Aktivačný pracovník

Aktivačný pracovník   

„Tak, pán Kalvoda, musíme riešiť aktivačné práce,“ povedala úradníčka Jarolímková a uprene hľadela na monitor.

      Akoby sa bála pozrieť na človeka, ktorý ešte prednedávnom zastával vysoký post vo fabrike na výrobu elektra. „S týmto,“ posunula dlaňou po zapratanom stole pomedzi spisy neveľký hárok papiera, „si zájdete na Miestny úrad. Tretieho mi prídete povedať, ako ste dopadli.“

     Nič viac, nič menej. Kým vypisovala údaje, vzal do rúk tri stránky s pracovnými ponukami. Už dlho nebol na žiadnom pohovore. Všetci ho akosi obchádzali. A pritom, mal prax a dokonale sa vo svojom odbore vyznal. To ale nikoho nezaujímalo. Vhodných ponúk bolo ako šafranu a ak už, vždy dali prednosť niekomu mladšiemu. Niekomu, kto ledva vyliezol zo školských lavíc. Bolo deprimujúce uvedomiť si skutočnosť, že muž v najlepších rokoch, muž plný sily a skúseností je považovaný za ďalší kus patriaci do starého železa.

      „A čo toto?“ spýtal sa. „Mohol by som to skúsiť.“

     „Ukážte... Uhm, a ako ste na tom s angličtinou?“

      „Dohovorím sa.“

      „A práca s počítačom?“

      A čo si myslí, že som v kancelárii používal písací stroj? pomyslel si dotknuto. „Viem s ním robiť,“ povedal hlasnejšie, než mal v úmysle.

      Jarolímková pochybovačne nadvihla obočie. „No, viete, oni požadujú niekoho, kto má s prácou v polygrafii aspoň dva roky praxe. A vy ste, pokiaľ viem, pracovali vyše dvadsať rokov len v jednom odvetví elektra.“

      „A bol by som tam dodnes, keby nevyhlásili bankrot.“

      „Mrzí ma to, ale nemôžem Vás na to výberové konanie poslať. Máme takpovediac zákaz „zhora“ vysielať evidovaných, čo nespĺňajú podmienky.“

      „Čiže tým pádom nespĺňam podmienky na žiadnu z týchto ponúk. Na skladníka požadujú VZV – nemám. Na predavača a dokladača tovaru by som mal mať hygienické mimimum – čo nemám – a tiež prax. A tak je to so všetkým. Chcete tým povedať, že ja, v mojich rokoch a po roku evidencie na Úrade práce, ani nemám šancu niečo si nájsť.“

      „Berte to ako chcete. S tým Vám ja nepomôžem. Nie ste prvý ani posledný, ktorý prišiel o prácu. Práve preto, že si ju vyše roka nedokážete nájsť, Vám ponúkam možnosť ísť na Aktivačnú činnosť.“

      No skvelé, to mi tak pomôže zvýšiť si kvalifikáciu. „A čo nejaký kurz? V správach, aj v novinách minule hovorili, koľko ich z eurofonfov budú úrady organizovať.“

      „V správach toho nahovoria... A papier tiež veľa znesie,“ odvrkla Jarolímková odmerane.

     Kalvoda ju už oberal o čas, kým by vošiel druhý UoZ, mohla si odskočiť ku kolegyni. Samozrejme, s pár spismi v ruke, aby to vyzeralo dôveryhodne. Veď tamtí aj tak majú času habadej, sú bez práce...

      „Nie, nijaké kurzy nemáme. A ani sa nechystajú, pokiaľ viem. Môžete si zájsť na centrálu, podať si na kurz prihlášku a ktovie, možno sa nejaký časom uskutoční.“

      „A čo mám do tej prihlášky uviesť, keď ani neviete, aké kurzy by sa mohli robiť? Či len tak – napísať kurz?“

     Jarolímková pokrčila plecami. „Nezabudnite mi v stredu donieť potvrdenie.“

      Kalvoda, sotva štyridsaťročný slobodný mládenec sa bez slova postavil. Ani nevedel, čo by  mal na tú ponuku povedať.

     Prečo mi neponúkne skutočnú prácu? pomyslel si. Tak ja prejavím záujem o ponuku, čo tu majú veľkolepo natlačenú na papieri a na nástenkách a ani tak ma tam nepošle! Ale zametať chodníky, na to sa hodím!

     Stanislav Kalvoda s rozporuplnými pocitmi vyšiel von. Letné dopoludnie bolo presýtené príjemným ovzduším po ľahkom daždi. Chodníky sa ešte leskli a zo stromov pomaly padali posledné kvapky. V duchu počítal, koľko zas bude musieť minúť na cestovné. Ráno cesta sem, teraz na MiÚ, ktovie, kam ho pošlú potom a v stredu opäť sem.

     A to im je jedno, koľko pre ich chodenie hore-dole musím obetovať na lístky, uvažoval trpko a rátal, či vôbec vydrží do dvoch týždňov vzdialeného „svätého berusa“. Šesťdesiatdva eur aj päťdesiat centov – úbohá almužna pre muža ako bol Kalvoda. Kým pracoval, nikdy priveľmi nedbal na zadné kolieska. To, čo ušetril, však minul v priebehu ťažkého roka na nájomné. Z bytu odišiel a posledné tri mesiace býval na ubytovni pre sociálne slabých. Keď ju vyplatil, ostalo mu sotva dvadsať eur na živobytie na celý mesiac.

     Na Miestny úrad dorazil krátko pred pol dvanástou. Dvere boli zamknuté. Nazrel skrz zamrežované sklené dvere dovnútra. Chodby zívali prázdnotou.

      „Čo už majú obed?“ zašomral. Nazlostene stláčal bohom zabudnutý zvonček usadený v zaprášenej fasáde.

     „Čo je? Dnes nie sú hodiny pre verejnosť!“ zvolala staršia žena s frizúrou, za akú by sa nemusela hanbiť ani Tina Turner.

     „Potrebujem sa len niečo spýtať!“

      „A o čo ide? Za kým idete?“

      „Za.... Juhásovou.“

      „Je na obede.“

     „Máte mať otvorené do dvanástej!“ Kalvoda strácal trpezlivosť. Každý bol múdry ako kýbel gitu, len on nikdy nemal mať pravdu?

     „Počkajte, pozriem sa, či je tu. Možno ešte neodišla,“ vyliezlo z babizne neochotne a výklopné okienko nepríjemne zaškrípalo. Po dvoch minútach čakania sa došuchtala k dverám. Odomkla. „Poďte. Je tu. Ale to si nezvykajte, idete mimo úradných hodín!“

     Choď do čerta s tvojími hodinami! Mali by byť k dispozícii celých osem hodím každý deň! Ako ostatní pracujúci. Predavačka v mäsiarstve si tiež nemôže povedať – teraz neobsluhujem, nemám hodiny pre zákazníkov! vrčal Kalvoda naštvane na celý systém, v ktorom sa jeho krajina i on sám, ocitol. Vstúpil do kancelárie Janky Juhásovej, mladej blondínky s nechtami dlhými aspoň dva centimetre.

      „Dobrý. Poslali ma za Vami z Úradu práce. Ohľadne aktivačných prác.“

      Natiahla sa za podávaným papierikom. Premerala si Kalvodu letmým pohľadom, nahliadla do spisu a začala niečo vyťukávať do počítača.

      Pritom vravela: „Bohužiaľ, nič pre Vás nemáme. Všetky miesta sú obsadené. Jedno voľné bolo ráno, v škôlke, no neviem, či ho medzitým už neobsadili. Ale viete čo? Skúste sa tam ísť popýtať. Možno to výjde! Je to Materská škola svätej Maximiliány. Zájdite tam. A príďte mi oznámiť výsledok. Dnes ale nie, zajtra. Dobre?“ nasadila na tvár falošný úsmev a vrátila Kalvodovi papier.

     Chýbala na ňom pečiatka, podpis, vlastne, chýbalo na ňom všetko, čo by tam správne malo byť. Kalvoda dokument preložil vo dvoje a šuchol do vrecka.

     V škôlke bol naposledy ako päťročný fafrnok. Vlastné deti nemal a tak kráčal pestro pomaľovanými chodbami ako omámený. Začalo leto, prázdniny, škôlka zívala prázdnotou. Starý robotník na dvore ho odkázal na zástupkyňu. Riaditeľka bola nevedno kde. Kalvoda zaklopal a po výzve vošiel.

     Zástupkyňa Rosická Jolana, bola od neho sotva pár rokov staršia. Povedal prečo prišiel a kto ho poslal.

      „Akú máte školu?“ spýtala sa po minúte ticha a konečne odložila hrubú spisovú knihu.

      „Priemyslovku.“

      „Aha. A počítač ovládate? Lebo viete, ja potrebujem niekoho, kto bude písať výkazy a robiť tabuľky. Nemám čas Vás zaúčať!“

      „Viem s ním robiť. Nie som expert, ale...“

      „Veď hovorím, že nemám čas Vás učiť! Tu sa robí kopa administratívy... nie, to by nešlo. Jedine ak, potrebujeme niekoho, kto by robil nákupy, chodil do terénu.“

      Ja snáď zle počujem! „Viem pracovať s počítačom. Ovládam Word, Exel, PowerPoint a všetky podobné programy!“ vyhlásil a zapochyboval, či to vie aj ona. Nevyzerala na to. Iste, napísať za hodinu jeden list, to dokáže každý blbec. Ani nepíše desiatimi, uvedomil si a spomenul si na ťukanie ukazovákom hľadajúc písmenká na klávesnici. A ona bude poučovať mňa?

      „Povedala som, čo môžem ponúknuť.“

      „Posol.“

      Zástupkyňa očervenela od hnevu. „Čo si o sebe vlastne myslíte? Ja, JA som ekonómka a vy... prišli ste sem na aktivačné... Poskok! Ak to beriete takto, odíďte, s Vami som skončila!“

     Kalvoda sledoval jej výbuch ako v polosne. „Nepovedal som poskok!“ohradil sa.

      „Choďte preč! Aj keby – už Vás tu ani nechcem! Nemám záujem! Mal by ste byť vďačný, ale s takýmto postojom...“

     „Možno som sa zle vyjadril. Nemyslel som to tak,“ bránil sa.

      „Povedala som, choďte! Nepotrebujem tu ľudí ako vy!“

      Stanislav Kalvoda sa pobral k dverám. „Ospravedlňujem sa, že som Vás obral o čas!“

     Vrel v ňom hnev. Také poníženie! Schuti si zanadával.

     Na druhý deň zašiel opäť na MiÚ. Juhásová sa tvárila nanajvýš odmerane. Určite jej tá harpya už volala, napadlo mu no napriek tomu povedal, ako pochodil.

      „Uhm. Tak nič. Dovidenia,“ uzavrela Juhásová.

      V stredu ráno si sadol tvárou v tvár k Jarolímkovej. Už ho nebavilo vykladať, že s ním zaobchádzali ako s poslednou špinou, ako s handrou, do ktorej si nehodno utrieť ani topánky.

      „Takže ste tam boli. A nič. Aha. No ale, nemáte to potvrdené,“ povedala a obzerala si nedoplnené údaje na papieri, ktorý v pondelok sama vypisovala.

      „Bol som tam. Môžete si to overiť!“

      „Nebudem nikam volať. Takto je to však Vaše slovo proti ich. Toto Vám nemôžem uznať.“

      Kalvoda zvraštil obočie.

      „Je mi ľúto, musím Vás vyradiť z evidencie,“ oznámila bez štipky ozajstného súcitu.

     Keby bol vedel, ako má v tej chvíli postupovať, bol by to urobil. Lenže nevedel nič. A keď sa aj pýtal, dostával neúplnú, alebo zlú odpoveď. Nevedel, že musí zájsť na sociálku a nahlásiť zmenu. Nevedel, že má zájsť do poisťovne. Nevedel nič.

     Do troch mesiacov prišiel aj o tých skromných šesťdesiatdva eur. Ubytovni dal nedobrovoľne zbohom a s igelitkou v ruke sa ocitol na ulici. Bývalí priatelia, ktorí sa mu aj tak už dlho neozývali, tak neučinili ani teraz. Nebol tu nik, kto by mu podal pomocnú ruku včas.

     Snažil sa. Aspoň spočiatku. Dbal o seba, pral si, ale ako dni ubiehali, chuť k životu sa vytrácala. Niečo sa v ňom zlomilo. Nemal chuť ráno vstať, nemal chuť ísť sa umyť, nemal chuť na nič. Vzdal to. Brázdil ulice, uzavretý do seba. V zarastenom, ušmudlanom chlapovi v šušťákovej vetrovke by nik nespoznal pána Stanislava Kalvodu.

     Tesne pred Vianocami sa nechtiac zatúlal na trhy. Rinula sa odtiaľ neskutočne lákavá vôňa. Už ani nevedel, kedy naposledy sa zahryzol do šťavnatej klobásky a zapil ju dúškom kvalitného vínka. Po očku, v prítmí dreveného domčeka, sledoval ľudí prechádzajúcich sa po námestí. Mladík objednal pre svoju drahú polovičku grilovanú klobásu.

      „Fúj, je odporná,“ povedala len čo si z nej ukrojila malý kúsok a opatrne vložila na jazyk. „Humus. Prečo si mi to kúpil?“

      „Nevymýšľaj a jedz!“

      „Nechcem!“

      „Tak ju vyhoď. Ale hlavne mlč! Chcela si ísť na trhy, tak sme tu.“

      „Myslela som, že ma vezmeš niekam na normálnu večeru,“ odvetila urazene a klobása putovala do neďalekého igelitového koša. Odišli.

     Kalvoda poškuľoval po koši. Hlad zvíťazil. Mal šťastie, klobása bola ušpinená len od horčice, od ostatných nečistôt ju ochránili steny papierovej tácky. Slastne si pochutnával na teplej dobrote. Mal pocit, že v živote nič lepšie nejedol. Utiahol sa na okraj lavice a lačne zapĺňal žalúdok.

      „Namiesto darmožráčstva by mal ísť robiť,“ začul za sebou ženský hlas. Bol mu povedomý. Obzrel sa. Zástupkyňa Rosická práve mávla na skrehnutého policajta. „Nech ide preč! Obťažuje nás!“

     Kalvoda šiel dobrovoľne. Kráčal, kým ho nohy vládali uniesť. Potom padol a viac sa neprebudil. Našli ho zamrznutého ležať v opustenej, zdevastovanej fabrike. Fabrike, kde strávil viac ako polovicu života.