Dom

Nikdy som nemal rád tento dom. Akokoľvek som sa snažil z neho urobiť svoj domov, nešlo to. Samozrejme, že v ňom vždy bolo čisto. Krásne drevené podlahy, funkčný nábytok, na stenách obrazy s krajinkami a všetky veci pekne na svojom mieste. Presne ako som dlhé roky plánoval. No napriek tomu sa niekde stala chyba. Niečo nefungovalo. Cítil som sa ako cudzinec. Ako zlodej zakrádajúci sa temnými izbami, s neistým pocitom, že ho každú chvíľu pristihnú.

Aj dnes sa tak cítim. Ležím na gauči a pozorujem okná ako sa prehýbajú pod tlakom skučiaceho vetra. Bolestne praskajú a zazerajú na mňa veľkými sklenenými tabuľami. Akoby mi hovorili: „Načo si nás sem dal? My nie sme okná stvorené pre takúto stavbu. A už vôbec nie pre takéto podnebie. Nie sme zvyknuté na vietor a dážď. Sem patria poriadne okná s hrubým dreveným rámom a masívnymi okenicami, nie my.“

Netuším čo im odpovedať, viem, že je to pravda. Ale cena za ktorú som ich zohnal bola skutočne lákavá, priam neskutočná. Nedokázal som odolať a kúpil som ich. Teraz tu ležím a čakám koľko ešte vydržia. Veľa už nie.

Pohľadom preskočím na krb. Teda niečo, čo by malo byť krbom. Teraz na mňa civí čierna začmudená diera, cez ktorú do izby vanie studený severák. Tá vložka mala pôvodne vydržať viac ako jedno zakúrenie. So zlosťou spomínam na obchoďáka v drahom obleku, ako ma chytil okolo ramien, priam ako syna, a s úsmevom mi prisahal, že je to najlepší kus na trhu. A tá cena... Po prvom zakúrení sa komínom ozvala hlasné krááách a vložka praskla na dve takmer rovnaké polovice. Do izby sa nahrnul čierny dym a ja som mal čo robiť aby som sa nezadusil. Samozrejme som okamžite volal drahému obleku no dovolal som sa na neexistujúce číslo. Nuž čo, naletel som na špek a teraz sa krčím pod hrubou dekou a modlím sa aby konečne prišli teplejšie dni.

Zožiera ma zlosť a tak radšej upriem pohľad inam. Vietor skučí, napína svoje svaly a opiera sa do chabých stien tohto (chcelo by sa mi povedať môjho, ale to slovo mi vážne nejde na jazyk) domu a smeje sa, lebo tuší, že dnes by sa mu to mohlo podariť. Tisnem sa ku stene, no tá je studená ako zimný potok. Neskoro mi došlo, že poctivá tehla je poctivá tehla. Neskoro je nadávať na lacné stavebné materiály, čo sľubujú vlastnosti tehál. Kde som len dal rozum. Mal som počúvnuť toho murára. Vyzeral ako vyzeral no zdalo sa, že do remesla sa vyzná. Nadával, hučal do mňa ako do buka, priam si vlasy trhal, len aby ma odhovoril od tých bielych akožetehál. Hrozil mi päsťou vraj on s takým kšuntom pracovať nebude. Nuž neostávalo mi iné len mu priplatiť, a tak čo som ušetril na materiále minul som na murárovu výplatu. Nakoniec ho šušťanie peňazí presvedčilo no keď skončil, zaprisahával ma, že ak za ním prídem s reklamáciou, na mieste ma prerazí.

A tak teraz počúvam ako steny ticho stonajú, ako plačú pod buchnátmi vetra a vratko tancujú na nepodarených základoch. A víchrica silnie. Rozbieha sa ako stádo divých koní.

Za oknom zasvietil blesk a vyradil elektrinu. Chvíľu trvá, kým si oči privyknú na tmu, no už pomaly rozoznávam obrys stola a skrine nemo stojacej v kúte. Poistková skriňa je v pivnici a mne sa nechce (nie mám strach!) vnoriť sa do tej plesnivej diery pod domom. Veď načo mi je teraz elektrika? Chystám sa spať, prespať sa do rána, k modrej oblohe bez mrakov a bleskov, kedy spomienkou na divokú víchricu bude iba zopár dolámaných stromov. Otočím sa na chrbát a vidím krovy. Kedysi mohutné kusy hutného dreva pripravené niesť váhu bezpečnej strechy sa za pár rokov zmenili na dokrútené, vyschnuté špalíky pripomínajúce nohy ochrnutého mrzáka. Aspoň tu môžem chváliť svoje rozhodnutie zvoliť lacnejšiu a ľahšiu plechovú strechu pred drahšou, ale aj ťažšou škridlou. Červotočmi načaté krovy si s ňou ešte nejaký ten piatok hravo poradia. Aj keď dnes v noci vŕzgajú až príliš naliehavo. Za oknom udrel ďalší blesk, takmer okamžite sprevádzaný dunivým hromom. Steny sa zatriasli. Nad gaučom spadla omietka a zasypala mi hlavu bielym prachom. Ach ako nemám rád tento dom.

Divoké kone naberajú rýchlosť, vonku je tma, no to čo sa valí zo severu je čiernočierna temnota. O chvíľu je tu. Prevalím sa na bok a hlavu strčím pod hrubú deku.

Vietor sa napriahne a predvedie svoj najskvostnejší výkon. Počujem ako sa klince s vŕzganím uvoľňujú z drevených krov, plechová strecha viac neodoláva búrlivému počasiu a podvoľuje sa. Vietor ju podberá zospodu, naloží ju na svoje krídla a unáša do neznáma. Potom vtrhne do mojej izby. Zhadzuje obrazy, rozbíja sklo. Skučí ako divoch. Ako druhé sa vzdávajú okná a s hlasným rinčaním sa rozletia.

Všetko sa hýbe pod diabolskou taktovkou víchrice a všetko polieva hustý, studený dážď. Oblohu presekne ďalší blesk, a svoj cieľ nájde v komíne, ktorý sa rúca ako domček z karát. Biele akožetehly zasypávajú izbu, hrmotne dopadajú na podlahu a ničia všetko čo im stojí v ceste. Cítim, že ráno nepríde. Po komíne nasledujú steny. Neodolávajú, prehrávajú. Hlavou my prebieha jediná myšlienka. Nikdy som nemal rád tento do...