Hudbomor

V hostinci sa svietilo. Žlté štvorce okien prerážali polnočnú tmu a priťahovali nočný hmyz. Vnútri hral Koloman Bihári, čo bola v meste vždy veľká udalosť. Koloman bol staručký cigán s vráskavou pokožkou, snehobielymi vlasmi a s hudbou v srdci. Nikdy ste ho nemohli vidieť na koncertných pódiách, no mnoho veľkých majstrov chodilo obdivovať jeho umenie a ak privolil aj sa čo to podučiť. S husľami v rukách napĺňal srdcia ľudí vášnivou hudbou.

Obyčajne nevychádzal z osady, no dnes večer ho presvedčili a dotiahli do hostinca. Už vyše štyroch hodín stál a hral. Muži tancovali, zvŕtali rozradostené ženy, deti potajme počúvali za oknami a starcom sa v očiach znova leskla mladosť. Na stole pred ním pribúdali poldecáky. Už ich nebolo kam pokladať, no ľudia stále objednávali. V duši mali radosť a nevedeli ako inak sa odvďačiť úžasnému Kolomanovi. Tešili sa, že patrí k nim.

 

Zábava sa skončila okolo tretej v noci. Koloman sa pobral so svojimi druhmi do osady a unavení, vytancovaní dedinčania túžili iba po mäkkej posteli. Nik nepostrehol cudzinca, ktorý vkročil do mesta severnou bránou. Vysokého muža s dlhým, pláteným kabátom a klobúkom nasadeným hlboko do čela. Kráčal tichou ulicou. Pomaly, mäkko, ako hmla ktorá sa nadránom prikráda na polia.

Zastal pred hostincom, chvíľu si obzeral medený zvon s ktorým sa ohlasovali návštevy. Trikrát hlasno zazvonil. Rozospatý hostinský vyzrel spoza okna.

„Dobrý večer, potreboval by som nocľah,“ prehovoril neznámy rázne.

Hostinský si ho skúmavo prezeral. Niečo sa mu na nočnom hosťovi nepozdávalo.

„Zaplatím,“ prehovoril znova a v ruke sa mu zablýskala minca.

Tak to už je iná pesnička, pomyslel si hostinský a pri pohľade na mincu mu poskočilo srdce.

„Hneď to bude,“ zvolal a ponáhľal sa otvoriť.

Ubytoval hosťa v izbe na poschodí. Zdalo sa, že je to slušný človek. Veľa toho síce nenarozprával, no šaty mal čisté a platil. To je najdôležitejšie, pomyslel si keď si znovu ľahol do postele. Napriek všetkému, sa mu nepozdával. Bolo na ňom niečo...niečo...nedokázal prísť na to, čo. Ale zaplatil dopredu, upokojoval sa tesne predtým ako znova zaspal.

 

Ráno sa k hostinskému dobíjali prví zákazníci. Žena sa zvŕtala v kuchyni a varila hustú fazuľovú polievku pre vinohradníkov a klobásky pre roľníkov. Hostinský nalieval a vyrovnával zlomeným mužom hladinu. Všetci pokukovali na neznámeho hosťa sediaceho v kúte a vypytovali sa hostinského kto to je. Ten len krčil plecami.

Prvý sa pokúsil nadviazať rozhovor kostolník Štefan.

„Dobré ráno pane. Môžem si prisadnúť?“

Muž zdvihol hlavu od polievky. Po sekunde nečitateľného výrazu mu tvár ozdobil blahosklonný úsmev.

„Samozrejme.“

„Smiem sa spýtať, čo že vás k nám privádza? A odkiaľ ste? Predávate niečo? Nakupujete? Čo pijete?“ Štefan prelomil prvú bariéru a zasypal cudzinca množstvom otázok. Okolosediaci krútili hlavami nad jeho netaktným postupom, no napäto načúvali čo cudzinec odpovie.

„Trocha priveľa otázok, nemyslíte?,“ usmial sa cudzinec.

„Musíte mi prepáčiť, už som raz taký. Zvedavý od prírody. Ale nemyslite si, nie som žiadna klebetnica, ani nič podobné. Iba sedím často doma a pokúša sa o mňa nuda.“

Cudzinec sa usmial aj do tretice.

„Moje meno je Rafael a pricestoval som zo Zalaby.“

„Nepoznám,“ skonštatoval Štefan.

„Je to ďaleko. Putujem už viac ako dva roky. Zastavujem sa v dedinách, mestách a...“

„Niečo predávate však?“

„Skôr hľadám. Živím sa hudbou. Hľadám tradičné skladby miestnych obyvateľov a pokúšam sa v nich objaviť zašlú slávu a krásu. Zbieram piesne aby som ich mohol predstaviť širokému svetu. Tak isto ma vždy poteší, keď narazím na výborných muzikantov.“

Tak ty teda vôbec nevyzeráš ako muzikant. Skôr handliar, pomyslel si Štefan ale nahlas nič nepovedal. Prihlúplo prikyvoval, akože rozumie a naďalej sa snažil zistiť, kto v skutočnosti zavítal do dediny. Niečo sa mu na hosťovi nepozdávalo.

„A už ste nejakých našli?“

„Samozrejme. Po svete chodí veľa dobrých muzikantov, aj keď musím uznať, tých skutočne výnimočných je iba pár. Dali by sa spočítať na jednej ruke.“

„Aj my tu má...“

„Ten zvonec by si si mal opraviť,“ ozval sa hrubý hlas od dverí a prerušil Štefana. Patril Igorovi, hlavnému vinohradníkovi, ktorý naháňal chlapov do roboty. Obvykle hlasno zazvonil zvoncom pred dverami a muži hneď vedeli, koľká bije. Dnes však zvonec ostal nemý. Hostinský a pár chlapov skúmali čo je vo veci.

„Nechápem, veď včera ešte zvonil,“ čudoval sa hostinský. V krčme mal však nával a tak nemal čas venovať sa zvonu. Vrátil sa dnu s vedomím, že neskôr sa na to pozrie.

„Starý krám, utrúsil Štefan. To u mňa v kostole, to sú iné zvony. Tie keď sa rozhojdajú, počuť ich do susednej dediny.“

„Skutočne?“ opýtal sa so záujmom Rafael.

„Neveríte?“

„Ale áno. Ale ak je tak ako hovoríte, rád by som si ich prezrel na vlastné oči.“

„Tak príďte dnes na poludnie do kostola. Budem odbíjať.“

„Dohodnuté.“

 

Koloman sa zobudil o jedenástej. Zo spánku ho vytrhol detský krik na dvore. Pozrel na hodiny a s prekvapením zistil, že je jedenásť. Slnečné lúče zohrievali celú izbu. Už si ani nepamätal, kedy naposledy tak dlho spal. Chystal sa ešte chvíľu vylihovať, keď ho zaujal šramot v skrini. Vyskočil na nohy, potichu sa prikradol k almare a nakukol dnu. Prekvapil malého chlapca, ako si skúmavo obzerá púzdro na husle.

„Jonáš, čo to tu stváraš?“ opýtal sa prekvapene.

Chlapec sa uličnícky usmial a vyvalil na Kolomana veľké čierne oči.

Keď si Koloman uvedomil s čím sa hrá skríkol: „Polož to! To nepatrí do tvojich rúk.“

Chlapec sa preľakol a rýchlo položil púzdro na dno skrine.

„Je to veľmi vzácne, nechcem aby sa to zničilo,“ dodal už miernejším hlasom a pomohol Jonášovi von zo skrine.

„Čo je to dedo?“ opýtal sa Jonáš.

„Husle.“

„To viem,“ odvetil dotknuto chlapec. „Ale čo je na nich také výnimočné?“

Koloman premýšľal. Nevedel, či chlapca poslať bez vysvetlenia na dvor k ostatným deťom, alebo mu skutočne prezradiť k akej vzácnosti sa pred chvíľou dobíjal. Už má sedem preč. Keď ich ukázal dedo mne bol som rovnako starý, uvažoval.

„Poď sem,“ kývol Jonášovi a posadil si ho na kolená. „Sú to veľmi vzácne husle. Jediné svojho druhu. Mám ich od svojho starého otca a ten zas od svojho. Nik nevie kde sa vzali ani kto ich vyrobil.“

„Tak prečo na nich nehráš?“

„Hrám, ale iba niekedy. Pochop, nie sú to husle...“ Koloman nevedel ako pokračovať. Najlepšie by bolo, keby mu ich ukázal.

„Sú čarovné?“ opýtal sa so zatajeným dychom Jonáš.

Koloman pomaly prikývol.

„Prines ich,“ šepol.

Keď Jonáš poslúchol, Koloman zavrel okno a zatiahol záves.

Pohladil púzdro a chvíľu sa na neho s úctou pozeral. Potom ho otvoril. Jonáš sa naklonil. Nič podobné ešte nevidel. V osade sa počas jeho krátkeho života premlelo mnoho muzikantov a ešte viac nástrojov, no ani jeden z nich sa nepodobal husliam oddychujúcim v puzdre. Podvedome sa snažil uhádnuť z akého dreva sú vyrobené.

Koloman akoby tušil nad čím premýšľa. Povedal: „ Nie je to ani smrek, ani javor, ani nič podobné. Strom z ktorého boli vyrobené už neexistuje. Starý otec mi rozprával, že kedysi rástol v ďalekých krajinách kdesi okolo Srbie. Bola tam výnimočná pôda, ktorá mu dávala živiny priamo zo srdca zeme. Strom bol silný a drevo jemné a krásne. No potom prišli vojny a pôda sa poškvrnila krvou.“

„Môžem sa ich dotknúť?“ opýtal sa Jonáš.

Koloman prikývol a pozoroval ako dva detské prstíky hladia lesklý povrch huslí.

„Lak je vyrobený z dračej krvi,“ pokračoval Koloman. „Sláčik z hrív nebeských koní a struny vraj uvila pradávna bohyňa lásky, ešte predtým ako upadla do zabudnutia. Neviem čo je na tom všetkom pravdy, no takto mi to rozprával môj starý otec a takto to teraz rozprávam ja tebe.“

Koloman vybral husle. „Ale to najdôležitejšie je ukryté vo vnútri.“

Vložil si husle pod bradu. Jemne priložil sláčik na struny a potiahol. Tóny naplnili miestnosť, vnikli mu do tela a rozochveli jeho vnútornosti. Hudbu nielen počul. Cítil ju, držal ju. Videl ju. Žil ju. Odrazu sa na stene objavil tieň. Obrys dámy v spoločenských šatoch. Jemne sa uklonila a ladnými krokmi sa pustila do pomalého tanca. Odrážala sa špičkami od neviditeľného parketu, opísala ladnú piruetu a vpadla do náruče imaginárneho tanečníka. Koloman hral clivú ťahavú melódiu a žena tancovala na takt presne. Bolo to magické predstavenie. Jonášovi pripomínala labute, slobodné vtáky na oblohe, potom zase hravé veveričky a na koniec steblá pšenice ohýbajúce sa vo vetre. Pripomínala mu celý svet, ktorý poznal. Napokon Koloman dohral. Tóny sa rozplynuli v priestore. Obrys dámy sa uklonil a pomaly zmizol.

„Videl si ju?“ opýtal sa Koloman, keď uložil husle späť do púzdra.

„Kto to bol?“ opýtal sa ohúrený Jonáš.

„Pani Hudba.“

 

Kostolník Štefan stál s Rafaelom v kostole, priamo pod vežou. Rafael si bez skrývaného obdivu obzeral nádherné chrámové zvony.

„Úžasné,“ hodnotil.

„Čistý bronz,“ chválil sa Štefan akoby ich sám vyrobil. „Teda okrem srdca, to je zo železa.“

Rafael ho nepočúval a namiesto toho sa vybral hore po drevených schodoch. Štefan chcel niečo povedať, no neodvážil sa. Hnevalo ho ako ho cudzinec rýchlo zbavil role sprievodcu a sám prevzal iniciatívu. Ale zvoniť ho nenechám, aj keby sa na hlavu postavil, dušoval sa.

Na zvonici vyplašili zopár holubov. Rafael obišiel zvon, pohladil ho dlhou rukou. Štefanovi neušlo, aká je bledá a prsty neprirodzene dlhé. Už ľutoval, že ho pozval do kostola. Niečo sa mu na mužovi nepozdávalo.

„Môžem to vyskúšať?“ opýtal sa Rafael a uprel na Štefana hlboký pohľad.

To v žiadnom prípade, chcel povedať Štefan, no namiesto toho iba pokrčil plecami. Odrazu nedokázal mužovi odporovať.

„Tak áno, či nie?“ povedal netrpezlivo Rafael.

Štefan znervóznel. Uvedomil si, že má z muža pred sebou strach. Nechaj ho nech rýchlo odzvoní a potom ho pošli kade ľahšie, radil mu vnútorný hlas.

„No dobre teda, ukážem vám, ako sa to robí.“

„Netreba,“ povedal Rafael a odstrčil starého kostolníka od lán.

Pevne ich uchopil do dlhých dlaní a potiahol. Zvony sa lenivo rozkývali. Rafael znova potiahol a ticho preťalo hlasné zvonenie.

Štefan stál bokom a pozoroval neznámeho. Zdalo sa mu, že je vo vytržení. Tváril sa ani by sa s nimi miloval, pomyslel si a pri tej predstave sa musel pousmiať. Odrazu spozornel. Niečo sa mu na zvonení nepáčilo. Pozoroval ladný pohyb zvonov, spúšťanie lán i skúsené pohyby Rafaela. Bolo jasné, že nezvoní prvýkrát. Náhle mu to došlo a po chrbte mu prebehol mráz. Zvuk zvonov. Nerozliehal sa do okolia a už vôbec nie do susednej dediny. Práve naopak. Štefan si bol istý, že tíchne. Zvony sa hojdali v plnom rytme, ale ich hlahol bol slabý ako šum vetra. A stále tíchol. Nakoniec celkom ustal. Rafael bez prestania poťahoval lanami, no kostolom sa rozprestieralo úplné ticho.

„Pane na nebi ochraňuj nás,“ hlesol Štefan a prežehnal sa. Cúval ku schodom, keď sa na neho Rafael pozrel. V jeho pohľade našiel odpoveď. Už vedel, čo mu na ňom nesedelo. No bolo neskoro. Cudzinec po ňom natiahol ruku a pritiahol si ho k sebe.

 

Koloman dorazil do hostinca neskoro poobede. Vrátil sa po klobúk, ktorý si tu v noci zabudol. Dúfal, že mu ho hostinský odložil. Dnu sa už zbiehali chlapi vracajúci sa zo šichty. Hostinský len čo uvidel Kolomana, zavolal na ženu a prikázal jej, aby priniesla klobúk. Kolomanovi odľahlo. Kým čakal opretý o pult, začul ako sa chlapi pri stole rozprávajú.

„Ďuso, čože si taký nešťastný?“ pýtali sa roľníci postaršieho chlapa s pretiahnutou tvárou.

Ďuso, miestny organista, zalomil rukami. „Nefunguje organ v kostole.“

„Ako nefunguje?“ opýtal sa jeden z drevorubačov.

„No to keby som vedel. Najprv som si myslel, že praskli mechy. Ale tie boli v poriadku. Vlastne všetko bolo v poriadku.“

„Tak potom v čom je problém?“

Ďuso si prešiel dlaňami po tvári a povedal: „Nehrá. Stláčam klávesy, dupem pedálmi a nič. Žiadny tón, iba ticho.“

„V tom bude nejaká čertovina,“ povedal postarší roľník.

„Veru dnes vám to v tom kostole akosi hapruje. Aj poludňajšie zvonenie,“ Štefan odflákol. „Takmer sme prepásli obed,“ doplnil druhý roľník.

„O tom ja nič neviem,“ bránil sa organista.

„Asi si zase uhol,“ povedal ktosi a všetci sa rozosmiali.

Koloman si narazil klobúk na hlavu a chystal sa odísť. Odmietol pozvania na pohárik a zamieril k dverám. Tie sa prudko rozleteli a takmer ho zrazili k zemi. Do hostinca vletel Štefan. Vyzeral hrozne. Akoby práve uvidel strašidlo. Tvár mal bielu, oči vypúlené a podliate krvou. Rozhadzoval rukami na všetky strany ako pomätenec. Pobehoval od chlapa ku chlapovi, triasol nimi a očami prosil aby mu ktosi pomohol. Muži inštinktívne ustupovali. Napokon narazil na Kolomana. Chytil ho za klopy kabáta a uprel na neho uslzený pohľad.

Koloman ho schmatol za plecia a prudko nim zatriasol.

„Upokoj sa!“ zrúkol a postrčil ho k stolu. Vtlačil ho do stoličky a objednal mu poldeci.

„Tak a teraz nám povedz čo sa ti stalo, že tu pobehuješ ako šialený.“

Štefan však ostal ticho. Rukami ukazoval na ústa, ktoré sa otvárali a zatvárali no ostávali nemé. Ako ústa kapra. Krútil hlavou a posunkami sa snažil chlapom vysvetliť, čo už pomaly začali tušiť. Nemohol rozprávať. Nakoniec sa roztriasol, v beznádeji sa zvalil na stôl a plakal.

Chlapi sa zhŕkli okolo.

„Ten musí byť strieskaný pod obraz boží,“ povedal ktosi.

„Od dnes mu nenalejem ani kvapku,“ dušoval sa hostinský.

„Nie je opitý,“ povedal Koloman. „Aspoň nie tak, žeby nedokázal rozprávať.“

Chytil Štefana za plece a prinútil ho vystrieť sa.

„Pišta, počuješ? Rozumieš čo ti hovorím?

Štefan prikývol.

„Pil si dnes?“ opýtal sa Koloman a rukou naznačil obrátenie pohárika.

Štefan prudko pokrútil hlavou a poklepal si po srdci.

„Čary!“ zvolal jeden z vinohradníkov a chlapi sa podvedome prežehnali. Koloman naznačil Štefanovi, aby sa postavil.

„Zoberiem ho starej Ele. Uvidíme, či sa mu dá pomôcť,“ povedal Koloman.

Chlapi súhlasne prikyvovali a v tvárach sa im zračila úľava. Boli radi, že Koloman prevzal starostlivosť o úbohého kostolníka na svoje plecia.

 

Stará Ela žila v rozpadnutom dome na konci mesta. Nikto presne nevedel, koľko má rokov, kedy do mesta prišla a ani odkiaľ. Jediné čo vedeli bolo, že keď stratili akúkoľvek nádej na vyliečenie, zlepšenie, alebo udržanie zdravotného stavu, mohli ešte zaklopať na jej dvere a poprosiť ju o pomoc. Väčšinou pomohla. Keď nie, urobila všetko preto aby bol pre neboráka odchod čo najviac znesiteľný. U domácich vzbudzovala rešpekt hraničiaci so strachom. Nechávali ju na pokoji a ona sa na oplátku nemiešala do ich života. Iba ak o to požiadali.

Koloman zabúchal na dvere.

„Ďalej,“ ozvalo sa zvnútra.

Dvaja chlapi vstúpili do tmavej miestnosti. V strede sa rozkladal drevený stôl, v kúte blkotal oheň v krbe a na stenách viseli zväzky vysušených byliniek. Ela sa hrbila pred krbom.

„Dobrý deň,“ pozdravil Koloman. Napriek svojmu vysokému veku sa cítil nesvoj, ako malý chlapec stojaci pred nahnevaným otcom. Štefan iba kývol hlavou.

„Vitajte. Posaďte sa, len sa posaďte. Tu aha,“ povedala žena a pricupitala k stolu.

„Dáte si čaj? Alebo niečo ostrejšie?“ opýtala sa a zdvihla obočie? „Čo ste taký tichý? Odpadol vám jazyk alebo čo?“

„Možno aj áno,“ prehovoril Koloman.

„Zaujímavé.“ To bolo všetko čo povedala. Sadla si oproti nim a čakala.

„Tu Štefan nevie rozprávať. Ešte včera bol v poriadku no dnes... ani hlások. Nič.“

„Jazyk máš? Otvor ústa,“ prikázala Ela.

Štefan otvoril ústa a vyplazil dlhý ružový jazyk. Ela mu ho bleskovo chytila medzi palec a ukazovák a potiahla. Štefanovi od bolesti vyhŕkli slzy.

„Hmm. Vyzerá, že je v poriadku.“ Náhle sa zdvihla a zo zásuvky za sebou vytiahla papier a atrament. „Napíš čo sa ti stalo,“ vyzvala ho.

Štefan nechápavo pozrel na Kolomana.

„On nevie písať,“ vysvetlil Koloman.

„Tak nakresli.“

Štefanovi sa rozjasnila tvár. Chytil papier a pustil sa do roboty.

 

Po pätnástich minútach si Koloman neveriacky prezeral kostolníkov výtvor. Hneď na začiatku musel prekvapene uznať, že zo starého kostolníka sa vykľul maliarsky talent. Druhé prekvapenie mu pripravila samotná kresba. Na papieri sa nachádzal zvon a dve postavy. Jedna bola vysoká, oblečená v dlhom plášti a mala doširoka otvorené ústa. Zvuk načrtnutý pomocou oblúkov sa šíril smerom od zvona a smeroval do roztvorených úst. Druhá postava bola menšia a stála neďaleko. Aj od nej sa šíril zvuk smerom k postave v plášti. Štefan naznačoval, že ten menší človek je on.

Ale kto bola postava v plášti to nedokázal vysvetliť.

Štefan znovu chytil papier a pár minút čmáral. Potom podal papier Kolomanovi.

„Hostinec,“ povedal Koloman.

„Ten v plášti je hostinský?“ opýtal sa.

Štefan pokrútil hlavou. Ukázal prstom na postavu v plášti potom na hostinec a posunkami naznačil spánok.

„Je ubytovaný v hostinci,“ povedala Ela vecne.

„Ale kto je to?“ opýtal sa Koloman.

„Myslím že viem čo je to zač. Ale radšej by som bola, keby som sa mýlila,“ povedala nervózne.

Potom sa postavila a začala sa hrabať v regáli plnom starých zaprášených kníh.

 

V hostinci sa medzitým nálada upokojila. Chlapi ešte chvíľu rozoberali Štefanov výstup. Napokon sa svorne zhodli, že za jeho správaním sa schováva príliš veľa pijatiky. Bolo jednoduchšie uveriť tomu, ako pripustiť, že sa im do dediny potajomky vkrádajú nadprirodzené čary.

Teraz sedeli okolo Rafaela, ktorý sa medzičasom vrátil do hostinca a s úžasom počúvali jeho rozprávanie o cudzích krajoch, ktoré precestoval. Opisoval život vo veľkých mestách, ohromné stavby a krásne ženy. Spomínal umenie skvelých muzikantov, ktorých na potulkách postretal. Ako plynul čas, chlapi popíjali a ich prvotná nedôvera sa rozplynula. Potľapkávali Rafaela, už zďaleka nie cudzinca, po pleci a súrili ho aby neprestával rozprávať. Okrem toho mu objednávali poldecáky, ktoré sa začali na stole pekne hromadiť.

„Aj u nás žije výnimočný muzikant,“ vykríkol ktosi, keď nastala chvíľa ticha. Muži si takmer súčasne spomenuli na Kolomana a jeho husle.

„Veru žije,“ pritakávali.

„Najlepší na okolí.“

„Najlepší v kraji.“

Rafael spozornel. Oči sa mu zaleskli zvedavosťou a niečim čo v chlapoch vyvolalo krátky pocit nepríjemného, nepohodlného pocitu.

„Nuž ak je taký výnimočný ako tvrdíte, rád by som ho spoznal,“ odvetil Rafael.

Ledva dokončil vetu, už sa zdvíhal jeden z vinohradníkov a chystal sa dotiahnuť Kolomana do hostinca. Ktosi za nim zakričal aby sa pozrel aj u starej Ely, čo mužovi mierne pokazilo náladu.

 

Koloman hľadel do starej knihy a so zdesením počúval Elu, ktorá prekladala nezrozumiteľné slová napísané pod ilustráciou, ktorá veľmi nápadne pripomínala Štefanov obrázok. Keď skončila, bol biely ako stena.

Jediné čo dokázal vyjachtať bolo: „Pani Hudba? Ste si celkom istá?“

Ela prikývla.

Chcel sa ešte niečo opýtať, keď ktosi zaklopal na dvere.

Ela sa pozorne pozrela na Kolomana. „Vieš čo máš robiť?“

Koloman chvíľu váhal, no nakoniec smutne prikývol.

„Vstúpte,“ zvolala Ela, len čo si bola istá, že Koloman skutočne pochopil, čo musí urobiť.

Dnu sa vohnal udychčaný vinohradník. Rýchlym pohybom si strhol z hlavy čapicu a nervózne sa usmial.

„Nerád vás ruším.“

„Nerušíš,“ povedala stará Ela.

„Ja...vlastne som prišiel za Kolomanom. Chcel by som...vlastne chlapi sa pýtajú...aj hostinský...“

„Tak už konečne povedz čo chceš,“ osopil sa na neho Koloman.

„Nezahral by si nám aj dnes večer? Rafael, ten pocestný, rád by počul tvoju hudbu.“

„Je to on,“ zašepkala Ela.

Koloman sa striasol. „Dobre, ale najprv sa musím zastaviť po husle,“ povedal napokon a pobral sa za mužom.

 

Rafael neprestával rozprávať. Myseľ mu však blúdila niekde celkom inde. Huslista. Už dlho neokúsil sladké drievko a tá predstava ho vzrušovala. Ak je aspoň spolovice taký dobrý ako tvrdia, bude to ešte zaujímavý večer.

Dvere do hostinca sa otvorili a dnu vstúpil Koloman. Pohľadom spočinul na cudzincovi a po chrbte mu prebehol mráz. Cítil nervozitu a strach, no ak mala stará Ela pravdu musí konať.

Za ním sa teperili dvaja tuční cigáni, ktorých v meste všetci poznali pod oslovením bratia guľatí. Vskutočnosti sa, podobne ako Koloman volali Biháriovci, no dokopy mali cez tristo kilo a ich postavy pripomínali snehuliakov ktorým chýbala prostredná guľa. Všetci traja si pod pazuchami niesli púzdra na husle.

Zbežne sa pozdravili s podguráženou spoločnosťou a prisadli si k Rafaelovmu stolu.

„Dobrý večer,“ pozdravil Koloman.

Rafael sa jemne uklonil a vystrel ruku. „Dobrý večer, moje meno je Rafael,“ povedal.

„Koloman Bihári,“ povedal Koloman a stisol ponúknutú dlaň. S predstavovaním svojich spoločníkov sa neobťažoval.

„Vraj hráte krásne na husle,“ začal Rafael.

Koloman skromne pokrčil ramená. „Nič výnimočné.“

Cítil nervozitu. Z neznámeho muža pred ním sálalo chladné sebavedomie. Zdalo sa že u osadenstva hostinca si stihol získať veľkú náklonnosť. Muži mu doslova viseli na perách a nad každým jeho slovom uznanlivo pokývali hlavou. Snažil sa vyzerať pokojne.

„Tuná chlapi hovorili, že je to vskutku výnimočný zážitok, počuť vás hrať.“

„Chlapi radi preháňajú.“

„Ale no tak Koloman, nenechaj sa prosiť,“ vykríkol organista Ďuso. Roľníci súhlasne zamrmlali.

„Ale veď zahrám, nebojte sa,“ odvetil podráždene Koloman. „Ale hádam si najprv pripijeme, nie?“

Muži sa spamätali a hostinský očervenel. Okamžite priniesol tri poldecáky a postavil ich pred Kolomana a jeho partnerov.

„Na zdravie,“ pozdvihol pohárik Koloman. Všetkým prítomným sa odrazu v ruke objavil nejaký pohár. Iba Rafael zdráhavo pozeral na skupinku poldecákov pred sebou. Koloman postrehol v jeho tvári záblesk neistoty.

„Vy si nedáte?“ povedal napoly prekvapene, napoly pobúrene.

„Nie som zvyknutý na pálenku,“ ospravedlňoval sa.

„Hostinský, víno pre hosťa,“ zvolal Koloman a usmial sa. „Toto už nemôžete odmietnuť.“

Rafael sa nervózne usmial. Priložil pohár k perám a odpil si. Na jeho prekvapenie mu víno chutilo.

„Miestna odroda. Najlepšie víno v okolí,“ chválil sa hostinský.

„No a teraz by sme hádam mohli prejsť k hudbe,“ povedal Rafael.

„Mohli, mohli, samozrejme,“ odvetil Koloman. „Ale, ak sa nenahneváte, dám najprv prednosť svojim bratrancom. Ak mám byť úprimný som pred takým znalcom hudby trocha nervózny. Nerád by som si urobil hanbu. Nechajme chlapcov nech sa zahrejú a my si dáme ešte po poháriku.“

Bratia guľatí sa postavili a vybrali z puzdier staré ošúchané nástroje. Koloman medzitým znova nalial Rafaelovi a trpezlivo čakal, kým svoj pohár vyprázdni. S nádejou pozoroval, ako mu červenie tvár.

Len čo Rafael položil pohár na stôl Koloman mu znova nalial.

„Nie už nie,“ protestoval Rafael.

„Ale no ták. Hádam vám nechutí? Chlapi počujete to?“

Muži spozorneli. Na svoje víno boli veľmi citliví.

Rafael chtiac nechtiac otočil aj tretí pohár a jeho oči nadobudli lesklý povlak. A mám ťa, pomyslel si Koloman.

Zvyšok už bola hračka. Bratia guľatí spustili, no bolo také príšerné hranie, že Rafael už nepotreboval ponúkanie a radšej si sám vypýtal ďalší pohár vína.

Koloman sa k hraniu nedostal. Trpezlivo čakal, kedy sa cudzinec zlomí a zaľahne. Netrvalo to dlho. O pár chvíľ sa bezmocne zdrúzgal na stôl.

Koloman vyskočil na nohy a pokynul bratom guľatým, aby prestali hrať a prišli mu pomôcť.

„Chyťte ho pod plecia,“ rozkázal.

„Čo to do čerta stvárate?“ oboril sa na nich jeden z vinohradníkov.

„Tento muž,“ začal Koloman, „nie je to čo sa na prvý pohľad zdá. Je nebezpečný.“

„Mne teda vôbec nepripadá nebezpečný,“ povedal hostinský. Rovnako ako ostatní chlapi mal už v hlave a Kolomanovo správanie sa mu ani trocha nepáčilo.

„Je to démon,“ zvolal Koloman.

Muži ustúpili. Nikto z nich sa nechcel zapliesť s vyššími silami aj keď všetci tajne dúfali, že žiadne neexistujú.

Hostinskému sa to stále nepáčilo. Chytil Kolomana za plece a odtiahol ho nabok. „Je to stále môj hosť,“ zvolal podráždene.

„Je to zlodej hudby. Presvedč sa sám.“ Koloman sa vytrhol hostinskému a pristúpil k Rafaelovi. Jediným prudkým pohybom mu odhrnul plášť. Hostinec zdesene stuhol. Bola tam. Hudba celého sveta. Noty, melódie, takty, zvuky, zložité árie, jednoduché popevky. Všetky sa vlnili pod plášťom spiaceho cudzinca. Muži sa pozerali ušami. Oči zaznamenávali iba červenú podšívku plášťa, no uši ich tvrdošijne, nekompromisne presvedčovali, že to všetko je tam. Uväznené v hlbinách temnej Rafaelovej moci.

„Môj organ,“ vykríkol zdesene organista Ďuso.

„Organ, kostolné zvony, Štefanov hlas a aj tvoj medený zvonec pre návštevníkov. Určite ešte nefunguje však? A tebe vŕta hlavou prečo.“ vykrikoval Koloman hľadiaci do bledej tváre hostinského.

„Maria panna, stoj pri nás,“ zašeptal hostinský a ustúpil o krok dozadu.

„Čo s ním urobíte?“ opýtal sa Ďuso.

„Zbavíme sa ho.“

 

Bratia guľatí nasledovali Kolomana tmavou ulicou. Smerovali k Južnej bráne mesta, kde sa práve obnovovali mestské hradby.

„Si si istý, že to bude fungovať?“ opýtal sa jeden z bratov.

„Tak to povedala stará Ela. A ja sa s ňou hádať nebudem,“ odvetil Koloman.

Guľatý súhlasne pokýval hlavou.

Odrazu sa Rafael pomrvil a čosi nezrozumiteľne zamrmlal.

„Preberá sa. Musíme si pohnúť,“ prikázal zdesene Koloman.

O niekoľko minút dorazili k miestu, kde boli mestské hradby obalené vysokým lešením. Cez deň tu stavbári pracovali na vybudovaní priechodu do novej časti mesta.

Bratia Guľatí položili Rafaela na zem a spýtavo hľadeli na Kolomana. Nepáčilo sa im aký je bledý. Ukázal im aby sa postavili za jeho chrbát a potom vytiahol z púzdra husle. Bratia guľatí sa v nástrojoch vyznali, ale takúto nádheru v živote nevideli. Razom zabudli na strach a v očiach sa im zaleskol obdiv. A okrem obdivu aj čísla zinkasovaného zisku, keby nástroj patril im.

Koloman začal hrať. Rafael sa prebral, hneď ako k nemu doleteli prvé tóny. Pozviechal sa na nohy a šibol po Kolomanovi nenávistný pohľad. Natiahol ruku pred seba a smeroval k husliam. Stačí jediný dotyk, pomyslel si a budeš môj. No v tom sa objavila ona. Chytila ho za vystretú ruku pritiahla ho k sebe a urobila s nim ukážkovú tanečnú otočku. Jej dotyky boli horúce. Rafael sa vytrhol. Odstúpil o dva kroky a pokúsil sa zaútočiť. Okamžite v neznámej spoznal pani Hudbu.

„Dlho sme sa nevideli,“ zasipel a napriahol na úder.

Pani Hudba sa elegantne uhla. „Príliš dlho,“ odvetila.

Koloman zvŕtal husle v rýchlom rytme a umožňoval tak pani Hudbe rýchly pohyb.

„Ten tvoj primáš to dlho nevydrží,“ zachechtal sa Rafael.

„To sa ešte uvidí.“

„Ja mám času dosť.“

Rafael priskočil k dáme v elegantných šatách a chytil ju za útle zápästia. Okamžite sa spustila na kolená, prešmykla sa mu pomedzi rozkročené nohy a váhou vlastného tela sa mu vytrhla. Nenápadne poslala Kolomanovi ďakovný pohľad.

„Máš niečo čo patrí mne,“ oslovila Rafaela z bezpečnej vzdialenosti.

„Ó áno. A chcem viac. Zatiaľ sú to iba otrusinky. Ale o chvíľu ťa budem mať celú, pani Hudba. Budeš mi patriť a konečne celý svet stíchne. Navždy,“ zvolal a urobil bleskový výpad.

„To sa ti nepodarí,“ povedala a predviedla sa elegantnou piruetou do strany. Minul ju iba o vlások.

Koloman cítil ako mu od rýchleho tempa krehnú prsty. Na čele mu vyrazil pot. Pani Hudba zaregistrovala pokles tempa. Odrazu priplachtila k Rafaelovi a uchopila ho do tanečného postoja. Jedna ruka okolo pásu a druhá v úrovni hláv.

„Posledný tanec? Nech je teda po tvojom.“

Vykročili v rytme ostrého tanga. Tri kroky, prudká otočka a späť. Zvŕtali sa podľa Kolomanových nôt, ako dvaja milenci, ktorí vedia, že patria k sebe, ale zároveň sa do krvi nenávidia. Nebol to tanec bol to boj. No Rafael si to uvedomil neskoro. Pani hudba sa obtočila poza jeho chrbát a jediným rýchlym pohybom mu strhla plášť. Rafael sa zdesene otočil.

„Vráť mi ho!“ zvolal.

Pani Hudba namiesto odpovede s plášťom potriasla. Na svet sa vrátili prvé noty.

Rafael sa chytil za srdce.

„Nerob to!“

Ale pani Hudba nehodlala prestať. Zatriasla s plášťom ako toreador, ktorý dráždi rozzúreného býka. Hudba vypadávala z plášťa na zem a rozplývala sa po okolí.

Rafael padol na kolená. Na jeho tvári sa objavilo zdesenie. Cítil koniec.

Pani Hudba nečakala a z plášťa vytriasla všetky nakradnuté melódie. Rafael sa bezvládne zosunul na zem.

Pani Hudba naznačila Kolomanovi, aby prestal hrať. Keď tak učinil nadobudla skutočnú podobu. S vyblednutého tieňa sa stala farbami žiariaca dáma.

„Je po ňom?“ opýtal sa vyčerpaný Koloman.

„Nie. Je iba prázdny. Každá nota ktorá sa okolo neho mihne ho znova, pomaly privedie k životu.“

„Ale čo s ním urobíme?“

Pani Hudba pozrela na hradby.

 

Pod rúškom tmy odvliekli tri zhrbené postavy bezvládne telo na lešenie a spustili ho na rozostavaný múr. Najbližšie hodiny tieto tri postavy ťahali kamene na hradby a pochovávali telo spiaceho hudbomora.

„To je prvýkrát čo som sa dotkol lopaty,“ šomral jeden z bratov guľatých.

„A aj posledný,“ odvetil druhý z bratov.

„Ešteže nás pri tom nikto nevidí,“ dodal Koloman.

Pani Hudba stála opodiaľ.

Keď skončili nad mestom začínalo svitať.

„Ostáva ešte jedna vec,“ povedala pani Hudba.

„Musí to byť?“ opýtal sa smutne Koloman.

„Musí. Inak kúzlo nebude fungovať.“ Pani hudba chytila Kolomana za ruky. „Ďakujem ti,“ povedala na rozlúčku a postavila sa pod prechod v múre. Koloman sa postavil vedľa nej. V ruke držal husle. Pani hudba nežne pokynula a on s celej sily udrel husľami o hradby. Ozvalo sa zapraskanie dreva a pani Hudba sa rozletela na miliardy maličkých takmer nebadaných kúskov.

 

Rozozneli sa kostolné zvony.

 

Orgán v kostole zaburácal diabolskou silou.

 

Hostinského zvonec pre hostí sa šialene rozzvonil a nie a nie prestať.

 

Štefan sa strhol zo sna a vykríkol. Na jeho prekvapenie sa izbou rozľahol jeho hlas.

 

Koloman stál pod priechodom a niečo hovoril bratom guľatým. Tí na neho vyjavene pozerali. Nezdalo sa im ako naprázdno melie ústami, z ktorých nevychádza žiadny zvuk. Až keď Koloman vykročil vpred a opustil priestor pod priechodom hradieb jeho hlas znova nadobudol silu.

„...mali ísť domov. A keby sa niekto pýtal, tak sme ho jednoducho vyhnali z dediny, jasné?“

Bratia guľatí prikývli.

Koloman sa naposledy obzrel na prechod. To ticho ktoré tam vládlo sa dalo takmer vidieť.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

---