Princíp spomienok

        Na hrubočiznom zväzku kľúčov mala prevlečenú stuhu a v nej ligotavo trónili desiatky zatváracích špendlíkov. Prestala som ju počúvať, jej ruky vyhnal z popredného miesta v mojej mysli nezbedný lúč slnka, ktorý skákal po tých drôtikoch.
    -Prečo ich máš toľko veľa?
    -Ja vlastne ani sama neviem. Niečo som sa ťa pýtala, odpovieš?
    -Prečo zbieraš hlúposti?
    -Hlúposti? To nie je hlúposť.
    -Je. Nevieš prečo ich máš, nezáleži ti na nich, je to hlúposť.
    -Tak to nie je. Všetko má svoj dôvod, teraz tá moja otázka...
    -Ako to je? Rozprávaš nedobre, ako mám rozumieť?
Povzdychla si, prisunula stoličku bližšie a sklonila sa mi k rukám.
    -Pozri, oslobodila stuhu zo zajatia mojich prstov, -ale musíš na naozaj pozerať, dobre? Na mňa. Prikývla som. –To sú spomienky, vieš?
    -To sú špendlíky.
    -Áno, ale každý má v sebe napísaný príbeh.
    -Nerozumiem.
    -To sa tak hovorí. Pozri sa na tento; na špendlík, nie na mňa. Z hlúčika vyslobodila malý matný špendlíček. –Týmto špendlíkom ma mama zachránila na mojej bat micve, keď mi ním zapla talit. A tento, zlatý špendlík sa vystrčil z radu, -týmto mi bola pripnutá letecká stuha. To boli časy...dva roky som lietala v oblakoch a ostal mi po nich iba jeden zatvárací špendlík a veľa spomienok.
        Prisunula som sa na stoličke bližšie k nej. –A tento špendlík? Postrčila som do veľkého zájdeného špendliska úplne na okraji stuhy. Bol obchytaný a obšúchaný, ona po ňom musela často prechádzať prstami, tak ako ja po kamienkoch. Moje kamienky vyzerali ako jej špendlík. –Ten mám od babky. Počas šoa si ním babka pripínala peniaze k podšívke. On jej pomohol ujsť nacistom keď ju chytili. Prisunula som sa k nej ešte bližšie. –Pomohol jej aj dedkovi keď ich prehľadávali na hraniciach, a potom, keď sa im narodila mama, tento špendlík slúžil ako náhrada tretieho gombíka. Babka mi ho dala keď ma učila šiť.
    -A ty ho prečo ešte máš?
    -Prečo máš ty kamienky? Pozeraj sa na mňa, prosím.
Dvihla som hlavu od špendlíkov.
    -Lebo mi ich dal otec.
    -Preto mám špendlík. To sú spomienky, ty tomu nerozumieš, viem, ale môžeš mi veriť, že každý špendlík v mojej stuhe je spomienka. Je to to, čo ma robí človekom. A pritom taký špendlík je iba maličkosť. A pozri, koľko veľa vecí sa doň dá uložiť.