Bláznivá košeľa

Znova trochu dlhšia poviedka o nezodpovednom predavačovi, ktorého stretla divná záležitosť.

Už rok som zarezával pre istú spoločnosť, ktorá sa zaoberala predajom luxusných náramkových hodín. Najprv som ten flek bral len ako krátku zástavku, kým si nenájdem niečo lepšie, ale ako to už chodí, lepšie ponuky neprichádzali a ja som vo firme stvrdol na neurčito. Pracoval som na pozícii obchodného asistenta, čo nie je nič iné ako obyčajný predavač. Samozrejme, sme museli byť oháknutí vo fajnovom oblečení, košele, kravaty, nohavice s ostrými pukmi, ale celá pracovná náplň spočívala v snahe predať čo najviac hodín. Nič viac, nič menej. Do obchodu vošiel človek a všetci sa išli potrhať, len aby odišiel s hodinkami na zápästí. Vŕtali sa mu do zadku, úlisne ho usádzali do kožených kresiel a liali do neho super drahú kávu, poprípade šampanské. Presviedčali ho o výnimočnosti tovaru, o neskonalej kvalite, nadčasovom dizajne a unikátnom prevedení. Po týchto oslavných orgiách musel mať zákazník pocit, že ak bude chcieť, hodinky mu pripravia raňajky. Všetko to boli samozrejme len plané reči, v lepšom prípade prifarbené polopravdy, nuž ale čo nespraví ostrieľaný predavač pre pár grošov navyše, že? Ako iste tušíte, výška výplaty sa odvíjala od provízií za predané kusy, čo spôsobovalo, že na pracovisku sa namiesto uvoľnenej atmosféry, viedol neľútostný boj o každého človeka ochotného minúť svoju trochu peňazí. No a uprostred tohto boja som sa ocitol ja so svojimi minimalistickými ambíciami a neochotou trepať sa komukoľvek do riti. Napriek tomu sa mi darilo. Nieže by mi na tom fleku až tak záležalo, ale bola to čistá robota, kde sa človek nenarobil a ak sa nepozorovane plavil v strednom prúde mal aj relatívny pokoj. Túto taktiku sa mi podarilo dodržiavať vcelku úspešne, nepredával som príliš veľa, ale stačilo to nato, aby sa mi každý druhý deň nevyhrážali výpoveďou. Zastrčený pekne v zadu, nepozorovane bez prehnaných očakávaní.

Ale jedného krásneho dňa sa všetko zmenilo.

 

Mal som voľno a na nenápadné no razantné odporúčanie vedúcej som sa rozhodol, o doplnenie svojho pracovného šatníka. Nepáčili sa jej moje trocha viac zašlé a vyťahané košele, kde tu ozdobené fľakom od jedla.

Nakupovanie z duše nenávidím, mám toho dosť v práci a tak ako neznášam tlačenie sa do cudzích rití, nemám rád, keď sa niekto hrabe v tej mojej. A tak som navštívil starý dobrý sekáč. Obchod kde vás predavačky oslovia až pri samotnom platení. Tak to mám rád, kľud, pohoda, nikto sa na nič nehrá. No a tie ceny.....čo vám budem rozprávať.

Zbehol som do pánskeho oddelenia, zamieril ku košeliam a námatkovo som vybral tri kusy. Biela, jemne modrá a biela s jemnými čiernymi pásikmi. V móde sa príliš nevyznám, ale z nejakého dôvodu sa mi tá posledná košeľa páčila. Doslova ma priťahovala, akoby kričala kúp si ma, kúp si ma. Normálne mi je naozaj srdečne jedno čo mám oblečené, ale pri tejto košeli.....hmm, dúfal som, že mi sadne.

Zaplatil som príjemnej kočke pri kase a pokúšal som sa ju pozvať na rande.

„Inokedy zlatúšik,“ odpovedala a našpúlila červené pery do imaginárneho bozku.

Možno nabudúce.

 

Čudné veci sa začali diať hneď z rána. Suseda, zazerajúca babizňa priamo s pekla, ma pozdravila a usmiala sa. To bol šok! Hovorí sa, že úsmev rozžiari každú tvár. O nej to neplatí. Úsmev na jej tvári vyzeral, akoby ho niekto vystrihol z novín a nalepil jej ho pod nos. Jednoducho tam nepatril. Mal som pocit, že niečo nie je v poriadku a považoval som to za zlé znamenie. Rútim sa po schodoch, naschvál dupocem ako stádo slonov a v ústach cigareta s ktorej odlietava popol. Priam som sa tešil ako sa do mňa pustí. Ako zbledne a v kŕči stisne rukoväť metly, ktorú používa namiesto barle. Nič s toho sa nestalo. A tak krásny deň to mohol byť.

V rannom zhone mi incident (samotným incidentom bolo, že sa žiadny incident nekonal. Divné!) vyfučal z hlavy. Zmeškal som električku a do práce som prišiel s poriadnym oneskorením. Za normálnych okolností to stačilo na chladné ticho a bodavé pohľady v horšom prípade dohovor od vedúcej, ale divný deň pokračoval.

Kolega ma zdvorilo pozdravil a kolegyňa po mne vrhla pohľad, akoby bola úprimne rada, že ma vidí. Zneistel som. Možno vedia niečo čo ja nie, možno u vedúcej na stole leží moja výpoveď a ich prejav je len zle skrývaná radosť z môjho vyhadzovu. V kuchynke som narazil na vedúcu a chystal som sa odraziť jej dohováranie nejakou vhodnou výhovorkou. No namiesto toho aby sa do mňa pustila a roztrhala ma na márne kúsky povedala len:

„Pekná košeľa. Konečne si sa zbavil tých nemožných handier a prišiel si oblečený ako človek.“

Nič som na to nepovedal. Iba som na ňu civel neveriac vlastným ušiam. Asi si myslela, že to prehnala (čo teda vôbec nie je pravda. Inokedy ma zvozila omnoho drastickejším spôsobom.), lebo po chvíli dodala: „Ehm, no, chcela som len povedať, že vyzeráš lepšie ako naposledy...“

„Ďakujem,“ povedal som a vybral sa na predajňu.

Postavil som sa bokom a snažil sa prísť nato, prečo sú dnes ku mne všetci taký milí. Príliš ďaleko som sa nedostal. Do obchodu zamierila prvá zákazníčka. Stará známa pani Kerekešová.

Ak ste predavač viac ako týždeň, začnete si zákazníkov deliť na skupiny. Na základné, na podskupiny, rody a čeľade. Vytvoríte si kompletný zložitý hodnotiaci systém na zaradenie každého zákazníka. Aby som to zjednodušil, úplne základné rozdelenie je na kupujúcich a nekupujúcich, takzvaných očumovačov, alebo zabíjačov voľného času. To sú ľudia, ktorý chodia do vašeho obchodu s železnou pravidelnosťou, nechajú si ukázať zo päť, šesť hodín, všetky vyskúšajú a na každých nájdu drobný nedostatok, ktorý im zabraňuje v kúpe. Popri tom vám spomenú čo nové u nich doma, ako sa má dcéra, čo robia vnúčence. Poznáte po mene celú ich famíliu až po tretie koleno. V horšom prípade sa nechajú ponúknuť kávou a keksmi. V obchode strávia hodinu a odchádzajú s úžasným pocitom na srdci, zatiaľ čo vy ste vyžmýkaný ako citrón, preto že ste poslednú hodinu strávili v urputnom sebaovládaní sa a všemožne ste odolávali pokušenie poslať danú osobu do riti. Nuž ale sme samozrejme profesionáli a takéto veci nerobíme. Najzákladnejšie poznávacie znamenie tejto skupiny je, že nikdy nič nekúpia. A pani Kerekešová, útla pani v rokoch s ľadovým pohľadom, bola kráľovná očumovačov. Svoje návštevy vycibrila do posledných detailov. Upodozrieval som ju, že po nociach vymýšľala stále nové a nové postupy, ako nám otráviť život.

Keď som ju zbadal, rýchlo som sa otočil a tváril sa, že leštím vitrínu. Uprene som pozeral pred seba a modlil sa aby si dnes vybrala inú obeť.

Motala sa po predajni, pomalým krokom sa presúvala od vitrínky ku vitrínke a trpezlivo čakala, kým ju niekto osloví. Obzrel som sa naokolo a zistil som, že som na predajni sám. Kolegovia zmizli.Jej teplý dych mi ovial zátylok.

„Veď tam s tou handrou urobíte dieru,“ povedala chrapľavým hlasom.

Otočil som sa. Stála predo mnou vráskavá dračica s krvavo červeným rúžom a náušnicami takmer po plecia. S jej dráždivého parfumu sa mi dvíhal žalúdok.

„Á Vy ste tu? Prepáčte, vôbec som si vás nevšimol. Môžem vám nejako pomôcť?“ povedal som a na mojej tvári zažiaril osemnásť karátový úsmev. Základným pravidlom rozhovoru s takýmto zákazníkom je používanie krátkych účelných viet. Aby sa nemal čoho chytiť.

„Išla som len okolo a napadlo ma, že sa zastavím a.....“ tu sa zasekla, a na tvári sa jej zjavil zmätený výraz. Akoby zbadala svojho muža, ktorý je už päť rokov po smrti. Uprene hľadela pred seba.

„Pani ste v poriadku?“ opýtal som sa pre istotu. Posledné čo potrebujem je, aby ju tu seklo o zem.

„V úplnom...ja len...“ pohľad uprený do neznáma. Zbláznila sa, napadlo mi a odrazu mi celá situácia prišla veľmi smiešna.

„Čo? Potrebujete kúpiť nejaké hodinky?“ doplnil som ju ironicky.

„Áno, chcem hodinky, nejaké pekné.“

Prišiel som k vitríne omega a vybral som z nej dámske hodinky za tritisíc euro.

„Čo takto tieto?“ navrhol som a čakal, akú výhovorku použije tentokrát.

„Výborne, zabalte mi ich.“ Tentokrát som zamrzol ja. Naozaj povedala, že ich chce, alebo je to len ďalší z jej trikov?

„Ale stoja tritisíc euro,“ nadhodil som opatrne.

„Zabalte mi ich.“ zopakovala.

Urobil som ako si želala a do poslednej chvíle som čakal, kedy túto šialenosť zastaví. Kedy sa spamätá a zatiahne ručnú brzdu. Neprejde jej karta, pôjde vybrať hotovosť a už sa nevráti, náhle si spomenie, že má alergiu na oceľ, nebude sa jej páčiť balenie...

Nič také sa nestalo. Pani Kerekešová poslušne položila na pult tritisíc euro a s prázdnym pohľadom vzala zabalené hodiny a odišla preč. Tak to ma podrž. Práve som predal hodiny pani Kerekešovej. To je ako keby som predal ryžu číňanovi.

Zo zadu vybehli kolegovia a gratulovali mi. Ešte sme ani poriadne neotvorili a tržba sa vyšplhala na tri tisícky.

Do večera som predal ďalšie tri kusy hodín v celkovej cene okolo jedenásť tisíc euro a použil som pritom asi desať viet. Pomôžem Vám? Niečo takéto? Budete platiť kartou alebo v hotovosti?

Ľudia sa hrnuli prednostne ku mne, akoby som vyžaroval nejaké zázračné fluidum, ktoré ich priťahovalo a uvádzalo do nákupného tranzu. Takisto kolegovia sa ku mne správali milo a úslužne. Náhlu zmenu situácie som si nedokázal vysvetliť.

Po robote som sa odviezol domov, unavený ako nikdy predtým. Náhoda chcela, že som v električke narazil na predavačku zo sekáču. Sedela úplne v zadu a pozerala na tmavé ulice mesta. Najprv som to chcel nechať tak, mojou jedinou túžbou bolo vypiť plechovku piva a zaľahnúť, ale potom ma zbadala a usmiala sa na mňa. Čo už som mal robiť? Podišiel som ku nej a dali sme sa do nezáväzného rozhovoru, ktorý sme ukončili až v mojej posteli.

 

Ráno sa dievčina tvárila, akoby sa práve prebudila zo zlého sna a zistila, že to nebol sen, ale skutočnosť. Zhnusene na mňa zazerala a rýchlo sa súkala do šiat, ktoré ešte včera večer rozšafne rozhadzovala po izbe. Zakrývala si prsia a snažila sa držať čo najväčší odstup. Netušil som čo je vo veci. Nepatril som síce k najkrajším chlapíkom v meste, ale na druhej strane, ani som nemal tri oči, alebo tak niečo. Nechápal som jej správanie, ale ani som sa tým príliš nezaťažoval. Sex bol dobrý a o vzťah som nestál. Vlastne mi to vyhovovalo. Skontroloval som hodiny a zistil, že zase meškám. Rýchlo som na seba hodil košeľu zo včera, zastrčil ju do tesilových nohavíc a dúfal, že si nikto nevšimne moje trojdňové strnisko.

V kúpeľni som sa narýchlo opláchol a prebehol zuby strapatou kefkou. Vybehol som späť do obývačky a uvidel predavačku ako ma uprene pozoruje.

„Ty si ešte tu?“ povedal som prekvapene.

Objala ma okolo pliec a na ústa mi prilepila šťavnatého francúzaka. To už bolo veľa. Odstrčil som ju a priamo sa opýtal či jej nešibe. Najprv sa tvári, akoby som bol nejaký kentaur alebo čo a o tri minúty ma tu div nepretiahne. Pozrel som jej do tváre a uvidel som rovnako zasnený pohľad ako u pani Kerekešovej. Pochytila ma hrôza.

„Čo sa to tu kurva deje?!“ zrúkol som a poriadne s ňou zamykal. Žiadna reakcia, pohľad uprený kdesi na moje brucho. Sklonil som sa aby som zistil, čo ju tak fascinuje. Košeľa ako každá iná, pomyslel som si. Alebo žeby nie?

Čierne pásiky sa odrazu začali jemne vlniť a na bielom pozadí tancovali ako karibské tanečnice. Priam som počul šumenie mora pretkávané jemnou melódiou ukulele. Obraz naokolo sa rozostieral a strácal sa v diaľke aj so všetkými rannými zvukmi. Pásiky košele ma ťahali do neznámej krajiny rozprestierajúcej sa kdesi mimo môjho vedomia. Cítil som ako sa mi vyprázdňuje hlava. Pásiky z nej vysávali všetko nepotrebné a lákali ma hlbšie do svojho sveta. Nakoniec mi tam ostalo iba malé blikajúce svetielko. Pozor...pozor...pozor! Blikalo do prázdnej lebky a ťahalo ma späť. Neviem ako dlho som bojoval, no nakoniec sa mi podarilo odtrhnúť oči od košele a vrátiť sa späť do reality. To sa ale nedalo povedať o predavačke, ktorá stále bez pohnutia civela na moje brucho. Rýchlo som strhol košeľu a zahodil ju do kúta. Dievčina sa okamžite spamätala, zhnusene po mne fľochla a rýchlo zmizla. Rozvalil som sa do kresla a a zrovnával si myšlienky. Tep mi pomaly klesal na prijateľnú úroveň. Košeľa sa váľala v kúte ako nejaká namyslená handra a trpezlivo čakala čo bude ďalej. Ocitol som sa pred obrovskou dilemou. Využiť dar, na ktorý som narazil, alebo...alebo...vlastne ma nenapadala iná možnosť. V prvom momente som chcel siahnuť po telefóne a zavolať, že budem výrazne meškať, no zarazil som sa. Nebudem nikam volať. Nechám, nech to za mňa vyžehlí košeľa.

 

Nasledujúce dni som sa poriadne rozšupol. Predaje stúpali do nebeských výšin a provízií bolo toľko, že som ich už prestal počítať. Kolegovia mi varili kávičku, kupovali obedy a vedúca tancovala podľa mojich nôt. Začal sa nádherný život falošného kráľa. Dokonca sa na mňa prišiel pozrieť sám majiteľ firmy a to už je čo povedať. Starý lakomý žid, pre ktorého sú predavači len kolieska vo výkonnom stroji na zhŕňanie peňazí si dal tú námahu a zdvihol riť, aby si mohol obzrieť svoju novú dojnú kravu. Na jednej strane ma pozornosť tešila no na druhej som sa jej obával. Bola len otázka času, kedy moja zázračná premena niekomu začne vŕtať v hlave. Skúšal som zvoľniť tempo a párkrát ostala košeľa doma na vešiaku. Poviem vám väčšie muky som nezažil. Celý deň ma prenasledovala myšlienka o lupičoch, ktorý vnikli do môjho bytu a hľadali čarovnú košeľu. Rovnako kolegovia, inokedy usmievaví milí spoločníci, po mne zazerali pohŕdavými pohľadmi, ako keby som im niečo ukradol. A možno aj mali pravdu, možno som im svojou košeľou kradol kúsky duše, ktoré im teraz v stave čistej mysle chýbali a oni sa zháňali po páchateľovi. Deň bez košele sa skončil a ja som sa cítil ako keby ma prešiel parný valec. Utekal som domov za pásikavým kusom látky, ktorý premenil život povaľača na príbeh šťasteny. Vtrhol som do skrine a privinul som si svojho miláčika na hrudník ako matka, ktorá našla stratené dieťa. Od toho momentu som košeľu nevyzliekol. Stala sa mojou pevnou súčasťou a postupne ma ovládla. Týždne plynuli a zo mňa sa stal zákerný odpusťte za výraz: hajzeľ. Ovplyvňoval som ľudí, ovládal som ich ako divadelné figúrky a škodoradostne som sa pri tom bavil. A čo je najhoršie, zachádzal som stále ďalej a ďalej. Presvedčil som vedúcu, aby vyhodila nepohodlných kolegov a nahradila ich novými pracovníkmi, na ktorých by som mohol skúšať svoje triky. Keď ma omrzia, nechám ich nahradiť novým materiálom. Ale vedúca, tá ma neomrzela. Vedúca bola moja woo doo bábika číslo jedna. Za všetky tie opovržlivé pohľady, za všetky dohovory a buzerácie. Karta sa obrátila a ja som to poriadne využil. Zametal som s ňou ako s plesnivou handrou a chystal som sa svojej pomste nasadiť zlatú korunu. Kedysi dávno som začul, ako sa rozpráva s kolegyňou a medzi rečou (ako to už ženy robia) začali hodnotiť mužskú časť kolektívu. Keď prišiel rad na mňa, nasledoval výbuch smiechu a klasická veta : Ani vo sne.

Chystal som sa jej pripraviť najhoršiu nočnú moru.

 

Vyspím sa s tebou tak, že na to do smrti nezabudneš. Strhnem s teba všetko mäso a vniknem rovno do tvojej duše, fantazíroval som pri pohľade na jej štíhle nohy. Nahlas som však nič nepovedal. Deň sa schýlil ku koncu a nám už ostávalo len zrátať tržbu a spustiť mrežu. Kolegovia pochopili môj uprený pohľad a pratali sa domov. Ostal som v obchode s vedúcou sám, presne podla plánu. Hluk nákupného centra ostal za hrubými sklenenými dverami, svetlá pohasli a predajňa sa ponorila do príjemného šera. Pôvodne som jej chcel navrhnúť odvoz domov s pokračovaním u nej na byte, no navodená atmosféra priam lákala. Vedúca mi zahatala cestu a pohladila mi hruď.

„Tak dlho som čakala na túto chvíľu,“ pošepkala a objala ma okolo krku. Pritisla a na hrudi som zacítil pevné prsia. Nechty mi zaryla do ramien a vášnivo ma pobozkala. Nedokázal som odolať. Schmatol som ju za boky a vysadil na pult. Jediným prudkým pohybom som jej roztiahol nohy a pritlačil sa jej na lono. Krúžila panvou, pričom ma neprestajne zasypávala vášnivými bozkami. Vzrušenie sa dalo krájať a prudko sa blížilo k neodvratnému vrcholu. Chystal som sa vyzliecť ju s trička a na malú sekundu som sa odtiahol. Vo víre vášne ma zdrapila za košeľu a prudko trhla, akoby rozbaľovala darček. Predajňou zaznel zvuk trhajúcej sa látky a gombíky sa rozleteli po podlahe.

„Nie!“ zvrieskol som, „čo si to spravila?!“

Vedúca sa vrátila do reality a snažila sa prísť nato, prečo sedí na pulte s roztiahnutými nohami. V očiach sa jej leskol strach.

Padol som na kolená a snažil som sa zapnúť zničenú košeľu. Každým dotykom sa rozpadávala na drobné kúsočky ako listy starej knihy, vystavené neskúseným prstom. Zomierala, a brala so sebou aj môj luxusný život. Od zúfalstva som sa skrútil do klbka a plakal ako malé dieťa.

 

Dnes už v hodinárstve nerobím. Moje kúzlo odišlo s košeľou a znova som sa stal ležérnym niktošom smútiacim za zašlou slávou. Predaje sa prepadli a vedúca sa veľmi rýchlo postarala o môj odchod. Neviem či dokázala pochopiť čo sa v ten večer udialo, no v každom prípade jej to stačilo nato, aby sa ma zbavila. Vystriedal som mnoho zamestnaní no nikde som sa príliš dlho neohrial. Každý deň som prechádzal okolo sekáču a smutno hľadel cez výklad dnu. Jedného dňa sa na dverách objavil oznam: Hľadáme pracovníka na trvalý pracovný pomer. Neváhal som a tak som dnes tu, preberám tony použitého oblečenia a striehnem. Aká je šanca, že na ňu znova narazím? Viem, viem, ale mne to neprekáža, som trpezlivý a verím že jedného dňa ju znova nájdem.

 

 

 

---