Jedli žaby

Jesenné počasie zohrievalo na 17 stupňov.

 

Patrícia stúpila na črep skla a keď nadvihla nohu a pozrela sa, načo stúpila, prešli ju zimomriavky po celom tele, keď si uvedomila, ako blízko bola smrti a že zomrieť mohla už v trinástich, ak by jej črep prerezal žily.

 

Už mnohokrát premýšľala o smrti a opäť ju to napadlo – ako by asi vyzerali večerné televízne noviny – či by v nich vôbec bola, ako by boli rodičia nešťastní a či by si všetci uvedomovali, o aký talent prišli, počítajúc s tým, že nájdu jej tajné zápisky a básne.

 

Sú o smrti a strachu z nej. Z opustenia.(?) Otec povedal, že by mala kopnúť do vrtule a tak o ňom napísala báseň:

 

každý temný deň

vtáky oznamujú nový

preto nemám rada vstávanie

aj otec spieva

 

 

Tomáš jej podal ruku: „Ahoj.“ Pomohol jej vyštverať sa na takú malú vyvýšeninu blízko lesa.

 

Počuli húkať sovy.

 

Vlasy sa jej skrúcali do kučier, čo spôsoboval jemný, ale pomerne chladný vánok. Pritisla sa k Tomášovi.

„Pozri čas,“ odtisla sa.

„Je 13:04.“

„Jedna, hej?“

„Hej, trinásť.“

Z chrbta stiahla ruksak a položila ho na kameň.

„Nepovedala som nikomu nič. Prišla som okamžite, ako som našla odkaz...“

„Ktorý teraz myslíš?“

„Pri moste.“

„Poslal som ti správu.“

„Mobil mi zobrala sestra.“

„Takže o chvíľu je tu matka..“

„Zjedla mu kartu.“

 

Tomáš svoj ruksak položil na trávu, najprv sa zošuchol, Tomáš zahrešil, ale následne ho opäť položil – už trochu inde, aby sa nezošuchol a rozopol zips.

„Tomáš, čo máš?“

Vytvorila úsmev popod nos a necheť ukazováka zarezala do palca.

„Otcovu pištoľ. Keby nás chcel niekto zastaviť. Prípadne na medvede alebo tak. Takéto hračky sa vždy hodia. Mám tu zápalky a vreckový nožík. Náboje. Chipsy, praclíky, chlieb. Párky. Kečup. Žemle. Maslo. Horčicu, vreckový kuchársky slovník. Zaklínača prvé štyri časti a všetkých pánov prsteňov a Silmarillion – vŕtať sa v ňom, to je vždy MASTER MASTER – chápeš – kopa času, 15 kníh v jednej. 101 hororů, které musíte vidět, než umřete a nejaké peniaze a ďalšie drobnosti. Cigarety. Nejakú filmovú poéziu.

 

Ty?“

„Podobné veci, okrem filmovej poézie plus vložky. Kopa búnd a vetroviek, nejaký leukoplast. Silmarillon je viac ako 15 kníh v jednej. A...“

 

„Čo je toto?“

Obzrela sa v smere jeho prsta.

„Zbierka mojich básní...“

„O čom sú?“

„O mne.“

 

Z jeho ruksaku vytŕčal ľavý roh playboya. Vytiahol ho a nalistoval stranu 24.

„Podobáš sa na ňu.“ Ťukal do obrázku.

„Nejak takto budeš v budúcnosti podľa mňa vyzerať. Ale ona asi nepíše básne.“

Žmurkol.

 

Listy z čerešne opadávali a vietor ich posúval do vlasov. Skalka zradila ju, jeho tráva. Obaja padlo na zem. Zem sa mu zdala chladná, ale jej oči hriali, takže mu na pár minút bolo teplo.

Prúd vzduchu náhle zosilnel a ako kosa narazil do skalky. Čosi zažblnkotalo a vykukla žaba. Mohutná ropucha s očami. Tomáš ju niekoľkokrát bodol i pohodil na skalku. Odrezal stehienka. Položil na ražeň. Pod ražňou rozložila Patrícia oheň. Oči vypadli. Zotmelo sa.

 

Vietor zoslabol na absolútne minimum, bol v pokoji ako maľované vajíčko. Sovy bez prestania komunikovali.

 

„Občas by som chcela skončiť ako Ela.“

Nahlas premýšľala Patrícia, s trištvrte vlastného tela v stane.

 

Tomáš obrátil hlavu na jej nohy nohy – po kolená:

„Ako?“

„Spadla zo šiesteho alebo siedmeho poschodia.“

„Ela žije predsa...“

„Nie, zomrela... Ela Tóthová.“

„Aha.“

 

„A to by si chcela zomrieť, občas?“

„Občas. Predstavujem si veci – ako keď ma vraždia – že uprostred noci, keď spím v izbe, rozkopí dvere nejaký satanista s rituálnou dýkou, s kapucňou a rozpára mi šušku.“

 

„Ela sa zabila sama.“

 

„Ak si v predstavách predstavujem, ako ma zabijú, znamená to, že myslím na samovraždu!

 

Raz som mala sen, v ktorom kráčam na nejaký vrch s krížom na chrbte a na hlave s tŕňami, okolo ľudia na mňa pľujú, nadávajú a ja som sa zobudila nato, že mi nejaká štetka hádzala do tváre kačicu.

 

Okrem toho som už mala sto chutí to urobiť!“

 

„Čo?“

„Hodiť všetko za hlavu.“

Zamyslel sa prvými fúzikmi, ktoré mu vyrástli nad perou.

„Myslíš v zmysle spáchať samovraždu.“

„Áno, tak.“

 

„Ja som to už skúsil.“

„Čo?“

„Zomrieť.

 

 „Jedného večera som hľadel do vody. Premýšľal som nad svojím životom – prichádzal som nato, že nie je nad čím premýšľať, hlavu som strčil do vane a čakal pokiaľ sa neprestanem hýbať.“

 

„Bol si nasratý?“

„Bol som celý červený.“

 

Rozopla zips na stane, v predsieni – boli dva-  potom aj druhý a celým telom vykročila zo stanu.

 

„Čítaš si moje básne?“

„Áno, čítam.“

 

„Keď nie som s tebou, chcela by som zožrať kopu tabletiek alebo sa obesiť.“

„Alebo ťa rozpáral satanista...“

„Alebo tak.“

 

„Život nie je krásny, Toško, budú nás hľadať, nájdu a nakoniec rozdelia. Už nás hľadajú a môžeme ísť akurát tak do riti. Poznám to. Je mi zima.“

„Máme pištoľ.“

Usmiala sa.

 

Nahlas zo zbierky básni ohlásil názov „Noci duše“ a potichu čítal. Vytvoril si názor a ten vyslovil. Po každej jednej. Pri niektorých mu z úst vychádzala para. Keď si potiahol z cigarety, dym. Oprela si kučeravú hlavu o jeho rameno a tiež si potiahla.

 

„Chcem to, Toško“

„Čo?“

„Sakra, ty vieš čo myslím, nenechaj ma to opakovať a strápňovať sa..“

 

Prvýkrát sa pobozkali.

 

Počuli húkať sovy.

 

---