky. V hrudi mal dieru, že by sa mu tam zmestila fotbalová šiška a všade striekala krv. Skôr ako dopadol na zem vbehlo dnu sedem zamaskovaných ozbrojených chlapov.

„Nikto sa ani nepohne, je to jasné?!“ – zreval jeden z nich. Ďalší dvaja sa presunuli naspäť k dverám a kontrolovali situáciu.

„Poďme, vypadnime odtiaľto, už idú!“ – zreval jeden z nich.

„Ale kam?“

„Na stechu, veď sme skoro hore, či nie?“- obrátil sa na ľudí z firmy. Nikto mu neodpovedal, ale asi to ani nečakal.

„Poďme, vy štyria idete s nami!“ – ukázal na Zeldu, Mullera, Ericsona a Klempa.

„Na čo nám budú, akurát čo budú zdržovať!“ – namietal jeden zakuklený.

„Keď budú s nami, nebudú môcť toľko strieľať. Poďme, musíme vypadnúť!“

„Hej, ja som už starý, nebudem s vami vládať, vezmite si niekoho mladšieho.“ – starý Ericson konečne chytil reč.

„Drž hubu! Keď nebudeš vládať, tak ťa zastrelím!“ – osopil sa na neho chlap s brokovnicou.

Muller sa zrazu začal bláznivo rehotať. Všetci na neho nechápavo hľadeli, dokonca aj únoscovia a nechápali, o čo ide. Ale Mullerovi to neprekážalo. Veď toto už naozaj nemohla byť pravda. Tento deň je ako vystrihnutý z hororu. Toľko nešťastných náhod v jeden deň by sa nemohlo stať ani keby rozbil celé kráľovstvo zrkadiel. Najprv zaspí, potom stará Doolová, auto, zapchaté cesty, defekt, Havran so svojimi grázlami, Ericson a vyhadzov a teraz ho ešte nejakí teroristickí magori unesú z bývalého pracoviska!

To bolo trochu veľa aj na jeho rozvinutý zmysel pre humor. Vodca teroristov ho popohnal svojim samopalom a on vykročil po schodoch za ostatnými, no stále sa neprestával smiať. Teroristi z neho boli trocha nervózni a niečo na neho pokrikovali, no on im nevenoval žiadnu pozornosť. Proste sa nedokázal sústrediť. V mysli sa mu neustále premietal tento deň a Muller sa proste nedokázal prestať smiať. Od smiechu mal plné oči sĺz, takže ani nevidel na cestu. Len si zrazu uvedomil, že už zastali. Rýchlo si pretrel oči a poobzeral sa okolo seba. Boli na streche budovy. Jeden terorista práve zaisťoval dvere na schodisko. Muller si ani neuvedomoval, že sa ešte stále potichu pochechtáva.

„Drž už konečne hubu!“ – zreval na neho jeden z grázlov. Muller opäť vybuchol do smiechu. To hádam nemyslia váže? Čo sa ešte môže pohnojiť? Veď už je všetko úplne na hovno!

\"Odstrelím ti tú sprostú gebulu, ty hajzel!\" - vykríkol na Mullera grázel v čiernej koženej bunde. Muller ho vnímal len cez akúsi hmlu. Grázel ho držal za vlasy a hlaveň brokovnice sa mu snažil vopchať medzi zuby. Nebránil sa. Necítil strach. Nie že by bol nejaký hrdina. Ešte dnes ráno by v podobnej situácii reval od hrôzy a snažil by sa chlapovi vytrhnúť.

Ale teraz mu to prišlo strašne smiešne. Vybuchol do rehotu a to grázla ešte viac vytočilo. Zrazu na neho niečo zakričal, Muller ho poriadne nepočul, ale niečo v podvedomí mu vravelo, že to nie je v poriadku. Dvaja teroristi chytili Zeldu a ťahali ju ku kraju strechy. To už sa Muller nesmial. Začal pomaly vytriezvovať z toho bláznivého ošialu. Zelda sa bránila, ale proti dvom chlapom nemala žiadnu šancu. Nemilosrdne ju ťahali ďalej.

“Nechajte ju!” – vykríkol Muller. Terorista v koženej bunde sa na neho usmial.

“Zdá sa, že Ťa už smiech prešiel.”

“Nechajte ju dočerta, niééé!” – vykríkol zúfalo Muller, keď tí dvaja chlapi zhodili Zeldu dole z dvadsiateho tretieho poschodia. Len tak ju pustili dole. Ani nezaváhali.

Muller za zviezol na zem a oblapil si kolená, mal chuť plakať ale oči mal suché. Zrazu pocítil, že ho niečo tlačí do brucha. Siahol si za opasok pod sakom a ucítil chladnú pažbu pištole. Už úplne zabudol, že ju ráno zobral Havranovi. Stisol poriadne pažbu, až mu obeleli prsty. Ticho zaškrípal pevne stisnutými zubami. Pomaly zdvihol pohľad na vodcu grázlov. Ten sa usmieval na ostatných a o niečom vtipkovali. Muller ich nepočul, v ušiach mu hučalo. Zdvihol ruku s revolverom a pomaly zamieril na grázlovu hlavu. Ten vycítil nejaký pohyb, a tak sa otočil. Muller uvidel v jeho očiach pobavenie, ktoré sa rýchlo menilo na hrôzu. Muller si počkal, kým jeho oči nebudú doširoka otvorené a potom vystrelil. Ozval sa dutý náraz, grázlovi myklo hlavou dozadu, rozhodil ruky a pomaly klesal k zemi. Muller sa cítil ako v spomalenom filme, alebo ako za mlada na diskotéke, kde svietil iba stroboskop. Jeho pohyby boli pomalé a trhané. Pomaly prechádzal od jedného grázla k druhému a na každého vystrelil. Niektorí z nich tiež strielali, ale Muller nič nevnímal. Len sledoval ako guľky grázlom trhajú svaly a krvavia obleky. Výstrel, výstrel, otočka a znova. Pomaly si začal uvedomovať, že už nie je na koho strieľať. Unavený záver prázdnej pištole mu v rukách kovovo cvakal. Chvíľu na neho hľadel, než si uvedomil, že to spôsobuje jeho ruka. Pomaly revolver zahodil. Duto dopadol na betónovú strechu. Muller sa otočil a vybral sa smerom k okraju strechy, kde naposledy uvidel Zeldu. Naklonil sa nad okraj hladel dole. Niekde tam v diaľke postával hlúčik ľudí a uprostred nich bolo vidno tmavý flak na chodníku. Muller sa cítil úplne prázdny.

“Ty hnusný hajzel, už dávno som Ťa mal vyhodiť. Spôsobuješ len problémy.” – za chrbtom sa mu ozval nepríjemne známy hlas. Muller sa otočil a zistil, že hladí priamo do hlavne obrovskej pištole. A za ňou ten šialený úsmev starého Ericsona.

“Kde som to už videl…” – bleslo Mullerovi hlavou. A potom sa zrazu zablislo a Muller cítil bolesť v hlave, ktorú sprevádzal taký divný mlaskavý zvuk. A potom už len padal, padal, padal , ….

A niekde v diaľke nedočkavo zvonil telefón.