Písmák Maľujem slnko
jeho hrany
na oblej tvári
horiaci papier
s istotou popola
nepíš..
v podobnom dychu
myslím na súlad
nepokojnej myšlienky
možno som
Výlev
potrebujem sa omotať
okolo tvojich prstov
ukazuješ na iných
takto sme vznikli
Rozhodnutie
Je úzko
pozerať sa do očí
a v tuneli otáčať hlavu
za jednosmerným tieňom
Urobili sme pokrok
v drsnom piesku
je miesto
pre príliv
dve rovnocenné rovnobežky
Pokus
Za oknom
iba ďalšie okno
skúšaš sa otvoriť
a v prievane
Na tomto moste
je výhľad
ktorý končí
pred dverami
vždy takmer isté klopanie
Toto storočie
je už dávno za nami
hovoríš
opakovaním minulosti
sme príliš ľuďmi
kde bolo..
kde bolo tam bolo,bola raz jedna krajina-nekrajina. Ľudia tam trpeli akousi čudnou chorobou,neverili tomu čo vidia a ani tomu čo počujú. Stávali sa im zvláštne veci,napr.
Okno
otvorené do mňa
studňa ktorá prijíma vodu
a ruky
niečo sa pohlo
Stíchni
Tvoje okno je príliš nízko
nebo
si osamelo píska
prikrývaš tieňom
Slnko
často skloňované v snoch
kolenami v zemi
cítim odtlačky
včerajších kolien
Skúšam
predbehnúť prúdenie
vlastnej krvi
alebo prevrátiť kožu
úprimne do naha
V neurčitkoch
píšeme osobné vyznania
v tretej osobe
si to Ty
neklameš
Dnu
Na okne skúša prstoklad
vietor plný listov
a predstáv
keď plameň v izbe
Nechávam svietiť
podstatné sú oči
z diaľky
keď zotmiem
na jazyku
Je mi sväté..
svetlo v tvojej tvári
vždy
keď sa nestretneme
verím
Ako by sme zapálili seba
namiesto
poslednej cigarety
s predsavzatím
už nikdy ďalší dym
Dnes
Slnko zašlo
do tvojich stôp
svietiš do tmy
príliš hmatateľne
Si voda
čo sa nechá viesť
a mlčí do mora
o vzďaľujúcich kameňoch
opäť sa vráti
Vkladáš do úst slová
na ružovom tancujú
takmer bezbolestne
v neprípustnom tempe
to opäť Zem
Môj život je vo vedľajšej izbe
bez plánu na únik
so stoickou výzvou
v presýpacích hodinách
odbíjam
Dovoľ mi
vyspovedať túlavé mačky
ktoré čítajú z okien
nepriepustnosť
koľko pohľadov
Okradnutí
Vyhováram sa na stenu
a niekoľko kľučiek
cez otvorenú myseľ
je ako dlaň
Z tvojho okna je nízko
na dotyk
iba strecha rozumie
vrtochom neba
a námesačnosti
Prosím
Zarecituj mi verš
kde sa významne mlčí
ako v oknách
s námrazou
Cieľ-Nebo
K Tvojej samote
prikladám nejasný obraz
a zbierku nití
súčasť kolobehu
Na frekvencii jari
Je mi ľúto
všetkých poistiek
že nespia
v predpísanom luxuse
Dnes si písal
že ticho je náplasť
na ústa
a krik-
-otvorené dvere
Nechutenstvo
a niekoľko príznakov
odcudzenia
moja vôľa
natiahnutá na škripci
Odraz (TVAR ze sítí)
V očiach tečie voda
za sklom
kde sa lámu
cudzie pohľady
Svet nám vypadol
ako kocka so šestkou
na protiľahlej strane
hrám
a nie som sama
Okúsiť blízkosť
a hneď prehováraš cestu
aby nestála
zajtra
vypustíš čajky
Pozametaj noty
je ticho
struny
v hrudnom koši
umlčali krik papiera
Anonymne
Zavolaj
z telefónnej búdky
na neznáme číslo
všetky slová
a niekam uhnú rána
ktoré symbolizujú
osvetlenú noc
alebo
pravidelný zásah slnka
Objím ma
kým krv blúdi
ulicami môjho tela
tlkot zimného času
očakáva
Blues..
pre zákerné ticho
niekoľko výkričníkov
zapálime iskru
pouličným svetlám
Túlam sa
v tvojich topánkach
vo vedomí
ktoré utopí ďalší most
a všetky ryby
Čistý
Ešte sa nenarodilo slovo
z myšlienky
čírej ako voda
aby som mohla poznať
Pália mosty
rieka nezhasína smäd
keď hádžeš tvár
z brehu
aby si niekoho stretol
Naskočil pulz
aj koľajnice
majú zmysel
udržať rovnováhu
ďakujem realite
Pokúšam sa
o nekonfliktný dialóg
sme liberálni
až tak
že nedokážem plakať
báseň pre báseň
Vytrhnúť z jazyka ticho
a bez pózy
sa presťahovať
k jadru
Smiech
ako rozpúšťadlo strachu
maľujem si nechty
ružovou
aby nebolo vidieť
Telo je schránka
s odloženými listami
a babím letom
zápalky
na dosah ohňa
Ponáhľaj sa
vietor láme väzy
s ľahkosťou
a neosobne
prikladá nás k listom
Čakáme
na kŕdeľ
čo vyletí z rúk
v rukaviciach ťa nespoznám
možno podľa dychu
S tichom
predstierať
že život je reklama
plná kalorických klamstiev
v sivej
Zdokonaľujeme neistotu
kým sa učím plávať
bez orientácie
sme protirečivo sami
a najbližší ostrov
Naslepo
ti čítam z pier
a kreslím do vzduchu
zbabelé noty
hráme sa na symfóniu
Zem sa krúti okolo prsta
a milión svetiel
páli ruku
ktorú nepoznám
je niečo viac
Vystopovali sme pulz
v odlišnom rytme
čakáme na súlad
kým nebo
sprisahanecky pritakáva
Rastú stromy
musí to bolieť
keď vyberáš koreň
a hľadáš nové miesto
zastali kroky
Ešte niečo chcela povedať
ale bála sa
že to vyznie divadelne
zostali monológy
a zlepené pery
Ešte sme neprišli
nezmestíme sa do vzduchu
prikladáme k stene ústa
a hýbu sa iba slová
v obmedzenom rytme
Na papieri krik
a v ústach sucho
po dažďových monzúnoch
dnes
je len neistá stopa
Na terase
Slnko práve kulminuje
v raňajšej šálke
sa prebúdza
tvoja staro-snová výzva
Je to v očiach
kameň
ktorý spúšťa zrkadlenie
skúšam ťa stretnúť
a neskôr v negatívoch
More pod mejkapom
plávaš za ním
v úzkych
koketuješ s prúdom
zajtra pozbieraš skaly
Za oknami
priznávaš vietor
a nepriepustnosť roliet
sme geneticky poznačení
zvedavosťou
Únikové milimetre
Cez sieť v oku
závidím vlčím makom
odhodlanie
vylámať nebu
Vízia
Nechali sme stromy visieť
zo zeme
v koreňoch
našli popletené ruky
Odkladáš mraky
na ďalšie poludnia
ulicou tečie
asfaltová rieka
si v jej odraze mostom
Cez úzke hrdlá
tečú slová
bojíš sa prehovoriť
do skla
ktoré ti krehko vynadá
Zalepili sme ústa
v dychu zostalo
nijaké percento vresku
čisté kľučky
a dná
Nanovo
Bez prestania
sa krúti kolotoč
čakáš vietor
na zastávke plnej špakov
Zakrič
do mora
čo prehltlo prázdnu fľašu
s predvídavosťou dna
skáčem
Keď stromy plačú
ani náznak ohnutia
cez kôru čítaš
vlastné myšlienky
blízky listom
Ako vtedy
keď sme prerástli
dĺžku reality
s hlavou v oblohe
až po krk v živote
Za oknom je okno
ďalšia predstava
že pristúpime k objatiu
ako k vode
čo nás odnesie
Na jazyku horia tóny
Sme pestrí v bytoch
ktoré nás strážia
Slnko sa zvíja
za roletami
Rozhovory
V bútľavom strome
zostalo prázdno
pre istotu
tam chodíš kričať
Neprebudení
kým sme sa hrali
niekto zhodil
ostrihanú noc
pod balkónmi svital
Ráno natieraš na chlieb
keď za sebou zavrieš
klebetné steny
sledujú pohyb múch za pachom
ktorý ostal
V obraze visí ráno
na protiľahlej strane
je okno zrkadlom
paralelne vstupujem
do rámu
Prší
v spomalenom zábere
noc pritúlila lampy
pod dáždnikmi
sa rodia ďalšie svetlá
sú záblesky
keď zbútľavejú oči
a ja v nich nechcem vidieť
iba sa ponoriť
do spriaznenej vody
Najlepšie
sa miluje v chlieve
žiadne perly
ktorými škrtíš ilúzie
o ďalších dňoch
za hrsť bozkov
a dlaň je prázdna
otvorená
ako lúka
v ktorej nevieš nájsť miesto
dva páry rúk
v argentínskom rytme
na ulici
doznieva pochod
ale husle kričia
Chcela by som sa prejsť
ako socha
kriesiš ma
a znovu kladieš
na podstavec
Na prahu
zostalo ticho
ohraničené
sivou kôrou
iba myšlienky v kruhu
Keď sa ústa
priblížia k brehu
vyplávať na druhú stranu
je nemožné
rovnako ako prejsť
Počujem
hrať príliš nahlas
na chvíľu si odbehnem
pre cit
kým klavír strieľa do davu
neviem nič
ale vlaky nezastavia
a krajina sa točí
na jednom mieste
každý večer vchádza
Úlet
Noc olizuje lampy
maľuje tiene
námesačných áut
a zadných sedadiel
v cykle..
Keď stromy spia
a pozametané lístie
navonok nebolí
pod kôrou čakáš
Poď,
poďme ešte chvíľu plakať
zabudnime
na tváre hadov
hlavne nepozerať do očí
Radšej nie
Cítim husiu kožu
tesne predtým
ako sa vyrovná
hladina racionálna
Ten dom navrhol architekt
má dve poschodia
a oči
otočené na juh
súmernú postavu
In memoriam
V tvojich očiach
padajú listy
Svet je priťažký
nikto nevie prečo.
Padajú
listy papiera
popísané bielou kriedou
kým odhrniem
ďalší závej snehu
trochu letu
v zaprášených topánkach
čo sa nechcú vzdať
kontaktu so zemou
predstav si polia
Dozrievame
ty po mne
a ja po tebe
v zmyselnom striedaní
si iba predstavou
More
Za zdanlivo pokojnou stenou
hľadáš okno do vnútra
lovíš pod hladinou
pocity
Hovoríme za oknom
za oknom
čo neprepúšťa pohľad z ulice
cez pľuvanec v očiach
potichu
svetlá
Napi sa trochu Slnka z jazera
kým nezapadne
do chladných úst
ešte je trochu belasej
Na brehu
Pozerám kam tečiem
včera som stála
o krok bližšie
k prameňu
K tebe
hľadám chodník
pretože cesty
sú pohodlie
a na konci každej
Na jeseň
oberám ilúzie
vždy zelené
keď vstúpim do sadu
niečo iné dozrelo
Mnohé dni
sme nevypili do dna
zbytky vlievame do fliaš
s označením "neskôr"
ale každý večer
Niekto snáď mieša farby
s precíznosťou
som iba plátno
ktoré sa nevie vzoprieť
a čaká
Dážď sýti strechy
V každej kvapke je odpoveď
keď sa nikto nepýta
pozerám cez okno
a namiesto krajiny
Exhibícia
Škrtnem zápalku
ako verš
čo chce zhorieť na hranici
na papieri tlejú sny
Hľadáš pokoj
v odmeraných dávkach
niekedy je ťažké
nájsť
aj v úplnom bezvetrí
Pridlhá cesta vlakom
Na oknách odraz krajiny
stromy,lúky čo bežia
a ľudia vo vnútri
našli úkryt
V absolútnom pokoji
vypľuj chuť
aj tak neunesieš
prítok kyslých slín
iba vlastnú grimasu
Myslela si
že uzatvárať
sa môžu iba fľaše
v úzkych policiach
cítia tlak
Niekedy
sa spúšťame po nitiach
čo unesú iba ľahkosť
ale aj sen
s chodidlami vo vetre
Pod nohami piesok
ako mäkko sa dá prejsť
k moru
čakať na správnu vlnu
na oči
Sloboda
Je to ako otočiť kľúč
a vylomiť dvere
čo nestoja v ceste
schúliť sa pod prah
Nenechaj vysedávať vrany
Vždy keď vetráš
a cítiš
ako vletia
tam za rebrami
Vyberme si úsmev
podobný nášmu
v zrkadle s ružovým rámom
ale neskôr
duše nepasujú
Iba spí
blúznenie
na kraji postele
ako malá
som často dosnívala
Strom
Prišli
a odrezali ruky
ktoré kládol na protest
splašenému vetru
Niekedy cítiš
a vieš menej ako predtým
v novinách píšu
o citových náhradách
samota kvasí
Vždy keď hrajú
steny sú zrazu široké
chcem vyletieť
a nechať kožu
konečne bez monogramu
Slnko veľké ako dlaň
stačí iba odtiahnuť prsty
a dovoliť jediný pohľad
do skla
čo narástlo v očiach
Chcieť sa túliť
a strácať
v klbku sladkých úvah
strnulej nehy dotknúť sa
mäkko
Jazero zdanlivo spí
kým nevložíš ruku
do neistej hladiny
neistý
bledá pri dotyku
Je clivo
ale úsmev je povinný
hlúpa baletka
vyvráti aj tú poslednú škvrnu
detstva
Vonku sa kŕmia dažďom
z pootvorených úst
sa blýska leto
ktovie akú má chuť
cítim kov
Zauzlené kroky
iba dovolený rytmus
v predstavách
neviem dokedy
udržím tempo
Niekde
prileteli vrany
a pozbierali všetky kvapky
aj zúfalstvo
ktoré už nemá váhu
Aj tak sa hanbím
až po špičky
z ktorých som nikdy
nedočiahla
nemusím tancovať so strachom
Nedorozumenia
Vo chvíľach nájdenia
občas vidíš studňu
v dlaniach
cez ktorú neprejdeš
Zviaž si nohy
skôr ako
dovolia blúdiť
načo sa pýtať na cestu
keď zakaždým
S istotou prší
stúpa para
ako výdych mesta
otáča za dúhou
kým pomedzi kvapky rátam
Dni stúpajú na listy
a Jeseň je vždy v predstihu
láme väz
v ostrosti svetiel
preto častejšie obchádzajú hmly
Prehŕňam sa v čase
ako vo vlasoch
chvíľu po daždi
ktorý spláchol
posledné zvyšky večera
L...ako láska
Vždy keď ťa načnem
odratávam piesok v hodinách
máš farby
a nekonkrétnu podobu
Slová sa rýchlo otočia
často proti sebe
cúvajú späť
iba v noci
kričia z postele
Balada
Niekedy záleží
na sile háčika
v prepichnutom hrdle
vtedy dokáže spievať
V dne jazera
hľadám tvár
aj keď hladina
jemne vlní
v skutočnosti je pevná
Popíš prúdenie
príliš sa vzďaľujem
od brehov
čakám na originál Godota
pretože každý krok
Vstúp do rieky
ktorá túži
po rozrezanom chodidle
tie skaly
možno neznášajú
Labyrint
kde sny hľadajú východ
blízko slnka
je podobný mysleniu dieťaťa
preto milujem
Nepýtam sa
Pravda je kruhový objazd
ak sa pozriem hlbšie
do zreníc
uvidím vlastné farby
Zavri mi oči
diaľkovým ovládaním
deň vonia čokoládou
a všetkým
čo dokreslím
Pomôže..
Vraj existuje zdrap papiera
ktorý je akési
subjektívne zrkadlo
dokáže uniesť teba
Čím sme si blízki?
Diaľkou
čo rozbíja okná.
Vždy tam stojím
otočená chrbtom k ulici
Indispozícia
Zavreli ma do miestnosti
a myslia si že je dobre
mám tu výhľad
na život
Pod viečkami
ďalšia záclona
lúky v mojej predsieni
kosí vietor
stačí sa
Je to atrament
čo dnes nalieva
pijem až do dna
slová
živšie ako cestujúci
Nie je IN písať o nádeji
a predsa sa točí
okolo prstov
kým /ma/škrtí
som vďačná
Pod kabátom
sme sami
ale pod hrubou vrstvou
nepriestrelnej kože
sa snažím
Topole
Zostalo ešte svietiť
na najvyššom konári
a v mojej izbe
nechaj ma
Svet na dlani
Poťažkávaš
akoby ti patrili budovy
a mestá
ktorými raz iba prejdeš
Komu to hrajú?
Pre všetkých.
Snažím sa potlačiť
zakódovaný význam
svojho ega
Človek sa dá rozbiť
ako váza
do ktorej predtým
nalial nehu
v očakávaní kvetov
Tichá
Cez okno počúvaš
vzdialený dych
voskových pier
nestratí sa hĺbka
Keby som dokázala
aspoň chvíľu hovoriť
tak ako chcem
bez brnenia
rozviazala si šnúrky
Vypúšťam vzduch
kde sa smie zabudnúť
na uviaznutú gravitáciu
kým mi ďalši nádych
rozdrví pľúca
Zakryjem si oči
a uvidím vlny
čo sa skrývajú pod ľadom
do vzduchu
vycerím ťažkú ruku
Do zbierky
vletel motýľ
vyzliekol sa z farieb
môcť niekam patriť
a nezomrieť
Kým ma vynesú
poviem si
že ešte stále dýcham
dosť nahlas
a myslím intenzívne potichu
Sen
Dávkuješ mi svetlo
s odstupom
vraj nech si príliš nezvykám
zdiaľky pozorujem
Stojím na jednej nohe
a privolávam stromy
k bleskom
tak trochu do vetra
utekajú myšlienky
Prší na skalu
neskrýva sa
rozkladá v hĺbkach
vzdialený krik veľkomiest
vyjdi na ňu
Je málo úst
ktoré chceš stretnúť
ale nakoniec
si radšej vyrežeš jazyk
aby nezablúdil
Na trhu s daždom
postávajú kvapky
každá je nemá
ako povraz s minulým letom
a slučkou na veršoch
Priprav mi more
nech utopím čajky
ktoré chcú lietať
cez dieru v oblohe
uniká aj tá posledná
Hypoteticky
Hovoríme o kvetoch
čo sa nezmestia do vázy
nezáleží na farbe
iba na možnostiach
Aspoň raz
napísať báseň
vyliezť z chlpatej deky
k Slnku
kde sa neumiera na smrť
Platonicky
potláčam prirodzenosť zvieraťa
ktoré som zahnala
do kúta
nosím mu žrať
Výkriky vetra
a v jeho rukách
niekoľko listov
niekoľko vytrhnutých zubov
dvíhaš zo zeme
Na chodníku
pod lampou si zapáliš
a čakáš
čakáš na dym
z vlastných úst
Nemenia sa vône
iba fantázia vdychu
občas sa v nich krútim
občas padám
blúdim prstom po okne
Melodráma
Hovorím o krvi
ako o vode
ktorá kvapká zo striech
pokojne
Votrelci
Podáš ruku
a ťahajú ťa za vlasy
ktoré si včera
nenechala zhorieť
Ako tiene
čo sa nedokážu preniesť
cez vlastný obraz
prinútené
byť iba sivou eminenciou
Ponáhľam sa
a miesto pri okne
ma čaká
vtedy mám pocit
že sa trochu hýbem
Pohoda,klídek...atd
V kresle
ktoré sa ma snaží odhodiť
vykladám z kariet prítomnosť
s mastnou škvrnou
Možno sa odkrývam
s rizikom,že prechladnem
chladná
do poslednej bunky v tele
vo výstelke
Hovoria,že Svet sa zbláznil
že sa točí
na jednom mieste
do zúfania
ponorený v tme
Niekedy aj skaly hovoria
s riekou
ktorá pozná
všetky ich jazvy
alebo je domýšľavá
Teórie sú na hovno
a tak zašívam vrece
s vlastnou hlavou
/ved aj tak ma dosť stála/
teraz sa prechádzam
Nezmyselné obvinenia
zmizol si
a tvoje stopy
neprikryje
žiadny cudzí hluk
Iba kŕmim dimenzie
vlastnou predstavou
v ustálenom kresle vysedávam
detinsky upätá
v líščej diere
Nastavila som zrkadlá
tebe
a zabudla na vlastný odraz
v popletenej rieke
ktorá túži zastať
Je to ako vytrčiť hlavu z vlaku
a zbadať útes
v budúcom živote
sme naprogramovaní
do slepých ulíc
Nemusím nič hľadať
iba sa maznať
s dotykom slova
a páliť zvyšky
nedopísaných básní
Modlitba
Zajtra sa zobudím
s láskou
ako bolo na počiatku.
odriekam
Sú dni
ked sa chcem skryť
za tiene
visiace zo stromov
ako jablká
Extrémy
vysilená do dna
neviem plávať vzduchom
dnes nechutí žiadna hlava
na podnose
Trochu drsné na lacnú melanchóliu
Vezú ma pocity
v zástupoch
kde kone iba ťahajú
a zo zásady mlčia
V mojom Svete pradú mačky
a ja som nikdy neznášala
ich vyčkávanie
na verandách
za misku mlieka sa predá
S ľudmi to nevyšlo
a preto radšej nalej
ved aj ja som iba človek
ktorý /s/klame
človeče nehnevaj sa
Ako si rozumieme
kým sme si nie blízki
ako dážd oknu
na dotyk
z cudzích rán
Aké je to svetlo
ked aj tak každý utečie
rozkladám vlastný priestor
mám strach
byť opäť sebou
Každý niečo hľadá
Už nechcem koketovať
s hustou parou
a nechávať zvesené nohy
vo vlastnom okne
Je sranda
ked niekto skočí
zem sa neprestane točiť
je iba ľahšia
ako kurtizána
Uspávanka
Navliekam korálky
ako šaty čo mi nikdy
nepristali
pod kožou je cudzo
Si tam kde som
ťažký portrét
so svetlými vlasmi
uprostred živej komory
a ja ako pierko
Na znak pokoja
hľadám pravicu
a zmätky vo vlastnej pologuli
na chvíľu prikryl sneh
tam kde sú rozvešané zrkadlá
Hľadám správnu slabiku
ktorá ma vystrihne
a hodí k jadru
opätovne začínam vetu
hovorím zo sna
Na piedestáli
zostalo len lístie
občas ho pozametá
dych vetra
učí sa klesať
Odbíjam na svojej strane
a dážď kŕmi okná
utkvelými predstavami
ešte bližšie k stene
načúvam klopkaniu
Kráčať ulicou
cítiť jej pulz na podrážkach
odniesť sa
k náručiam prechodov
a váhať
Tušila som
za hrudnou kosťou
ďalšie brnenie
chcela som vyletieť
na najbližšiu vežu
Vínne mušky
spité noc
a deň
vypínajú svetlá
aby mohli chvíľu spievať
Schovávaš si v ruke straku
a ona ti zatiaľ kradne
diaľky
za obzorom trhá na kúsky
čakajúce lode
Keď stromy rozrážajú vzduch
1/
stínajú kvapky
zo sna vetru hovoria
o kŕdli husí
Vetril si pery
tak ďaleko od svojich
a ráno ti vždy
pripraví účet
miestenku vo vagóne
Mala si vtedy pár vyzutých prstov
Sťažovala si sa na klímu
a niekoľko zím
bez ilúzií
až napokon
Vravela som
nehýčkaj dušu ženy
je ako napnutý chrbát
čiernej mačky
ktorá nemá často na svedomie
Príbehy rukavíc
klesajúcich z mostov
nostalgicky namierené hlavne
iného storočia
príchuť krvi na listoch
Izolácia
v Exupéryho knižke
opäť si požičiavam
a obchádzam kúty
kde sme zaspali
Žijeme
Dokážu iba ukazovať prstom
tá žena
ten chlap
tá žena má mindráky