...a vydal sa na cestu

        Ruchy mesta rozochvievali jeho mäkké telo. Bol sám. Pustý bojovník v zbroji s celým svojím majetkom na chrbte. Zanechal lesné tône, kde bol pánom seba aj svojho života aby prišiel sem. Tu, kde je jeho život ohrozený a veľké ružové a zelené a červené a čierne obludy porastené riedkymi chlpmi stúpajú kde im príde. Sú si vedomé svojej veľkosti a svojej nedobytnosti. Čo by im už len tento pustý lesný rytier mohol urobiť?    

        Malý rytier sa plazivo, obozretne posúval dopredu. Vyhýbal sa prúdu láb, kopýtiek, kopýt aj ihličiek. A že ich bolo hojne! No po chvíli pochopil, že nebezpečenstvo je ešte väčšie pokiaľ tie obludá, ako ich v mysli nazval, sedeli na iných obludách. Takých s kruhmi. Neboli hlučné ako laby, boli tiché a ich príchod sa často niesol v dunení zeme. Malého rytiera tie čudá zrazili takmer trikrát a stále im unikol iba o vlások. Zakaždým ho zachránila jeho rýchla reakcia. Dupot láb tých tvorov ho opakovane rušil v jeho opatrnom pochode. Musel sa skrývať aby ho nezabili svojou nevšímavosťou. No jeho cieľ bol jasný- to zelené na druhej strane toho širokého sivého. Vedel, že v tom zelenom si nájde miesto, kde sa unavene zloží do ticha trávy a zapustí korene. Udomácni sa. Len to sivé...to sivé bol problém. Videl tie železné svištiace tvory, rachotiace tak silno, že až sa mu vnútro obracalo. Oceľové draky. Ale on to zvládne. Je predsa rytier.

        „Život v meste je ťažký,“ vzdychol slimák...