1. Poštárka

    „Ahoj, volám sa Ada. Som hodinárka, som autista. Mám rada Canis Majoris, modrú, ruky, G10, ozubené kolieska, kreslím huby a rada pozerám z okna,“ predstavila som sa mladej poštárke vo dverách. Rad bol na nej. Čakala som kým sa predstaví aj ona a ona stále nič. Čo jej nedochádza, čo sa má urobiť? „Hej, predstav sa,“ napomenula som ju, keď som dospela k názoru, že nevie čo má robiť.

    „Ach...tak ahoj, ja som Dana. Som poštárka a mám rada...mám rada mesiac, posteľ, chlieb s maslom aaa kakao.“ Týmto sa moja úloha skončila. Dvere som otvorila, vedela som kto za nimi stál, preto som usúdila, že rozhovor môžem ukončiť.

    „Tak, ahoj,“ pozdravila som sa slušne a zabuchla jej dvere pred nosom. V televízii dávali Red Dwarf. Jej zvonenie prišlo úplne nevhod. Vyrušilo ma, ale mama povedala, že dvere mám otvoriť. Otvorila som.

    Vrátila som sa na gauč, vzala dialkáč, že pridám zvuk a vtom za opäť ozvalo klopanie. S hlbokým povzdychom som vstala, mierne udivená z toho, že je náš byt zrazu taký žiadaný. Kto to zas bol? Otvorila som dvere.
    „Ahoj, som Dana a som poštárka,“ ozvalo sa slušne z tmy chodby, „priniesla som list, ale tvoja mama asi nebude doma, že?“

    „Nie,“ odvetila som poslušne, „ale ona hovorila, že príde za dvadsať minút. Ak počkáš ešte,“ začala som si prepočítavať čas, „ešte päť minút a trinásť, dvanásť, jedenásť... sekúnd, tak bude doma.“

    Znovu som išla zatvárať dvere, ale Dana-poštárka sa ešte ozvala: „necháš ma čakať tu von?“ Zo susedného bytu sa ozval strašný krik a buchot. Stiahla som sa hlbšie za dvere. Dana blysla očami smerom k hluku a hneď pozrela na mňa. „Nemôžem ísť do chodby?“ Zarazilo ma to. Existovali pravidlá a tie pravidlá sa nesmeli porušovať.

    Aby som si bola istá opýtala som sa jej kontrolnú otázku: „si cudzia?“ Dana sa zatvárila asi tak ako som sa ja cítila.

    „No...áno, áno, som cudzia.“ Rozhodnutie o tom, či ju vpustiť alebo nie, bolo jasné.

    „Tak nemôžeš ďalej. Musíš počkať na chodbe. Cu-cudzí nemôžu do chodby.“ Zavrela som dvere. Spokojná z toho, ako viem dobre vybaviť veci som zamierila k televízoru, ale čosi ma zastavilo. Hluk z vedľajšieho bytu naberal na decibeloch a bolo otázkou času kedy sa to prenesie za hranice bytu. Otočila som sa chrbtom Red Dwarfu a podišla k dverám. Pritisla som ústa k medzierke medzi dverami a zárubňou. „Dana-poštárka, si tam?“

    „Áno, Ada-hodinárka, som tu,“ prišla okamžitá odpoveď.

    „Fajčíš?“

    „Čože?“ „Pýtam sa ťa,“ opakovala som netrpezlivo, „či fajčís.“ Čo má slabý sluch?

    „Nie, nefajčím,“ doľahlo ku mne spoza dverí. Otvorila som. „Tak môžeš ísť na chodbu,“ povolila som jej vstup. Dana sa pretisla popri mne aj s plnou taškou listov.

    „Ale musíš byť ticho, pozerám seriál,“ ukázala som rukou smerom k obývačke.

    „Ani neceknem,“ usmiala sa.

    Nechala som ju v chodbe a sadla na gauč. Do konca epizódy chýbalo ešte pätnásť minút. Pozerala som tri minúty a po štvrtej som si uvedomila, že mama bude meškať. Bolo potrebné oznámiť to poštárke, preto som sa poslušne zdvihla a vyšla k nej.

    „Mama práve mešká. Poď ďalej,“ pozvala som ju k sebe. „Ale vyzuj sa!“ Dana sa poslušne vyzula a jej žlté ponožky mi skoro vypichli oči. Dotiahla som ju do obývačky, usadila na gauč a sama som zatrónila na jeho druhom konci. Poštárkine ponožky ma vytáčali. Nevedela som, či vie o tom, že ich má zle. Proti pravidlám obliekania. Chvíľu som o tom popremýšľala a nakoniec som sa rozhodla, že jej o tom poviem.    

    „Hej,“ ozvala som sa. Dana mi kývla hlavou. Ani necekla, ako povedala. „Hej, máš zlé ponožky. Mala by si ich mať tmavé- k nohaviciam,“ šepla som. Poštárka poslušne prikývla.
    Mama meškala desať minút. Bola veľmi bledá a mala červené oči. To sa jej nestávalo. Dana jej odovzdala tenkú obálku a odišla.
    Neviem, čo sa dialo s mamou. Mne nebolo veľmi dobre. Red Dwarf som dopozerala. A potom som sadla k oknu a pozerala von. Dana sa akurát vracala do mesta s už prázdnym vrecom. Hľadela som za ňou a tak nejak mi prišlo lepšie. Ak príde zajtra, rozhodla som sa, tak si pozrieme nejaký dokument o vesmíre.