deväť básní

hrôza z večnosti

 

myšlienka má svojho pôvodcu

teraz ma neobťažuj prosím

 

mám stvoriť svet

 

tí čo uvidia sa zbláznia

tí  čo sa zbláznia – uvidia

 

tvorivý duch – poďme!

 

 

kurzor tlkoce

 

v tejto rovine je mi to známe

ešte jeden rozmer a...

 

blysni sa...

 

čas pod touto hranicou

čas subrealizmu

 

anjelská častica

čo všetko ohmatá

 

zvláštne...

 

závisť závislosti mizne

závislosť od závisti tiež

 

 

počítam perly

 

priamosť úsudku

sa ocitá mimo pólov

 

ach

tak dávno som si bol vedomý

 

náhrdelník ťa škrtí

čo by si dala za jednu?

 

ako povedal môj priateľ

básnik

 

je úplne jedno

ako vznikol vesmír

 

 

bože

 

desí ma tvoj pohľad

je neľudský

 

dieťa je anjel

trhá chrústom krovky

 

šiel som pešo

a zašiel som príliš ďaleko

 

na rázcestí

hneď za dedinou

 

svätý

 

 

kochal som sa krásou

 

bol som už opitý

myšlienka sa vyškriabala na teba

 

bol som už triezvy

pochoval som oboch rodičov

 

keby šlo len o mňa

tak sa prosím ťa nestrachuj

 

zasa som

a to by už malo stačiť

 

 

radosť sa rozdáva

 

nie je to ako na ulici

v domčeku s truhlou

 

nechcem ťa pozorovať

si taký bledý

 

priateľ môj

veď ty si sa mi už vyznal

 

tak prečo otáľaš?

 

 

ešte vrhám tieň

 

a čo vidím?

otočený k slnku sa ponáhľam

 

zasadiť ranu myšlienke?

činu?

 

veď ten čo sa upísal

mohol radšej maľovať

 

čarovná hudba sa rinie zo stien

kosti sú pospájané švami

 

a nielen tam to vidím

 

myšlienka

 

dávam ti svoj čas

aby si si zbalila krámy

 

(pozor

táto kultúrna vložka je krvavá)

 

pre teba vediem túto vojnu

nevyspytateľná

 

spytuj si svedomie

na ničom inom nezapracujem

 

a

ak nezarobím

 

deväť

 

asi takto som vstal

pol hrnčeka kávy ako prvé

cigareta

 

o nič som sa neusiloval

to ty

si mal hnal k sebe

 

chcel som zabudnúť

vypnúť monitor

a svoj reproduktor

 

 

---