Výročie

 

      V stredu popoludní som kráčala z práce úplne vyčerpaná. Doliehali na mňa nielen krátiace sa jesenné dni a kopiace sa stohy čakajúcej agendy, ale najmä myšlienky na piatok. Za iných okolností by som sa naň tešila. Teraz som jeho príchod očakávala s obavami. Alebo skôr s hnevom. Zlosťou na všetko a na všetkých. Bola som podráždená, nevrlá a nedokázala som si pomôcť.

xxx

     Dvadsiatehoprvého septembra, pred štyridsiatimi rokmi, som sa ako novopečená, šťastná nevesta tešila na svadobnú cestu. Môj vysnívaný Paríž sa ale nekonal. Medové týždne, či skôr štyri dni, sme s manželom strávili v Prahe. Tvrdil, že je Parížu navlas podobná a nemá cenu zbytočne utrácať. Zaslepená láskou k Michalovi som sa namiesto nábrežím Seiny prechádzala popri Vltave a namiesto Versailles sme ruka v ruke obdivovali Trojský zámek. To však bolo dávno. Dnes mi ostali iba spomienky, trpkosť a ľútosť. A nenaplnený Michalov sľub.

      „Sľubujem, že raz tam pôjdeme," povedal vtedy. „Ak nie skôr, tak na naše štyridsiate výročie sa na svet budeme dívať z Eiffelovky a kávu si dáme na Champs Elyseés. Pod Sacre Coeur si nanovo spečatíme našu lásku a zvečnia ju montmartrskí umelci. Sľubujem, Monika." Potom mi na tvár vtisol vrúcny bozk a vrátili sme sa domov...

xxx

      So zvrašteným obočím a zovretými perami som opätkami naštvane pečiatkovala dažďom zmáčaný chodník a v duchu vrčala na Michala, ktorý ma už dávno opustil. Po tom, ako sa mi priznal k nevere, nasledoval rýchly rozvod a v návale nevyliečiteľného pocitu zrady som mu vykričala, že ho v živote nechcem vidieť. Moje slová si vzal k srdcu a dvadsať rokov som ho nevidela, ani o ňom nepočula. Žila som život ohrdnutej manželky, ktorá získavala falošný pocit nenahraditeľnosti v práci. No roky míňali, staroba sa hlásila o slovo čoraz viac a so šesťdesiatkou na krku som sa blížila k dôchodku. Sama, bezdetná a nezávislá, som precestovala pol zemegule, no Parížu som sa vyhýbala ako sa len dalo.

      Neviem, čo to do mňa v tú lístím zasypanú stredu vošlo. Akoby ma ten výklad v cestovke priťahoval silným magnetom, kúpila som si letenku a so žalúdkom na vode som v piatok pristála na letisku Charlesa de Gaula. V deň, ktorý mal byť oslavou štyridsaťročného spolužitia s Michalom, človekom, s ktorým som mala zostarnúť a zdieľať životnú púť, som podvečer s neopísateľným pocitom sedela na palube lode a kochala sa krásami parížskeho nábrežia. Plavbu po Seine som zavŕšila bezcieľnymi potulkami po uličkách mesta, ktoré ma navzdory všetkým starým obavám zvláštne upokojovalo.

     Pouliční umelci lúdili z nástrojov tóny, ktoré mi vháňali do očí slzy šťastia a v nezvyčajnom rozpoložení som sa opierala o zábradlie mosta neďaleko Notre Dame, kam si zamilované páriky uzamykali lásku do malých kovových chrámov. Akoby im ten malý kus studeného železa mal zaistiť večnú lásku, železné piliere stonali pod váhou stoviek zámkov, kľúče ktorých spočívali na dne klokotajúcej Seiny. Osamotená, no pokojná som načúvala podmanivej hudbe mladého muzikanta a nemohla som z mladíka odtrhnúť zrak. Pripomínal mi Michala, tmavé, nepoddajné kadere mu vykúkali spod ošúchanej baretky a zelené oči sa usmievali na okoloidúcich. Zrejme som sa dívala pridlho, lebo naše pohľady sa stretli.

       Premeriaval si ma a živá iskrička v očiach mu odrazu potemnela. Uprostred rozohratej skladby chvatne odložil gitaru a vykročil priamo ku mne. „Monique? Monique Schneider – Martinek?"

    „Oui," odvetila som v pomykove. A to bolo všetko, čo som po francúzky vedela povedať.

     „Som Alain," riekol bezchybnou angličtinou. „Michael´s son."

     Pozrimeže, pomyslela som si napajedene, tak ten zradcovský Michalisko mal dokonca syna.

     „Máte čas?"

      Prikývla som navzdory hnevu.

      Pri malom stolíku sme sprvoti mlčky popíjali kávu, až sa Alain rozhovoril. „Toto je pre vás," povedal potichu a z vrecka vytiahol obnosenú obálku. „Od otca."

     Obálka ostala ležať na stole a tvorila medzi nami pomyselnú bariéru.

     „Odkiaľ ma poznáte?" spýtala som sa.

      Alain sa usmial. „Otec o vás stále hovoril. Mal som len jeho, mama od nás odišla, keď som sa narodil. Staral sa o mňa a stále vás spomínal. Ukazoval mi fotky, považoval som vás za moju druhú mamu, ale nikdy ma k vám nevzal. Vravel, že vám nesmierne ublížil a že ho nechcete vidieť. No stále na vás myslel. Keď umieral, dal mi tento list. Mal som vám ho poslať, ale stratil som adresu. Odvtedy ho nosím u seba."

      „Len blázon by veril tomu, že sa raz stretneme v meste ako je Paríž."

      „A predsa sa to stalo," namietol Alain. „Musel to byť osud."

      „Vy naň veríte?" fľochla som.

      „Oui. Zvyčajne hrávam na Montmartri, no dnes som zašiel sem. Otcove posledné slová boli, aby som dvadsiatehoprvého septembra pripol na most kladku s vašimi menami. Stále vás miloval, viem to. Keď som splnil, o čom ma požiadal, začal som hrať. Na jeho počesť. A vtedy som vás uvidel. Stále neveríte na osud?"

     S Alainom, dvadsaťročnou kópiou Michala, som strávila aj ďalšie dni. Previedol ma Parížom a len vďaka nemu som pookriala na duši. Akoby v ňom prebýval kus Michala, cítila som puto, aké ma s manželom kedysi spojovalo. Malo to byť nezabudnuteľné výročie. Aj bolo. V Alainovi som našla syna, ktorého som nikdy nemala a Alain našiel matku, o ktorej celý život iba sníval. Ľúto mi bolo iba jednoho – že som do Paríža neprišla skôr. Že som zanevrela na Michala a nechala si život prekĺzať pomedzi prsty, pričom som ho vinila za všetko, čo svojou neverou spôsobil.

      List, ktorý mi Alain odovzdal, som nikdy neotvorila. Nebolo to potrebné. Navzdory obálke som videla, čo v ňom je. Slová o odpustení, vyznanie citov a prosba, nech sa postarám o Alaina. To posledné som plnila s radosťou a keď ma ma o rok, na štyridsiateprvé výročie Alain zaviedol na Pére La Chaise k Michalovmu hrobu, požiadala som ho o jediné: keď umriem, nech môj popol rozsype k Seine i k Vltave, dvom mestám, ktoré pre mňa tak veľa znamenali.

---